17 poviedok najnovšej zbierky talentovaného mladého prozaika (nositeľa Ceny Ivana Kraska) čitateľa opäť zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.
Recenzie:
Ballamútenie
Ballove knihy prinášajú slovenskému čitateľovi nové impulzy, pretože sa originálne vyrovnávajú s pretlakom filozoficko-spoločenského vývoja a s prirodzenou dávkou exhibicionizmu tvorcu. Možno ich vnímať ako osciláciu medzi týmito javmi, napätie, provokáciu istôt. Z týchto dôvodov začnem recenziu v dnešných pomeroch vôbec nie skromným konštatovaním: Gravidita je zbierka poviedok, ktoré sa dajú čítať.
Dve predchádzajúce knihy tiež potvrdili, že netrpia voči čitateľovi neduživým imidžom (hoci texty tejto publikácie pochádzajú aj z obdobia spred debutovej Leptokarie (1996)), voči kritike je to trochu iné. Dominantou sujetu je zasa človek, ktorý sa ani náhodou nevtesná do klasických existenčných vymedzení, ale súhrou okolností i vlastným pričinením putuje z často prirodzených východísk do autorovou imagináciou štedro prešpikovaných, prekvapivých, neraz absurdných poínt. Natíska sa mi teraz zjednotiť podstatu diania v poviedkach pod spoločný termín: zmena (túžba po nej a jej tvrdošijné odmietanie). Zmena aj ako imanentný princíp dynamickej výstavby medzi úvodom a záverom, ale predovšetkým zmena zasahujúca rozprávačskú stratégiu, pásmo postáv a oblasť témy. Inými slovami: hlavní hrdinovia netušia, odkiaľ priletí fatálna rana, podobne ako čitateľ netuší kam sa text stočí. Chvályhodné. Tento stav však nevládne preto, žeby z textu vyplýval, ale preto, že Balla princípy reality rozmarne hnetie priamo na papieri, a tak s každou poviedkou vznikajú nové a nasledujúcou zanikajú, na čo sme si v modernej próze zvykli, ale v tomto prípade je presah autora-rozprávača-stvoriteľa tak nekompromisný až je znovu pútavý: tolerantnejšie nátury by určite podotkli, že aj roztomilo svojvoľný a tie iné by asi namietali, že je to akési uzavreté, vákuové.
Fascinovalo ma napríklad v poviedke Od stehien po päty tetovanie časového spínača bomby na hrudi, práve preto, že "ručičky na ciferníku spínača sa pohybovali" (s. 85) a keď dosiahli cieľový bod, nastala: zmena. Ak chcete vedieť podrobnosti o jej dôsledkoch, teraz to možno vyznie viac gynekologicky ako literárne, siahnite na Ballovu Graviditu, ktorá je z jeho strany spriadaním zaujímavých a nekonvenčných príbehov o bielych miestach ľudského bytia a reality, čím sa mu na druhej strane darí mútiť pokojnú hladinu našich predsudkov, železných košieľ a najmä našej nudy. A keďže kritický rozmer som od začiatku ignoroval, považujem za potrebné ešte uviesť: podobnosť balamútenia s Ballovým mútením je čisto fonetická.
Radoslav Matejov, Knižná revue 05/2001
