#ZuzkaČítaKnihy Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
#ZuzkaČítaKnihy Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Keď sa povie slovo “moc” tak nejak to väčšina ľudí má spojené v negatívnom zmysle.
Ako z názvu vychádza, táto kniha je jeden veľký pracovný sebareflexívny zošit. Nečudo, že som ju ”čítala” takmer dva roky.
Kniha začína spoznaním:
mocenských prostriedkov, Ktoré menia naše správanie a postoje
príležitosti, ktoré tieto prostriedky posilňujú a môžu viesť k zneužitiu moci
motívy, na základe ktorých každý nejak moc používame
Kľúčom k tomu všetkému je iba jedna vec: naša osobná moc - objavila a pomenovala som si moje vlastné pramene vnútornej sily, ktoré sú aplikovateľné na rôzne situácie.
A tak sa dostavame k definícii: “Moc je schopnosť ovplyvňovať situácie v rôznych a nepredvídateľných kontextoch, legitímne, pre väčšie dobro.” Verím, že každý sa dokáže naučiť používať svoju moc múdro, v prospech iných a tiež pre svoj osobný rast.
Časť knihy sa venuje aj vysvetleniu, prečo ľudia svoju moc zneužívajú a ponúka aj techniky, ako to zvládnuť. No upokojilo ma, že na záver knihy autorka otvorene hovorí, že je normálne ak aj zlyháme. Základné je vedieť sa ospravedlniť, ale v prvom rade odpustiť samej sebe.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Po dlhšej dobe opäť odporúčanie na kvalitnú knihu. #hranice téma, ktorou žijem posledný rok vedome a asi tri roky nevedome. V knihe som sa dozvedela ako sa postupne budujú hranice už od útleho detstva tak, aby sme sa stali pravdovravnými, zodpovednými, slobodnými a milujúcimi osobnosťami. Ani zďaleka tam samozrejme nie som, ale pomaly postupne.
Bolo zaujímavé čítať o hraničných konfliktoch v rodine, s priateľmi, v práci či so svojím ja. No a samozrejme zaujali ma konkrétne spôsoby, ako si hranice postupne budovať. Že hnev je náš vnútorný systém včasného varovania, že kým nemáme hranice nemôžeme skutočne milovať a bez hraníc nemôžeme byť produktívni v práci. Že vyslovené dôležité “nie” môže spôsobiť, že sa na nás niekto nahnevá alebo sa bude cítiť zranený.
“Vytyčovanie hraníc je znakom vyspelých, proaktívnych a iniciatívnych ľudí. Jednotlivci s vyspelými hranicami nežijú v zhone, ani sa im život nevymyká z pod kontroly. Ich život má smer, plynule sa približujú k svojím osobným cieľom. Plánujú vopred. Človek so zrelými hranicami má vždy pripravené “nie”. Nie ako útok. Nie ako trest.”
Kniha Odvaha byť neobľúbený ma oslovila hneď na prvý pohľad. Jednoznačne to bolo názvom, veď každý chce byť obľúbený v očiach iných. A určite to bolo aj tou odvahou - tá ma dlho sprevádza.
Formát rozhovoru mladíka s filozofom ma najprv nejako extra nelákal, no ukázalo sa, že to bol úplne najlepší spôsob ako dostať myšlienky knihy k čitateľovi. Rovnako ako ten mladík aj ja som sa pýtala, či naozaj všetky problémy sú problémy medziľudských vzťahov a čo je skutočná sloboda.
Páčila sa mi myšlienka budovania horizontálnych vzťahov a že keď sa človek snaží pred bolesťou a smútkom uniknúť, zasekne sa a nedokáže si potom budovať hlboké vzťahy.
A na záver, nie je potrebné, aby každý z nás bol výnimočný. Stačí, ak nájdeme odvahu byť “normálni”, žiť opravdivo a svedomito v každom okamihu.
