Žiadne prudké pohyby
1 / 10
Maxim E. Matkin: Žiadne prudké pohyby - Osemdesiat percent úspechu je zúčastniť sa
Psychologička bola mladá a mala krátku sukňu. Takú krátku, že keď si sadla a zabudla držať nohy tesne pri sebe, bolo jej vidieť farbu spodných nohavičiek. Boli ako nebo v letný podvečer. Spýtala sa ho, či si to nechce ešte rozmyslieť. Myslím, že nie, povedal a nevedel prestať myslieť na tie jej modré spodné gaťky, len tak bez túžby, bez zápalu, iba na základe akejsi estetickej fascinácie. Psychologička si čosi poznačila do bloku z recyklovaného papiera a zdvihla k nemu pohľad. – Volajú vás Sakriš? – skúsila to znovu a iste verila, že celkom nenútene. V nadväzovaní kontaktu s mužmi v jeho rozpoložení zjavne nebola šampiónka. – Prezývka. – Ako ste k nej prišli? – To je dlhá história. – Nepoviete mi ju? – Nie. Odmlčali sa. Psychologička sa postavila, a aby vyplnila trápnu pauzu, šla privrieť odchýlenú vetračku. Sakriš si tak mohol pozrieť jej nohy zozadu. Keď sa postavila na špičky, aby dočiahla na kľučku okna, odhalila modrinu na zadnej strane stehna. Na takom zvláštnom mieste. Vedel si okamžite a celkom presne v hlave premietnuť, ako ju nahú nejaký chlap potiahol za nohy a ona sa pritom udrela o drevený rám postele. Bolesť vtedy necítila, lebo bola vzrušená, a ten chlap do nej vzápätí vnikol. Vedel si prestaviť tie jej stehná, ako sa z vlásočníc pomaly vlievala krv do podkožia a vytvárala modrinu, kým ich ktosi držal chlpatými šľachovitými rukami a prirážal. Vedel si predstaviť jej pohybujúce sa prsia, zatvorené oči, vlasy rozhádzané po plachte, zuby zahryznuté do spodnej pery. Vedel si predstaviť jej stenanie a zvuk, ktorý vydávajú dve spotené telá, keď do seba vrážajú v stupňujúcom sa tempe. A nič to s ním nerobilo. Akoby fantázia a jeho vlastná sexualita prešli rozvodovým konaním a už o sebe nechceli ani počuť. Psychologička si znovu sadla. Prekrížila nohy. Jej tvár neprezrádzala nič. – Skúsenosti hovoria, že nie je dobré robiť rozhodnutia okamžite po stresovej udalosti, – povedala. – Koho skúsenosti to hovoria? – spýtal sa Sakriš. On robil svoju prácu sedemnásť rokov, ona si ešte zjavne cestou z promócie nestihla kúpiť dlhšiu sukňu. Toto porovnanie v miestnosti s plastovými stoličkami usporiadanými do kruhu síce nezaznelo nahlas, ale viselo vo vzduchu celkom výrečne. Zostalo definitívne ticho. V okne za psychologičkiným chrbtom sa v studenom vetre ohýbala rozkvitnutá haluz nejakého stromu. Nevedel akého, v ovocných stromoch sa nevyznal. Vietor sa zaprel s novou silou a z konára pršali biele lupene ako slzy opustenej nevesty. Zahľadela sa do notesa a líca jej očerveneli. Zamrzelo ho to, lebo nerád ľudí zahanboval. Prehltla nasucho. Rád by jej povedal, že je to v poriadku, pretože keď nejde o život, ide o hovno. Ale nemohol. Lebo o život v tomto prípade bohužiaľ šlo.
Trajekt pomaly páral hladinu a s hlukom sa vzďaľoval pevnine. Pálili ho oči. Slnko sa ťahalo nad obzor a nemilosrdne pražilo. Slnečné okuliare si zabudol ešte na letisku vo Viedni. Čakali tam do zbláznenia, odbavení, prehliadnutí, vyprázdnení a vystresovaní, najskôr kvôli počasiu, potom kvôli technickým príčinám a potom už len tak bez vysvetlenia. Nespal. Ani neskôr, keď už sedeli v lietadle a rútili sa tmou. Nemohol spať. Podvedome dával pozor, mal zlozvyk byť v strehu, keby bolo treba zasiahnuť a riešiť problém. Pomáhať. Zachraňovať. Bohvie, či sa toho niekedy zbaví.
Keď pristávali, práve svitalo. Ostro a neohľaduplne. Sakriš sa spomalene s húfom cestujúcich v rozospatom tranze vyvliekol z lietadla, počkal si na kufor a vyšiel z budovy letiska. Mimo všetkého toho devitalizovaného vzduchu klimatizácií, v ktorom sa zdržiaval viac ako 24 hodín, sa zhlboka nadýchol a mal zrazu chuť si zapáliť. Po desiatich nefajčiarskych rokoch. Bol však v Grécku skoro ráno. Takže zohnať cigaretu mohol iba ak lúpežou. Obďaleč poťahovali z cigariet dvaja počerní územčistí chlapi. Komparz z Kmotra, povedal by WoodyAllen.
