Žuvačkový kráľ
1 / 5
Todorová so svojimi zverencami hneď na úvod opakovala základné kroky na valčík a potom sa ich snažila naučiť robiť elegantné valčíkové otočky. Zoja za nič na svete nevedela, na ktorú stranu sa má točiť, stále išla opačne, ako mala. Nohy sa jej ustavične plietli. Adam stál vedľa nej, donekonečna ju povzbudzoval: „Musíš ísť jednou nohou dopredu a druhou dozadu. Točíme sa doprava.“ Hneď jej aj názorne ukázal, ako to má vyzerať. Keď to Zoja konečne pochopila, bol šťastnejší ako ona. „Výborne, vyskúšame to naostro.“ Schmatol ju, pritisol na seba a začal počítať, úplne ignorujúc Todorovú. Raz,dva, tri. Zoja od neho nemohla odtrhnúť oči. Bola ako nepríčetná. Nevnímala, čo Adam robí, ani čo hovorí. „A teraz otočka,“ upozornil ju. Totálne nesústredená Zoja sa znova otočila na nesprávnu stranu. Adam spustil ruky a zostra sa nadýchol. „Takto to nepôjde. Čo sa ti stalo, dobrá víla?“ „Nemám svoj deň,“ zvesila plecia. „Nehovor mi, že sa kvôli tomu nedokážeš otočiť doprava. Čo je na tom také ťažké?“ „Možno je pre mňa prirodzenejšie otočiť sa doľava.“ Adam sa zamračil. „Si ľaváčka?“ „Odučená ľaváčka. Opäť do môjho života zasiahol autoritatívny otec a presadil, že budem písať pravou.“ „Tvoj foter nie je normálny.“ „Hovor mi o tom.“ Adam sa znova zamračil. „Dobre. Toč sa doľava, ak chceš. Ja sa tiež otočím doľava.“ „To... ale...“ „Keď pôjdeme obaja rovnakým smerom, nikto si nič nevšimne.“ „Todorová si to všimne.“ „Nevšimne si to presne tak, ako si nevšíma, že obaja žujeme žuvačky.“ Žmurkol na ňu. „Vybabreme s ňou.“ Začali trénovať otočky doľava. Todorová prešla okolo nich s úsmevom na tvári. „Ide vám to vynikajúco,“ pochválila ich. Nechala ich na pokoji a vybrala si za obeť iný pár. Adam sa začal víťazoslávne usmievať. „Vidíš? Ide ti vynikajúco, dobrá víla. Vieš, že som rád, keď tancujem práve s tebou?“ Zoja sa nezmohla na jediné slovo. „Minule bola v našom výťahu taká istá vôňa, ako voniaš ty. Hneď som si na teba spomenul.“ „Nepoužívam nijaký parfum,“ ohradila sa ticho. „Iba telové mlieko.“ Adam sa usmial. „Tak potom reagujem na vôňu obyčajného telového mlieka. Nevídané.“ Mlčala. Do tváre sa jej však nahrnula krv a nohy sa jej stále plietli. Hlavou sa jej preháňalo množstvo zmätených otázok. Z nich vynikala táto: Čo na mne vidí? Onedlho ohlásila Todorová koniec hodiny. Zoja vystrelila do bezpečia šatne. Tam sa k nej z ničoho nič priplichtila Marína. „Ako?“ vyzvedala. No Zoja bola taká oťapená, že sa zmohla iba na myknutie plecom. „Čo sa tak tváriš, Zoja?“ nechápala Marína. „Adam úplne žiari, keď s ním tancuješ.