Navrávačky
1 / 6
Moja mama. Predstav si, raz v novembri, už som sa blížil k sedemdesiatke, prichádzali na mňa smútky, čudesné smútky. Nič som neurobil, nikomu dobré, nikomu ani zlé. Ale smútky, smútky. A vtedy som sa prebudil na jeden veľmi výrazný sen. Snívalo sa mi, že som išiel svoju mať navštíviť do jej rodnej dedinky. Prídem, pribehnem ku stanici a pred chalúpkou stojí čudesné auto. Bola to detská postieľka a v záhlaví a v nohách mala jeden taký ružový plech. V nohách postele bol veľký ovál a na ňom obraz, ktorý býval nad posteľami manželov. A v tomto predpotopnom autíčku ležela mama prikrytá. Spod prikrývky jej trčali nožičky, ktoré boli blízko pedálov. Mama nikdy nešoférovala, ale bola tak ustrojená ako v autíčku, pri nohách mala pedále. Ja som jej tie nožičky opáčil, mala ich studené a tie pedále pravdaže ešte studenšie. Zobudil som sa a ten symbolický význam sna je predo mnou. Chvíľu rozmýšľam a hovorím si, aha, prečo sa mi mama v tejto podobe zjavila. Ona už odišla na onen svet pred dvadsiatimi rokmi. Ale zároveň mi vyvstal jeden význam toho sna: Mama sa mi zjavila pred tou chalúpkou v rodnej dedine, pretože som nebol na Všechsvätých na jej hrobe. No a ja som si povedal, mama, veď vieš, že ja sa potácam, vestibulárne nervstvo mi nefunguje, vlak by ma aj doviezol, ale bojím sa vystúpiť. Mimochodom, v mojej rodnej obci už nikto z nás nežije. Bola otázka, kto obnoví hrob. Tak som rozmýšľal, no, že mama moja, všetci odídeme. A tieto slová – všetci odídeme – mi pripomenuli jeden zážitok z detstva. Mal som asi päť rokov, keď som dostal zápal pľúc. Ale moja mama musela ísť zvážať drevo z hory. V dome bolo iba v chlievoch teplo, mama na mňa pozrela, ja som bol zamuchlaný v kožuchoch ako zvieratko, mama na mňa pozrela a povedala: Lepšie ti bude, ak pôjdeš. Stiahla zo mňa kožuch a išla do hory. Ale svedomie jej nedalo. Vypriahla koňa a letela z hory domov. Prišla do chlieva a pozerala na mňa. Ja som bol ukrytý v slame, ona ma vytiahla z tej slamy, dala ma do postieľky a stále mi hovorila: No už si bol ako šteniatko, oči si mal už zakvárené, zaliate, celkom už si zomieral. Naozaj chcela, aby som zomrel. To bol asi jej najotrasnejší zážitok v živote. Keď som sa vracal zo škôl v Nitre alebo v Prahe, sedávali sme spolu a moja mama začala si spomínať: Dominko môj, pamätáš sa? Ja som sa asi nepamätal. Ale mama hovorila: Chlapec môj, už si tu nemusel byť. No a ja som tu. Pravdaže som tu nemusel byť. Nikto tu nemusí byť. Je to jedna kresťanská filozofia, na ktorú asi nadväzuje kresťanský existencializmus. Nikto tu nemusí byť. A tento sen mi pripomenul, že ani ja som tu nemusel byť.