– Cigáro? – spýtal sa jeden z nich.
Prikývol.
– Taxí? – spýtal sa druhý.
Prikývol druhýkrát a odštartoval tým hromadné nasadanie cestujúcich z lietadla do áut a ich smerovanie na trajekt. Nervozita nazbieraná komplikovaným transportom sa pomaly vytrácala a slabla úmerne s tým, ako v spätných zrkadielkach taxíkov mizla budova letiska. Čím viac sa blížili k prístavu, k miestu, kde sa možno už celé stáročia naloďovali pútnici, obchodníci a rybári, aby sa vydali na more, tým väčšia odovzdanosť a pokoj sa zmocňoval hŕstky navzájom si cudzích ľudí. Sakriš tomu rozumel. S lietaním má ľudstvo krátke skúsenosti, takže ten nepokoj, ten pocit neprirodzenosti je pri pohybe vzduchom celkom pochopiteľný. Plávanie vo vode je nám však vlastné už od maternice, je to známy pocit, vnem vrytý do podvedomia stoviek generácií ľudských bytostí. Voda a my v nej. Súznenie, nie boj. Sakriš uvidel morskú hladinu a mal chuť skočiť a plávať, kým bude vládať. Neskočil. Nalodil sa, zúčastnil sa nastupovacieho chaosu, vystúpil po schodíkoch na terasu trajektu a pozoroval hlučných Grékov v kovbojských klobúkoch, ako na spodnej palube organizujú autá, motorky a autobusy. Z malého otlčeného auta vystúpila korpulentná žena v kvetovaných šatách, čosi kričala na zamestnanca trajektu, Sakriš nedokázal určiť, či žartujú alebo nadávajú, potom žena z papierového vrecka vybrala koláč a hodila ho po mužovi, potom ďalší a nakoniec celé vrecko. Muž to všetko chytil a zahryzol sa do koláča. Smiali sa. Južania.
Sakriš sa odvrátil a počkal, kým zahúkanie oznámi začiatok ďalšej časti ich presunu.
Čajky so škrekotom krúžili okolo trajektu a padali dolu v pôvabných piruetách. Akýsi chlapec im hádzal kúsky pečiva z obalu s logom leteckej spoločnosti. Motor hučal, ľudia na otvorenej palube mlčky posedávali a rozospato pozerali do vĺn mora.
Dvojice milencov si robili navzájom momentky na pozadí modrej oblohy.
Deti pospávali v náručí rodičov.
K horizontu pozerali manželské dvojice, skrotení muži nesúci nevkusné príručné batožiny svojich žien, multifunkčné rárohy, čo si v nich budú neskôr na pláž nosiť krémy a nervy, s infantilnými vzormi veľkohlavých zvieratiek a kvetov, ktoré akoby symbolizovali ich potupu – potupu mužov, ktorí sa stali súčasťou sveta svojich manželiek, sveta praktických riešení a ľúbivých farieb. Ich ženy, naspídovanébarbie ružovou a holdujúce umelým nechtom, urazene mlčali pri svojich na život a na smrť prikovaných mužoch v béžových tričkách zakasaných do kaki bermúd, nemilosrdne na dve časti prerezávajúcich ich pivné pupky.
Na prove sa trepotala bielo-modrá grécka vlajka.
Sakriš pozeral na približujúci sa ostrov a cítil, ako sa ho cyklicky zmocňujú záchvaty akútnej únavy.
Hukot mora, astmatický dych motora a monotónny vreskot čajok.
Objavila sa pri ňom blondína, ktorej ešte v lietadle pomáhal vykladať nad hlavu príručnú batožinu. Cestovala s dvomi ďalšími mužmi, ale tí sa tvárili ako mameluci.
Blondína mala na tvári obrovské slnečné okuliare a v ruke otvorenú fľašu Moët&Chandon.
– Gróf Frideczký hovoril, že šampanské treba piť hneď ráno, a nie keď máte v sebe už liter vodky, – povedala blondína a podala mu fľašu.
Vietor jej lepil rozopnutú bielu košeľu na telo, cez látku jej presvitala čierna podprsenka. Bola v džínsovej minisukni a sandáloch na podpätkoch široko rozkročená, aby to na lodi vybalansovala. Čakala, kým si Sakriš fľašu priloží k ústam.
– Múdry človek– - povedal, keď si odpil. V ústach mu zašumelo.
– Múdry, – prisvedčila. – Ale teraz neviem, či bol práve gróf. Možno mal nejaký menší titul.