“ Zoja nereagovala. Také krásne slová nechcela počúvať. Boli totiž až príliš krásne. Hľadela do zeme. Snažila sa presvedčiť samu seba, že nesníva. Toto všetko je skutočnosť. Alebo nie? Mala ho plnú hlavu. A keď sa usmial! Páni, jej vnútro vtedy robilo radostné kotrmelce! Také čosi dosiaľ nepocítila a veľmi ju to ľakalo. Doteraz sa nemohla spamätať z toho, čo s ním prežíva. Svetlé vlasy, zlatohnedé oči, ktoré ju tak ľahko opantali. Dotýkal sa jej, pritískal ju k sebe a jej to vyrážalo dych. V očiach mu čítala, že ho zaujala. No nechápala čím. Bola predsa škaredá, chudá, vysoká. Otec jej s obľubou hovoril, že ak nebude k ľuďom milšia, ani pes po nej neštekne. No ona nechcela byť milá. Nechcela sa pretvarovať. Bola tichá a uzavretá, áno, ale iba preto, aby sa chránila. 6
„Dobrá víla!“ niesol sa budovou Adamov hlas. „Počkáááj!“ Zamrzla na mieste, no neotočila sa. „Ideš domov?“ Vykrivila pery. Kam inam by šla? Keď nepríde v takom čase ako zvyčajne, otec jej narobí zo života peklo. Nesmie sa zdržovať. Musí ísť. Urobila dva malé krôčiky dopredu, keď okolo nej preletel Adam. Dychčal, v ruke stískal pútko z ruksaku a pátravo jej hľadel do tváre. „Môžem ťa odprevadiť?“ Nezmohla sa na nijakú odpoveď. „Keď som s tebou, tanečná strašne rýchlo utečie,“ vysvetlil s úsmevom. „Rád by som ešte chvíľu pobudol v tvojej milej spoločnosti.“ Bez slova vyrazila dopredu. Adam sa pohol zároveň s ňou. „Si taká vážna, zadumaná,“ prihováral sa jej. „Usmievaš sa vôbec niekedy?“ „Vieš, že áno,“ odvetila pridusene. „A kedy?“ „Keď som s tebou.“ „V tejto chvíli si so mnou a vôbec sa neusmievaš.“ Zahanbila sa. Urobil gesto, akoby ju šiel chytiť za ruku. Bolo by to celkom prirodzené, keby spolu chodili. No nechodili. Preto mu nedovolila, aby sa jej dotkol. No už ju znova zalievala horúčava. Čo to má znamenať, preboha? Prudko zastala. „Aby bolo jasné, nemôžem sa nikde zdržovať.“ „Chápem,“ prikývol. Tvár mal vážnu, no v očiach mu svietili iskričky pobavenia. Zoja ho neodradí. Chcel byť s ňou a bolo mu jedno, akú cenu za to zaplatí. „Musím ísť rovno domov,“ ozrejmila. „Odprevadím ťa.“ „Adam, nie som vo svojej koži. Obávam sa, že z mojej spoločnosti nebudeš nič mať. Nechce sa mi debatovať, ani rozmýšľať.“ „Rešpektujem to. Pôjdem popri tebe ticho ako myška.“ „Prečo?“ „Čo prečo?“ „Prečo sa jednoducho nezvrtneš na päte a neodídeš za svojimi kamošmi?“ „S nimi som každý deň. S tebou iba raz za týždeň.“ Pokrčil plecami. „Pripadáš mi zaujímavejšia.“ „Som ti len vzácnejšia.“ Adam sa usmial. „Neodrádzaj ma, dobrá víla. Chcem byť s tebou.“ Nevedela, čo mu na to povedať. Začala si hrýzť spodnú peru. Bola v jeho prítomnosti čoraz nervóznejšia. „Zaspievaj mi niečo,“ navrhol z ničoho nič. Zoja pokrútila hlavou. „Čo spievaš najradšej?“ nevzdával sa Adam. „Nemôžem z teba spustiť oči od Lauryn Hill,“ zašepkala po dlhej chvíli. Prikývol. „To poznám.“ A hneď aj začal nôtiť. Odpusť mi spôsob, ako na teba zízam/ nič sa s tebou nedá porovnať/ tvoj pohľad ma odzbrojuje/ a ak to cítiš rovnako ako ja/ prosím, daj mi vedieť, že je to tak. Líca sa jej konečne napli od úsmevu. Bolo príjemné počuť ho spievať túto skladbu. „Vynechal si niekoľko slov.“ „Vážne?“ „Uhm.“