Po básnických zbierkach Vítanie hosťa (1986), Zajtra (1989) a Rodostrom v jeseni (1996) sa predstavuje básnickou knihou Andezit, ktorej poézia v tom najlepšom nadväzuje na predchádzajúcu tvorbu.

Vzhľadom na prehlbenejšiu životnú skúsenosť a široké literárnoestetické zázemie s presahmi aj do iných druhov umení, je evidentný posun k výraznejšej kontemplatívnosti a k doteraz autorom skôr tlmenými, ako naplno využívanými možnosťami básnického vnímania a prežívania novonastolených a podnetných vzťahov. Napríklad medzi prehistóriou a súčasnosťou, a to nielen v topografickom/archeologickom zmysle akéhosi pátrania po fragmentoch domýšľaného duchovného priestoru minulosti v kontakte s prítomnosťou, ale aj nevyhnutnej komunikácie s ním, a, nemenej podstatného hľadania i odkódovávania jazyka v zabudnutom priestore mysle a srdca.

Subjekt básní sa síce prostredníctvom rôznych odkazov kontextovo „pohybuje" v obrovskom európskom priestore, avšak domicilom jeho básnických „poznámok" je dôverne známy prírodno-duchovný svet. Ide o priestor bytia, ktorému sa oplatí načúvať, priznávať sa k nemu, ako to robí autor svojou úprimnou - širšie, ale aj na detail zameranou výpoveďou, ktorá sa sústreďuje nielen na „hladké", ale najmä na „ostré" hrany života muža na prahu šesťdesiatky.