Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje odznaky


















Moje aktivity
Ďakujeme, tento rok ste sa zaradili k top recenzentom! Aj vďaka vášmu názoru si ostatní čitatelia budú vedieť ľahšie vybrať.

Vnímam pozitívne nastavenie reálií a nasadenie Epikov ako antihrdinov s nadprirodzenými vlastnosťami. Takisto prológ je napísaný veľmi kvalitne a vtiahne nás do knihy. Svoj účel splnil. Potom však to celé akosi upadne a vlečie sa to, dejú sa neuveriteľné, mnohokrát aj nelogické, veci. Ale dej s počtom strán napokon graduje a vyvrcholí v epickom finále, kde dôjde k prezradeniu pozadia skupiny (či skôr malej skupinky) pomstiteľov.
Uznávam, že aj niektoré „jazykové hry“ boli, či mohli sa „lost in translation“, čo je na škodu, lebo niekedy naozaj ti prirovnania v texte boli pritiahnuté za vlasiská. Suma sumárom, je to taká bezstarostná priemerná RPG YA hra prepísaná do textu ale vybudovaná na celkom dobrom nápade a slušných reáliách.
Antológia prvý raz vyšla v roku 2004 a jej druhé vydanie z roku 2008 sa líši tým, že dve dielka z predošlého chýbajú a tri nové pribudli. Knižka sa delí na tri sekcie: Čas byl, kde sú zväčšia historické fantasy; Čas je – tu prevláda urban fantasy, a napokon Čas bude – tu je gro poviedok postapo sci-fi. Ak sa čitateľ pozrie na menoslov autoriek a autorov, je to výber veru parádny. Tak sa so mnou poďte mrknúť mojim subjektívnym okom na každé dielko zbierky Čas psanců (aspoň zopár vetami) na recenziách na scifi.sk
Zhrnutie
Mená autoriek a autorov potvrdzujú vysokú kvalitu poviedok, a napriek tomu, že som si vo svojom súkromnom hodnotení postavil latku trošku vyššie ako zvyčajne, dostalo sa aj na desiatky. Ondřejovi Jirešovi sa podarilo dať dokopy veľmi kvalitnú publikáciu vhodne doplnenú ilustráciami od Dana Černého a ja ju len vrele odporúčam každému fantastovi.
Weird fiction nepatrí úplne medzi moje obľúbené „subžánre“ fantastiky. Prišlo mi to miestami veľmi rozvláčne, repetitívne a samozrejme poriadne strelené, hoci nie zriedka sa autorovi podarilo trafiť povestný klinec po hlave I keď tieto momenty sa striedali, pre mňa, s dosť nudnými pasážami, ktoré som mal sto chutí preskakovať. Narážky na súčasné spoločensko-politické témy sú zrejme a jasné. Niekedy som mal chuť stúpiť na tie hrable, aby som sa kultúrne zasmial. Za mňa dobrý priemer... (pozn. autorova „prvotina“ sa mi páčila viac).
Čítať viac
Historické romány, a zvlášť tie odohrávajúce sa na území Slovenska, mám rád. Preto som sa na knižku tešil. Meno autora, o ktorom som doposiaľ nečul, ma ale nabádalo k opatrnosti. A ako sa ukázalo, tá žiaľ bola na mieste.
Najprv pozitíva: Prostredie a naštudovanie si historických reálií a informácii o hradiskách, a spôsobe života je určite veľké plus. Za to plusové body.
A čo ma počas čítanie trápilo? No je toho dosť.
Viacero informácii je dosť otáznych:
-ozaj sa bil Pribina (či jeho otec – Ivan, ináč zaujímavá voľba mena) s Avarmi a ich neskoršie využíval Pribina v boji proti Moravanom – možné to je;
-meno Pribinovej manželky Hilborg (odkiaľ to meno?);
-Vojnomyr otec Mojmíra I? Neisto sa vraví o Mojmarovi ako jeho otcovi, Vojnomír bol skôr z Dolnej Pánonie, resp.. Chorvátska, a bojoval po boku Karola Veľkého v rokoch 791-795 proti Avarom a jeho synom bol istý Ljudevit;
-autor často spomína franské spôsoby, ale ani raz nepopíše, aké to vlastne spôsoby boli?; -Byzantínci?! Tento pojem sa zaužíval pravdepodobne až omnoho neskôr, v tej dobe by ich nazývali Grékmi alebo skôr Rimanmi;
.pisár na dedine zapisuje uhlíkom, aké písmo použil?...atď, atď.
Práve kvôli týmto a iným rozporuplným informáciám, by sa za textom románu (ako to v historických románoch zvykne byť) hodila historická nóta, kde autor rozoberie, ktoré informácie sa zakladajú na historických faktoch (a pokojne môže uviesť aj zdroje) a ktoré si vymyslel, či vyfabuloval, aby sa mu to hodilo do jeho príbehu.
Konanie postáv: je mnohokrát naivné (u mladého Jevana sa to ale dá očakávať) ale u Pribinu?! Napr. odmietnutie posíl od Hrona, ktorí by sa boja radi zúčastnili (str. 95, 106), no napokon sa sťažuje že neprišli? Stráženie či nestráženie priesmyku (121)? Pribina necháva zradné knieža v pokoji odísť (125), nečudo, že napokon s Mojmírom prehráva, keď sa dopúšťa takýchto chýb. Pribinove úvahy a popis jeho vnútorného boja v závere knihy sú príliš patetické, jalové a neustále sa opakujúce, až začnú čitateľovi liezť na nervy.
Žiaľ, ako čitateľovi sa mi nepodarilo vžiť sa do postáv, či už Pribinu alebo Jevana, nakoľko autor ich podáva deskriptívne a až príliš z diaľky. Takže vlastne niet komu fandiť.
Štýl: patetický a redundantný, dlhé vety a ich kostrbatá a komplikovaná stavba a priveľa prídavných mien totálne brzdí tzv. flow a komplikuje čítanie. Nadužívanie slovies mať a byť, tak príznačné pre nevypísaných autorov, tiež textu veľmi nepomáha.
Sem tam sa objavia v texte chyby či preklepy.
Zriedka autor preskočí z minulého času do prítomného a potom zas späť.
Dialógy sú neprirodzené, vyumelkované.
Takmer inštruktážne opisy hradísk mi miestami prišli ako skopírované z iných zdrojov (nechcelo sa mi to googliť), nakoľko sú štylisticky iné ako zvyšný text a nevyhýbajú sa ani moderným slovám (pr. špecializovaný...).
Nechápem, prečo si autor neangažoval skúseného korektora a editora, ktorí by mu jeho text zoškrtali, editovali a celkovo upravili. Veľmi by to pomohlo.
Akcia: je ako vylúhovaný čajíček, podobne popisy bojov (mnohokrát ťažko vizualizovateľné). Tam, kde autor mal konečne dej vygradovať (nečakaný príchod Pribinu do hradiska a lapanie zradcov, str. 148) tak tam to napätie zabije novou kapitolou, ktorá pojednáva o niečom úplne inom... a k tamtomu momentu sa vráti príliš opisne (str. 163), škoda. Tu som si povzdychol, keby sa autor držal hesla: Don´t tell, show! Dopadlo by to pre čitateľa určite lepšie.
Podobne ako historická nóta, chýba mi v románe mapa daného územia v danom čase, keďže čitateľ by rád putoval s hrdinami.
A na záver sa pýtam, čo sa stalo s Jevanom?
Žiaľ, potenciál táto kniha mala, ale zostalo len pri ňom.