Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2024
2023
2022
2021
2020
Moje aktivity
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Bolo nám cťou vás obslúžiť už 30 krát. Vaša domáca knižnica musí byť skutočne výstavná!
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Snímam pomyselný klobúk pred autorkou za odvahu opísať svoje neľahké detstvo a dospievanie s takou dávkou odpustenia a prijatia. Nosným pilierom knihy je jej vzťah s matkou, opis matkinho života (autorke sa však vcelku zoširoka podarilo opísať životy aj ostatných členov najbližšej rodiny), to, ako sa dotýkal a ovplyvňoval iných. Napísanie knihy bolo pre ňu ťažké, viackrát sa zamýšľa nad otázkou, prečo vlastne začala a priznáva, ako intenzívne samotné písanie prežívala.
Miestami tento text na mňa pôsobil terapeuticky, keďže som intenzívne prežívala všetky hrôzy a tragédie rodiny, postupne som všetko spracovávala spolu s Delphine a všetkými ostatnými, v duchu som nešetrila povzbudeniami a objatiami. Práve vyššie spomínané odpustenie a prijatie, nesmierna láskavosť, ktorá z textu sršala, zjemňovali opisované temné stránky bytia, choroby a vzťahov.
Výborne a silné dielo.
Toto dielo ma svojou výnimočnosťou doslova "položilo na lopatky". Neskutočne hutný text vykresľujúci ponurú atmosféru (ktorá sa tiahne celým dejom, zároveň vás núti čítať ďalej tým, že podnecuje zvedavosť), zvláštne udalosti a postavy, na môj vkus až priveľká nálož negatívnych elementov, na druhej strane však filozofické úvahy a brilantná psychologizácia. Miestami som mala pocit, že čítam Dostojevského. Som z knihy nadšená a prekvapená, že sa mi podarilo napísať toľko slov, pretože po poslednej strane som len sedela, pozerala a snažila sa spracovať mätež pocitov, ktoré na mňa doľahli: smútok (pretože odhliadnuc od toho, čo všetko sa v príbehu udialo, ostala som Valuskom), údiv a čitateľské uspokojenie.
Náročné, ale fascinujúce a úchvatné dielo, vrchol mojich tohtoročných a celkovo prečítaných kníh.
Ďalšia z kategórie útlych kníh, no s nesmierne vzácnym, podnetným a dôležitým obsahom. Autor knihy, Ahmet Altan sa dostal do väzenia neprávom. A práve písanie sa stalo jeho najväčšou záchranou, prostriedkom sily a úniku. Veľmi inteligentne, rozumne, ale aj s citom a verne popisovanými emóciami nám prostredníctvom tejto knihy vykresľuje jeho prežívanie sveta, do ktorého bol nedobrovoľne a nespravodlivo vhodený. A je to o to mrazivejšie vykreslenie, ak si uvedomíte, že sa to skutočne stalo a stále sa deje v 21. storočí. Voľne predstavuje aj svoje myšlienky o viere, Bohu, morálke, samotnom zle v nás, snoch, ale aj o spisovateľskom remesle ako takom. Aj keď to nebolo vždy ľahké čítanie, neskutočne som si ho užívala a na konci som si priala, aby bola kniha aspoň o 100 strán hrubšia. Vrelo odporúčam.
Čítať viac
Zulejka otvára oči je silný a kvalitne napísaný román o ľudskej húževnatosti, sile a premene. Autorka nám však ponúka oveľa viac a v príbehu Zulejky je ukrytá aj nejaká tá romantická zápletka, dávka dobrodružstva, napätia a mnoho iných zaujímavých postáv.
Hlavná hrdinka to v živote nemala ľahké. Najprv život s násilným manželom a nepriateľskou svokrou, potom vplyvom vyvlastňovania pracovný tábor. V oboch musela veľa pracovať a únava jej bola najlepšou priateľkou, no paradoxne (a možno ani nie) nám autorka ponúka viaceré náznaky toho, že v tábore zakúsila viac slobody a spokojnosti, získala niečo, čo si doposiaľ ani nevedela predstaviť, že môže mať. Myslím, že najväčšmi jej pomohla najmä jej prostota a v nej ukrytá schopnosť prijať všetko, čo sa jej prihodilo. Práve v tej druhej polovici jej života to nevnímam ako slabosť, ale práve naopak, ako znak sily a odvahy. Byť na jej mieste, neviem, či by som prežila. Starý život ju v osade v podobe prízraku občas máta a navštevuje, vzbudzuje výčitky svedomia, Zulejka si ale zachováva túžbu žiť a objavovať.
Všetkých protagonistov život v tábore zmenil a to, akú komunitu tvorili, ako sa prispôsobili a čo spoločne vytvorili doslova z ničoho mi miestami pripadalo až nepravdepodobné a ťažko uveriteľné. Ovzdušie represálií, lží, nutnosť skláňať hlavu a chrbát pod vplyvom sovietskeho režimu vás však obklopuje počas celého čítania a tábor Semruk tak robí realistickejším.
Dokonalé dielo, ktoré jednoznačne zaraďujem medzi najlepšie knihy tohto roka. Autorka tému smrti (ale aj konca ako takého), ktorá je skľučujúca pre mnohých, vykreslila v najrôznejších podobách a ľudských osudoch. Môže prísť náhle a nečakane, niekedy je koncom všetkého, inokedy po nej nasleduje niečo nové. Jednoznačne však človeka zmení. Poviedky vo mne zanechali často neopísateľné pocity, to, čo dokázala vo mne vyvolať v podstate na pár stranách je myslím si jednoznačným znakom jej spisovateľského majstrovstva. Najmä pri poviedke Aqua Allegoria som aj ústa zabudla zatvoriť...
Čítať viac
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
"Jedine literatúra pomáha človeku prežiť, zmieriť sa s dobou," poúčal Viktor Julievič svojich chovancov. Všetci ochotne súhlasili."
Zelený stan je ďalším skvelým ruským románom, ktorý sa mi dostal rúk (v celkom príhodnej dobe). Ľudmile sa podarilo cez spleť rôznych príbehov poukázať na absurditu a zvrátenosť niekdajšeho obdobia v Rusku, konkrétne koniec 20. storočia, no niektoré príbehy siahajú aj do hlbšej minulosti. Celé to strašné obdobie už poznám z iných kníh, chvalabohu však voči nemu nie som imúnna, pocity intenzívneho smútku a hnevu ma pri čítaní neopúšťali ani tentokrát. Postáv v príbehu je viacero, každá má svoj originálny príbeh. Spoločná im je vzbura svedomia a potreba poukázať na to, čo je pravdivé, cez silu umenia. Hlavnými protagonistami sú však traja chlapci a neskôr muži s odlišnými osudmi, ktorých kamarátstvo prechádza rôznymi štádiami a etapami.
Autorka mi svojim štýlom pripomína Solženicyna, píše presne a ponúka nám iba to podstatné, je to jednoducho román bez zbytočného balastu a pátosu.