– Nevadí, – povedal Sakriš. Nevedel, o čo jej ide, nevyzerala na človeka, ktorý sa dáva do reči, pretože trpí komunikačným deficitom. Pôsobila dojmom človeka, ktorý vždy vie, čo robí a prečo. Kam by ju zaradil? Upravená žena neurčitého veku. Dobré telo. Mejkap, rúž, nechty. Farby zladené, prenikavý parfum. Blond vlasy odrážajúce slnko. Do očí jej nevidel. Mohla mať dvadsaťpäť aj štyridsať. Nevyznal sa v tom, o tom sa presvedčil už dávno, že v odhadovaní veku obetí tápa. Hádal im obyčajne menej, hovorili mu preto, že je preborníkom v platonickej plastickej chirurgii. Odpil si ešte raz. Vrátil jej fľašu a ona si ju priložila k ústam.
Tesne nad ich hlavami preletela čajka, takmer sa o nich obtrela krídlom. Blondína sa ani nepohla, akoby rezignovala na bežne rozšírené reflexy.
– Nie ste ten hasič? – spýtala sa.
Podala mu fľašu.
– Ste jasnovidka?
– Pozerám správy.
– Hm.
– Takže ste? Mám pamäť na ľudí, nezvyknem sa mýliť, – povedala. – Tri dni to bežalo úplne všade a vy máte takú výraznú tvár.
– Hm, – povedal sucho.
– Suzie, – podala mu ruku. – Ja som Suzie. A mám dnes narodeniny.
– Všetko najlepšie, – povedal Sakriš.
– Uvidíme sa ešte? – spýtala sa Suzie.
Pozrel na ňu s údivom.
– Koľko sa zdržíte na ostrove? – spýtala sa.
– Koľko bude treba.
Majiteľ penziónu ich privítal osobne. Opálený a usmiaty fešák niečo po štyridsiatke, enjoy your timehere, užite si to tu, povedal. Pri barovom pulte pod stromami akýsi mladík skladal stoličky, hral tam jazz a všetci dostali pozvanie na panáka domáceho cipura na privítanie. Okrem Sakriša teda aj štíhla žena v námorníckom tričku s obrovským kufrom a červenou notebookovou taškou. Blondína s mamelukmi sa odišla ubytovať do hotela za kopcom. Z jednej strany gýčovo modré more, z druhej strany trojposchodový penzión s bielymi roletami, ružami a ratanovými kreslami na balkónoch, pred nimi taverna zatienená stromami a slnečníkmi obrastenými viničom. Cez cestu sa prechádzkovým krokom premiestnila mačka farby rozpáleného piesku. Dvaja fľakatí psíci vyhrievajúci sa na slnku ju ignorovali. – Toto tu vôbec nevyzerá ako kríza, – povedala po anglicky žena s notebookom a usmiala sa na hoteliéra. Mala prízvuk ako KateWinslet vo filme Titanic. Sakriš vedel, že on sám má prízvuk ako Slovák, ktorý sa cudzie jazyky učil väčšinou z nahrávok pre samoukov, takže kým bol triezvy, v komunikácii s cudzincami uprednostňoval veľavýznamné mlčanie. Vyhýbanie sa strápneniu ho dostalo tam, kde je, uvedomil si. Na mieste, kde nechcel byť. Doslovne ani obrazne. – Wemustthinkpossitive, – povedal Grék a s prízvukom si zjavne hlavu nelámal. – Musíme myslieť pozitívne. Sakriš fakt netušil, ako by sa s týmto mohol stotožniť.
Vyfasoval kľúč s príveskom v tvare ostrova, na ktorom sa ocitol a pomohol žene v námorníckom tričku vyvliecť kufor hore strmými schodmi. Mala kľúč od susednej izby. Poďakovala a usmiala sa. Až zblízka zistil, že nie je zďaleka taká mladá, ako pôsobila na prvý pohľad, ale mala krásny úsmev.
- Vyzerá ako JeanReno, však? – nadviazala konverzačne.
- Kto? – spýtal sa Sakriš.
- Majiteľ tohto penziónu.
- Neviem, či poznám niekoho, kto sa volá JeanReno, - povedal Sakriš.
- Magická hlbočina, - nadhodila žena. – Alebo Leon.
- Už viem, - povedal Sakriš. – Naozaj sa naňho podobá.
- Je to príjemné, keď si môžeme predstavovať, že sú okolo nás filmové postavy. Sakriš mal na chvíľu pocit, že ak dnešný deň bude aj naďalej pokračovať v duchu týchto konverzácií, do večera sa zblázni. Nemal náladu na životné zamyslenia.
- Prečo? – spýtal sa a strčil kľúč do zámky svojich dverí.
- Lebo keď v tom, čo sa nám deje, dokážeme vidieť príbeh filmových hrdinov, ľahšie to vieme prijať, - povedala.
- To je trochu zložité.
- Nie je nutné pochopiť to na prvýkrát, - zasmiala sa žena a zmizla aj s batožinou za dverami. Sakriš odomkol a vošiel do sparťansky zariadenej izby. Otvoril presklené dvere na balkón, aby dovnútra vpustil zvuk, obraz aj pach mora. V okamihu, ako sa vystrel na posteli, mu prišla esemeska s textom EŠTE 21. Ako keby som to nemal spočítané, pomyslel si Sakriš a vedel, že teraz si už nebude schopný zdriemnuť, ani keby ako chcel.