Mitch Albom - prečítané Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Mitch Albom - prečítané Moje aktivity
Prvá kniha po dlhej dobre, ktorá so mnou pohla tak, že som sa pri nej musela usmievať i plakať. Taká "obyčajná", a predsa neobyčajná. Autorova kresba postáv je presne taká, akú si predstavujem vo svojej hlave pri čítaní. Nádherná kniha
Kniha má nádhernú obálku, ale to je asi tak všetko. Veľmi sa to chce na niečo podobať, ale zároveň je dej tak veľmi prekuknuteľný a zároveň ťažko uveriteľný. Postavy sú ploché a ich zápletky nedomyslené.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Toto bolo zvláštne. Na jednej strane (doslovne) som si niektoré pasáže užívala, na tej druhej by som čítanie najradšej skončila predčasne. Autorka vie naozaj poštekliť dušu peknými riadkami, ale občas to preháňa, až sa dielo dostáva na úroveň vyumelkovanej motivačnej literatúry.
Celkom pútavá bola pre mňa kresba niektorých vedľajších postáv, pričom s tými hlavnými som sa (napriek tomu, že som v podobnej situácii ako ony), akosi nevedela stotožniť.
Najväčšie mínus však za mňa je riešenie záveru štýlom "každá princezná dostane svojho princa, aby mohla konečne žiť ako v rozprávke", ktoré považujem za nesmierne prvoplánové.
Táto kniha sa nečíta ľahko, ale to ani je je jej cieľom. Nie je to rozprávka z Tisíc a jednej noci. Nepríjemne sa lepí sa telo ako ono afghanské sparno a púštny prach, ktorý sa neustále víri nad Kábulom, dosadá aj na čítajúcu dušu. Osudy rodiny "Chánovcov" sú nesmierne fascinujúce a vzhľadom na dokumentaristický štýl tejto knihy aj, dovolím si tvrdiť, veľmi precízne vykreslené. Nech sú akékoľvek (a rozhodne nie čiernobiele), čitateľ si ich chce nachvíľu pozvať k sebe domov, aspoň počas tých pár hodín čítania a prežívať ich príbehy. Aj keď, ako sa hovorí, by v ich koži nikdy byť nechcel. Za mňa výborné zobrazenie prostredia, postáv, aj celkovej atmosféry tejto krajiny v danom období.
Nuž a na záver - skutočný kníhkupec, ktorý pani novinárku inšpiroval, napísal knihu tiež - takú, v ktorej vraj znegoval všetko, čo Seierstad zdokumentovala počas pobytu v blízkosti jeho rodiny. Kde je teda presná pravda, (a či vôbec pri strete dvoch odlišných kultúr existuje), sa teda už asi nikdy nedozvieme.
Knižku som dostala na narodeniny a patrične som sa na ňu, po prečítaní všetkých tých skvelých recenzií, tešila. Ibaže... som po celú dobu čítania čakala, kedy ma to teda chytí a akosi to neprišlo. Osobne mi prekáža nadmerné použitie prirovnaní, nadávok, politických a sexuálnych narážok či situačný humor, v ktorom nemôžu chýbať nejaké ľudské výlučky; to mi veru nie je úplne po vôli. Rozumiem, že vzhľadom na tému knihy je takýto typ vyjadrovania vhodný, či priam žiaduci; zároveň je však zrejmé, že autorom je človek „z ľudu“, ktorý v texte nedokáže použité vyjadrenia zakomponovať funkčne, a iba ich bez ladu a skladu roztrúsil do kapitol tak, aby boli zaujímavejšie. Navyše som názoru, že o pár desaťročí vzhľadom na v tom čase už neaktuálne politické či kultúrne referencie pôjde o dielo, ktoré bude dávať čoraz menší a menší význam, až sa všetci sami seba spýtame, prečo sme to vlastne čítali.
