V meste Gonder

V ten deň som zasa obedoval medzi domácimi. Tentoraz v mestskej vývarovni, čo bola čistá sonda do života bežného etiópskeho človeka. Samozrejme, keď som vošiel do spomínanej jedálne, veľa úst od prekvapenia onemelo. Zabudnite na to, že všetci turisti, ktorí sa vyberú do takejto nevšednej krajiny, skúsia úplne všetko. Lenže napriek tomu, že som Etiópiou kráčal sám, nemal som problém objednať si jedlo tak, že som ukázal pri vedľajšom stole do plného taniera suseda:

– Poprosím toto... vyzerá to dobre. Len mi tam dajte čo najviac zeleniny.

Nikto tam totiž nevedel poriadne po anglicky. Prepáčte, zle som to napísal. Oprava: Po anglicky tam nik nevedel ani slovíčko. Ale smiali sme sa. Všetci. Aj stôl mi utreli, i pero požičali (lebo mi dopísalo a mne sa chcelo písať, konkrétne román Nauč ma umierať). Dokonca sa na tanieri zjavili aj tri krúžky papriky a kúsok kapusty. Tak som jedol, písal a kde-tu opätoval domácim úsmev. Bol som tam asi hodinu a veru mi ten chládok dobre padol, pretože napriek tomu, že slniečko sa skrývalo pod mrakom, vonku panovalo nehorázne teplo.

Zaplatil som za jedlo a pero okolo jedného eura, podišiel asi dvesto metrov, sadol si na kamennú lavicu pri dome a pokračoval v písaní do notesu. Zrazu prišiel malý chalanisko s drevenou škatuľou s rúčkou a začal mi rýchlymi pohybmi umývať tenisky. Takýchto čističov sa v Etiópii pohybuje nespočetne veľa a je to jeden zo spôsobov ako dať aspoň niečo do úst. Celý prekvapený mu vravím, že si moju obuv neprajem vyčistiť, pretože v tomto ich prachu ju budem mať o tri minúty zasa špinavú. Vonkoncom sa mi nechcelo vysvetľovať mu, nech mi tie tenisky nekrémuje, že to sa robí len s kožou. Bránil sa, že to ja som spravil chybu, pretože tá lavica je len pre zákazníkov, ktorí si chcú dať očistiť obuv.

Presadol som si teda tri metre na špinavý, vysoký obrubník a snažil sa opäť dostať do deja mojich postáv, lenže do desiatich minút bol za mojím chrbtom celý regiment etiópskej mladi, a tak som sa mohol sústrediť jedine na vztyk a odchod preč. Schoval som notes a pozrel do múdrej knihy z čeľade Lonely Planet, kam som sa to vlastne zatúlal. Vyzistil som, že som blízko Merkato, najväčšieho gonderského nákupného centra. Predstavil som si v hlave veľké potraviny s klimatizáciou a kde-tu obchodíky s obuvou, šatstvom, jedlom a sladkými vecami. Vidina civilizovanej prechádzky pomedzi upratané regály ma nadchla. Hodil som teda do kotla a sviežou chôdzou kráčal k obchodom.

Koľko ráz sa mi to už v tejto krajine stalo? Stokrát? Tristokrát? Očakávania a nakoniec chladné vyfackanie realitou. Obchodné centrum? V Etiópii? Iba ak v hlavnom meste, ale tu určite nie. Moja predstava aspoň priemerne vyzerajúcich obchodov je obratom zmazaná atmosférou klasickej etiópskej prašnej tržnice. Táto krajina je pre mňa nekonečným obrovským učiteľom ako v živote nič neočakávať. Nedodržanie tohto pravidla sa trestá za okamih.

Základná konštrukcia pouličných stánkov je z pokrútených konárov, na ktorých sú poviazané celtoviny od výmyslu sveta, rôznej kvality a farby. Vo vnútri krámikov je väčšinou nekvalitný tovar Made in China. Z každého „butiku“ na mňa zvedavo vykúka desiatka bielych očí vsadených do čiernych vychudnutých tvárí. Tu hrnce, tam cibuľa, vzadu oblečko, tam zasa pyramídky zemiakov, hentam umelohmotné sandále či gumené tenisky. Na zemi špina, odpad, kamene, prach.

Stále sa okolo mňa motajú domáci helperi. Nie, nebude sa tu konať žiaden letný festival a oni nebudú pomáhať nosiť kovové konštrukcie a hudobnú aparatúru – nazval som tak otravovačov, ktorí sa vám pletú pod nohy a snažia sa vám pomôcť v domácom systéme. Hľadáte napríklad kapustu, vyslovíte svoje želanie a oni vás tam, predbiehajúc sa a navzájom si nadávajúc, že toto je ich zákazník, s umelým úsmevom a predstavou nejakého díška rýchlo dovedú. Mám dobrú náladu, a tak sa hra môže začať. Zadávam domácemu neriešiteľnú úlohu:

– Mám záujem kúpiť krém na opaľovanie.

