Ticho ako mačka sa prikradol na palubu a potom do kabíny. Objekt ho zbadal – obrovitého, so zlovestnou kamennou tvárou – a div nezamdlel. „Čo to má znamenať?“ „Urobil si si nepriateľov. Ako chceš, aby som to urobil? Rýchlo alebo pomaly?“ opýtal sa, aby ho potrápil. „Prosím ťa, mám deti, ženu...“ „To bola manželka, čo práve odišla?“ „Nie, gomatta, priateľka. Rich, prosím ťa, dám všetko, čo mám... poznáš ma...“ „Drahý priateľ,“ povedal Richard vážne, „tvoja sviečka dohára. Som ako kostlivec s kosou, stelesnenie smrti.“ Na tvári sa mu zjavil čudný, nepríjemný úsmev. „Prosím ťa, nie,“ modlikal objekt, kľačiac na kolenách, s rukami zopnutými ako v úpenlivej modlitbe. „Niečo pre teba urobím,“ povedal Richard. „Čo?“ „Zabijem ťa rýchlo.“ A strelil mu do čela tesne nad koreňom nosa. Z diery vystrekla krv. Počkal, kým prestala tiecť, a opatrne, aby do nej nestúpil, odtiahol objekt na palubu a hodil ho do vody. V diaľke sa na mori rozpútala búrka. Chvíľu sedel v aute, sledoval blesky mihotajúce sa na čiernej zamatovej oblohe a dúfal, že ryby a kraby objekt kúsok po kúsku zožerú. Mal šťastie, nemučil som ho. Asi som mal dobrú náladu.