K Brené Brown som sa dostala cez TED video, ktorom rozprávala o zraniteľnosti. Už to video je veľmi silné a dotýka sa mnohých (video ma na YouTube 17 miliónov pozretí). Následne som si na Netflixe pozrela aj jej dokumentárny film: The Call to Courage. Nejak stále mi to bolo málo. Téma hanby a zraniteľnosti sa ma veľmi dotkla a tak som si kúpila aj knihu. Viem, odporúčam vám tu veľa kvalitných kníh. No sú asi len dve alebo tri, ktoré už po prečítaní pár strán prenikali presne na tie citlivé miesta, ktoré v sebe mám. Kniha Odvaha žiť naplno je je presne taká. Ide do hĺbky. Do takej hĺbky, ako jej dovolíte ísť. U mňa vo všetkom, či v téme kultúry večnej nedostatočnosti, pocitov hanby, mýtov o zraniteľnosti až po tému neangažovanosti, či poľudšteniu vzdelávania a práce. Táto kniha nie je len na jedno prečítanie. Už teraz viem, že túto knihu budem často vyberať z mojej knižnice.
A na záver, také krátke zhrnutie:
“Mať odvahu žiť naplno nie je o víťazstve alebo prehre. Je to o odvahe. Vo svete, kde dominuje nedostatok a hanba a mať strach sa stalo našim druhým menom, je zraniteľnosť rozvratná. Nepríjemná. Niekedy dokonca trochu nebezpečná. A bezpochyby, vystaviť samých seba mimo zaužívaných štandardov znamená, že je oveľa väčšie riziko, že budeme zranení.”
Knihu Keď telo povie nie som lúskala dlhšie. Spracovať to množstvo informácií mi trošku trvalo, no stálo to za to. Obsahovo možno by sa dala aj skrátiť a posledné kapitoly rezali do živého strana po strane.
Že “stresormi nie sú očakávania a zámery druhých, ale to, ako ich my sami vnímame” nie je žiadna novinka, avšak v kontexte celej knihy veľmi trefná.
Silné boli aj otázky na zamyslenie: “Žijem svoj život podľa vlastných interpretácií najhlbších právd alebo sa len snažím naplniť očakávania druhých?”.
Alebo tie pravdy, ktoré vieme v hĺbke duše, že sú pravdivé aj keď veľmi nepríjemné: “Ak stojíte pred rozhodnutím a odmietnutie znamená, že sa budete cítiť previnilo, zatiaľ čo súhlas vo vás zanechá zatrpknutý hnev, jednoznačne si vyberte pocit viny. Zatrpknutosť je jedom pre dušu.”
Viem, že budem viac hovoriť nie, aby to raz nepovedalo moje telo za mňa.
Máte bezpečnú alebo nestabilnú vzťahovú väzbu?
Áno, táto kniha je o vzťahoch.
Nie, táto kniha nie je príručkou partnerských vzťahov. Hovorí aj o vplyve našej vzťahovej väzby na rodičovstvo, priateľstvo, starnutie, prácu, šport, politiku či náboženstvo.
“Vzťahové väzby sú dôležité, lebo každému pomáhajú pochopiť seba samého. Vysvetľujú, prečo sa často cítime a konáme tak, ako sa cítime a konáme, hlavne v reakcii na neistotu, strach či stratu. Sú dôležité aj preto, že nám pomáhajú pochopiť ostatných. Ukazujú nám, ako si vytvoriť a udržať pevné citové puto a ako môžeme najlepšie reagovať na neistotu, strach a stratu iných ľudí. Vzťahové väzby majú svoj význam aj preto, že nám pomáhajú vybrať si partnera a správať sa k nemu tak, aby sme rešpektovali jeho citové potreby. Sú dôležité, lebo nám pomáhajú odpúšťať – rodičom, partnerom a sebe samému –, pretože už vieme, že každý sa niekedy snaží naplniť svoje citové potreby – úspešne alebo neúspešne.” Peter Lovenheim