Šúpe sa mi totiž krk, napriek tomu, že som sa poctivo natieral desinou. Krém mi dochádza a celkom by sa šikol, lenže moja prosba je ako z rozprávky o Dvanástich mesiačikoch. V zime jahody je ako opaľovací krém v Gonderi.

Ako som predpokladal, helper je neodbytnejší ako Terminátor vychádzajúci z lisu. Tam mi ponúka šampón, hentam voňavku za dvanásť päťdesiat, v treťom stánku zasa obyčajný krém na ruky. Asi si myslí, že mám namiesto hlavy hrniec a namiesto rozumu pagáč. Alebo je to naopak. Áno, v jeho mysli musí byť jednoduchá vidina, ako vopchá bohatému cudzincovi do ruky bársčo, čo má obal, a ten mu hneď celý natešený zaplatí a naradostený bude skákať tri metre do vzduchu, že má čím zaplniť batoh. Ináč to nemôže byť.

Keď ma po desiatich minútach znova vyhľadal, poslednýkrát som sa dal došikovať k ďalšiemu obchodíku, ktorý sa z diaľky javil ako mohyla z kamenia. Hra ma omrzela, dávam mu posledný pokus. Pchá mi do ruky krém na holenie, ja neverím vlastným očiam, no on sa škerí, akoby vyhral nejakú spevácku súťaž. Ráznymi slovami mu zakazujem hocičo pre mňa manažovať, pričom mu dovoľujem priblížiť sa ku mne maximálne na sto metrov.

Ešte sa nejaký čas potácam po tržnici. Slnko je so svojou horúcou žiarou nekompromisné. Napriek tomu, že zo scenérie „tržnice“, žobrákov a z iných výjavov zo sci–fi historického seriálu „Čo sa ešte môže v roku 2009 vo svete stať“ čerpám neuveriteľnú energiu, skúsenosť a pokoru, stopujem nakoniec trojkolesový taxíček a dávam sa zaviesť na hotelovú izbu. Sprcha a chládok izby robia svoje.

Po načerpaní energie beriem pohľadnice a idem na poštu. Pred vchodom ma zastavujú traja dôchodcovia navlečení v bielych mundúroch, ktorí majú asi slúžiť ako firewall proti atentátnikom. V tých kabátoch, akoby vystrihnutých z hollywoodskych filmov mínus pol storočie, by Yetty utrpel mŕtvicu behom sekundy. Samozrejme, všetci traja ma spovedajú, čo ma privádza na poštu. Pripomína mi to americký dotazník na získanie víz: Spáchali ste už niekedy teroristický útok? Podieľali ste sa na genocíde? Samozrejme, misia poslania pohľadníc je zmarená hneď v začiatkoch:

– Známky sa na pošte nepredávajú!

– A kde?

– Tam, v obchodíku za cestou.

• Hmm, kto by čakal známky na pošte, všakže?

• ???

– Aha, ďakujem, o chvíľku som späť.

Kráčam cez cestu, vchádzam do nejakého obchodu, ktorý má vo výklade plno suvenírov pre turistov s vekom od sto rokov a vyššie. Šetrím reč a už z diaľky v jazyku esperantskom mávam pohľadnicami. Lenže napriek blahodarnej angličtine, ktorá mi hojí zvukovody, to ani tu nie je bez prekážok. Známky sa dajú kúpiť len s ich kartami. Platím teda za ďalšie prebytočné pohľadnice, veď aj tak stoja so známkou iba desať korún. Keď budete teda v nejakej vedomostnej súťaži, na otázku: V ktorom štáte sú najlacnejšie poštové služby?, odpovedajte jednoznačne: V Etiópii.

Vraciam sa na poštu. Pánov z geriatrického oddelenia, ktorí skôr zlepšujú štátnu štatistiku pomoci sociálne slabším občanom, ako v skutočnosti vyrábajú hrubý národný produkt, milo zdravím s už vopred nalepenými známkami. Sezam sa otvára a ja vstupujem. Tu ma však zasiahne moja hlúposť. Na Slovensku som si síce vytlačil zoznam najbližších, ktorých chcem obdarovať raritnou pohľadnicou, ale namiesto poštovej adresy som si k nim vypísal iba mailové adresy. „Uff, zdegenerovaná doba pritlačená čižmou digitalizácie.“

Nezvyknem sa vzdávať, a tak na pohľadnice vypisujem adresy typu: Rodina Juríková, mama + tato + dve zlaté deťúrence, ulica Košúty, tie bližšie k nadjazdu, barák za obchodom. Neuveríte, ale všetky došli. Síce až po mesiaci, ale prišli. Nie ako z Indie, z ktorých polovička sa niekde stratila. A to som si musel kúpiť lepidlo, lebo známky ho neobsahovali, a na pošte na požičanie nebolo. To je však iný príbeh. Takisto fajnový, ale indický...

