Prozaická kniha Etely Farkašovej s výraznými autobiografickými prvkami je prestrihávaným príbehom minulosti a prítomnosti spracovaným v dvoch rovinách. Nejde pritom len o dva časovo posunuté deje, ale i o dva tvorivé prístupy späté fenoménom pamäti v individuálnom i celospoločenskom ponímaní.
V prvej línii sa rozvíja životný príbeh zviazaný niťou spomienok od tých najranejších, ktorým doba pripravila vojnové kulisy, cez spomienky na prvé osobnostné odreniny, k osamostatňovaniu, k vlastným objavom slova, ako spôsobu zachytenia myšlienky, s napätím 50-tych rokov v pozadí. Túto rovinu autorka podáva dynamickým, precíteným, čítavým štýlom.
Druhú líniu tvoria zrelé hlboké esejistické zamyslenia nad skladaním vlastného mozaikovitého obrazu prostredníctvom spomienok, popretkávané filozofickými myšlienkami osobností. Príbeh hľadania seba samého, prehmatávanie pamäti a popritom skúmanie fenoménu pamäti je pútavým impulzom poznávania a sebareflexného zamýšľania sa pre čitateľov vyhľadávajúcich hlbší ponor do ľudského vnútra a celkových súvislostí.