Prekliatie vlkov
1 / 7
Do uší mi doľahol dupot čižiem na dlážke, ktosi skrútil kľučku a dvere sa otvorili. Stál v nich muž, ktorého som predtým videla iba raz. Mal husté vlasy farby čiernej kávy a ostro rezanú tvár s jemnými vráskami, pokrytú niekoľkodňovým sivočiernym strniskom, ktoré pôsobilo zanedbane, no príťažlivo. Tú tvár som naposledy videla, predtým ako ma omráčil rukoväťou meča. Zaostrila som zuby a z hrude sa mi vydralo vrčanie. Otvoril ústa a chcel niečo povedať, no ja som sa premenila na vlka, prikrčila sa a zavrčala. Vycerila som tesáky a znovu zavrčala. Mala som dve možnosti: buď ho roztrhám na kusy, alebo popri ňom prebehnem. Budem sa musieť rozhodnúť v priebehu niekoľkých sekúnd. Siahol si na pás, odhrnul dlhý kožený kabát a zovrel dlhú zakrivenú dýku. Tak teda boj. Zachveli sa mi všetky svaly, prikrčila som sa a sústredila sa mu na hrdlo. „Počkaj.“ Odtiahol ruku od dýky a zdvihol ruky, akoby ma chcel upokojiť. Zmeravela som, prekvapená jeho gestom. Trochu ma hnevalo, že si myslí, že ma tak ľahko upokojí. Zacvakala som zubami a šibla očami do chodby za jeho chrbtom. „To ani neskúšaj,“ povedal a zaclonil mi výhľad. Odpoveďou mu bolo vrčanie.