V národnom parku Simien

Vetrisko prestal fúkať, prenechal opraty školáckemu vetríku, ktorý nám občas osvieži tvár. Ale hlavne svieti slnko, ktoré nám čarovne premazáva predošlú trpiteľskú noc. Dnešný plán je 25 kilometrov cez tábor Sankabar až do cieľového kempu Geech. Múdre knihy píšu, že by nám to malo trvať sedem až deväť hodín).

V tento deň prvýkrát stretávame opice dželada (niekedy aj Gelada Baboons), ktoré v skutočnosti nie sú pravým druhom paviána. Živia sa výhradne rastlinnou stravou. Najvýznamnejšou svetovou lokalitou, kde ich možno vidieť vo voľnej prírode, je najväčšie pohorie Etiópie, kde sa práve nachádzam. To im poskytuje ideálne podmienky na prežitie. Žiadne safari z auta či úkrytu. Ak vás stádo prijme, zrazu sa ocitnete medzi nimi. Zo vzdialenosti troch metrov potom môžete pozorovať, ako sa kŕmia trávou či ako palcom (ktorý majú najšikovnejší hneď po človeku) vyberajú zo zeme korienky. Takto sa aj nám pošťastilo sledovať, ako pokojne jedia, len občas po nás kontrolne hodili očkom.

Je to niečo úžasné vidieť takéto prekrásne zvieratá vo voľnej prírode a, samozrejme, je to niečo úplné iné, ako pozerať sa na zviera za mrežami. Ja viem, že vďaka zoologickým záhradám by už možno niektorých druhov ohrozených zvierat nebolo a že by sme o faune nevedeli toľko, koľko vieme, ale pre mňa nie je nič krajšie ako vidieť zvieratá, ktoré sú slobodné a žijú v harmónii s prírodou a dokonca aj s človekom. Stáť v strede viac ako stočlenného stáda dželád je hypnotický zážitok. Stojím ako stĺp prikovaný o zem, okolo ktorého sa opice hopkaním premiestňujú. Občas na mňa mrknú, aby som nemal pocit, že som vzduch.

Dželady sa vraj k domorodcom správajú inak ako k belochom. Asi majú zlé skúsenosti. Domáci vinia opice, že im požierajú úrodu, čo je samozrejme pravda, ale na druhej strane tvrdím ako samozvaný právnik týchto nádherných zvierat, že dželady sa na náhorných plošinách Simienskych hôr pohybovali omnoho skôr ako človek. V Etiópii je ročný prírastok obyvateľov dva milióny, čo logicky vytvára obrovský tlak na poľnohospodárstvo. Každý kúsok zeme sa musí využiť, preto sa ľudia tlačia aj na územia národných parkov.
Na noc sa opice uchyľujú do prudkých skalnatých zrázov, ktoré im vytvárajú veľmi dobrú ochranu. Až ráno vystupujú na náhorné plošiny vo výškach 3 000 až 4 000 metrov, ktoré sú pokryté trávou a bylinami. To je totiž ich potrava. V období sucha sa zasa živia rôznymi korienkami. Uživiť sa v takto na potravu chudobných oblastiach je asi pekná makačka, pretože aj teraz, keď sme na ne naďabili, máme čo robiť, aby sme ich odfotili so zdvihnutou hlavou, tak úmorne sa venujú kŕmeniu. Sklonenou hlavou vyjadrujú opice aj podriadené postavenie. Toto je známe napríklad pri horských gorilách, keď môže dôjsť k útoku, ak človek nie je opatrný a uprene sa im díva do tváre, čo sa v ich prípade nemusí skončiť dobre.

Počasie sa cestou mení rýchlejšie ako názory politikov. Raz svieti slnko, ktoré nás vyzlieka do tričiek a všetko ostatné nám viaže okolo pása. Človek sa teší, že celý deň bude nádherne slnečný, no o desať minút je tu zrazu studený vietor, ktorý si ku hre privoláva mraky a začína jemne pršať. Našťastie počas denného putovania nás ešte nestretol poriadny lejak. To by bola dosť krutá skúška. Celý cyklus sa bez logiky mení počas celého dňa, takže za hodinu nám na gebule znova pečie slniečko a smeje sa z nás, ako neustále niečo v tých našich človečích hlavách predpokladáme, snažíme sa uhádnuť, čo bude, a očakávame, namiesto toho, aby sme sa na všetky myšlienky vyprdli a vnímali iba to božské predstavenie, ktoré sa tu hrá iba pre nás...