Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
čítam, prekladám, cestujem po svete a túlam sa po horách
https://www.instagram.com/the.art.of.reading_/ = môj knihstagram ♥
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Už sa mi nechce byť výnimočný,” povedal so smutným úsmevom. „Unavuje ma, že ma oslavujú pre to najhoršie, čo sa mi kedy stalo.”
Veronica Roth sa mi spája s mojim -násťročným ja. Mala som chuť ponoriť sa do niečoho katastrofického so štipkou mágie. Dopredu vás chcem upozorniť, že toto dielo nie je ničím špeciálne, nepocítila som taký ten šialene nadšený pocit, že „táto kniha je brutál”. ALE! Ale fakt som si ju užila a bavila ma na takej príjemnej rovinke sadla mi a užila som si ju.
Hlavnou postavou je Sloane, jedna z Vyvolených, ktorým sa pred desiatimi rokmi podarilo zachrániť svet pred Temným. Nikto ju však neupozornil na to, aký bude život po záchrane nulové súkromie. Sloane je arogantná, neznáša svetlá reflektorov na rozdiel od jej kolegyne Esther, ktorá doslova žije z fanúšikov na instagrame. Má nočné mory, v noci kričí zo sna a všetci tvrdia, že trpí posttraumatickou poruchou. Ona však tuší, že voľačo je zle, a keďže sa nikdy nenašlo telo Temného, jej dôvody sú oprávnené.
Budú musieť opäť raz zachrániť svet? Sloanin názor je asi takýto: „Niekedy sa vážne zamýšľala nad tým, či vôbec stálo za to tento svet zachrániť.”
Páčila sa mi mágia spomenutá v diele, každý z vyvolených má svoj charakteristický predmet, ktorý mu dodáva silu Sloane má Kostejovu ihlu, autorka to veľmi podarene prepája s ruským folklórom. Kostej je záporná postava, ktorá sa bojí smrti, preto vloží dušu do predmetu, ktorý skryje do dalších predmetov v tomto prípade ihlu pokiaľ ju teda nik nezničí, Kostej nikdy nezomrie. No a táto ihla má v sebe neobyčajnú moc.
Do popredia sa okrem záchrany sveta dostávajú aj medziľudské vzťahy, Sloane je zasnúbená s Mattom ďalším vyvoleným, ale my čitatelia počujeme škripot a dobre vieme, že na scéne sa čoskoro objaví ďalšia postava mužského pohlavia. Že som si ju obľúbila? To si píšte a stane sa to aj vám, uvidíte dievčatá. Ustane to vzťah Sloane a Matta?
Oceňujem výborný hudobný vkus Veronici, pretože jednej z postáv pošepkala, aby si pustila Harvest Moon od Neila Younga.
Rozsudok? Knihu vrelo odporúčam, oddýchnete si pri nej. :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Niekedy som myslel na to, že naša snaha dosiahnuť chlad, tmu a riedky vzduch v zime na vrchole McKinley je jednoducho náš spôsob, ako poslúchnuť silu, ktorej nerozumieme.”
Už keď som prvýkrát počula, že @vydavatelstvo_absynt bude vydávať túto knihu, vedela som, že to bude pecka. Od prvej do poslednej strany som nemohla odlepiť oči od slov Arta Davidsona, autora horolezca, ktorý sa po rokoch rozhodol veľmi podrobne prehovoriť o zimnom prvovýstupe na horu Mount McKinley, ktorý absolvoval spolu s jeho partiou kamarátov.
Milujem tento typ kníh, doslova som na nich závislá. Art píše tak pútavo, že máte pocit, akoby ste boli vedľa neho. Spolu s ním hľadáte kolegov, ktorí by išli do tohto šialeného zimného nápadu, prvýkrát s ním pristávate na rozľahlom ľadovci, prežívate aljašské kruté zimné podmienky. Mňa osobne fascinujú najmä pasáže o vnútornej sile človeka na výstupoch keď je na pokraji síl, vo vysokej nadmorskej výške, zrazu uvažuje inak. Musí sa vysporiadať so samotou, ktorú pociťuje (nehovoriac o tom, že v tomto ročnom období a v tomto kúte zeme slnko nie je samozrejmosťou a na oblohe dlho nevisí).
„Občasné jemné zaťahanie za lano zozadu bolo upokojujúcou pripomienkou, že nie som sám.”
Existovať v týchto podmienkach je neľahké a predsa sa človek samotný do toho vrhne. Nikto ho nenúti spať v 40-stupňovom mraze, nikto ho nenúti bojovať s nadmorskou výškou, vystavovať sa nebezpečenstvu, ktoré sa s horolezectvom spája… ale v kútiku duše tomuto človeku úplne rozumiem, preto som tu hodila aj zopár fotiek z nášho výstupu na Mera Peak (6461 m n. m.) v Himalájach. Pamätám si na stúpanie do High Campu (5850 m n. m.), keď som bola na pokraji síl. Prestala som premýšľať, kráčala som automaticky a potrebovala som dlhé prestávky na dýchanie. Noc v tejto výške bola kategória sama o sebe ale… spomínam na to s nesmiernou radosťou.
„Po mnohých rokoch som sa spýtal Georgea, čo si najviac pamätá z nášho zimného výstupu. „Vlastne nič,” povedal. „Moja myseľ vytláča tie najnepríjemnejšie zážitky.””
A tak to jednoducho je. :) Po istom čase zabudneme na to nepríjemné a išli by sme do toho znovu.
Ak milujete túto tému, knihu Sto pod nulou si okamžite musíte prečítať.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„I listened to the birds that visited Tenshoen, and the insects, trees, grass and flowers. To the wind, rain and light. And to the moon. I believe they all have voices. When I am in the woods at Tenshoen the whole world is there too. When I hear stars whispering at night I feel part of the eternal flow of mine”
Niektoré knihy mi vbehnú do života úplne náhodne (požičala mi ju kamoška, ktorá mala pocit, že by sa mi mohla páčiť) a ja počas čítania zistím, že aha maximálne rezonujú s mojím citovým rozpoložením.
V diele Sweet Bean Paste máme tri osoby, rozdielnejšie už ani nemôžu byť, no niečo ich predsalen spája. Túžba niekam patriť, zapadnúť, byť súčasťou spoločnosti. Sentaro má za sebou kriminálnu minulosť, ktorú teraz spláca produkciou a predajom dorayaki (niečo ako palacinka plnená sladkou pastou z fazule. Je nešťastný, nebaví ho to a dorayaki mu ani nechutia. Život mu však pošle Tokue, postaršiu dámu, ktorá má znetvorené ruky a hroznú minulosť. Ponúkne sa, že ak môže pracovať v predajni, naučí ho robiť správnu pastu. Do tretice tu mame Wakanu, ktorá je tínedžerka, občas si príde kúpiť sladkosť, no skoro nič nehovorí.
Dej ide tak typicky pomaličky japonsky ale príjemne. Najprv sa zdá, že celá kniha je fakt o receptoch, no na konci mi padla sánka. Tokue tam mala veľa krásnych prehovorov. Z jej osudu mi bolo veľmi smutno, ale ako ona sama povedala človek sa nemôže utápať v smútku, lebo ho nakoniec celého pohltí.
Páčil sa mi jej názor, že rada počúva svet. Zastaví sa a počúva šum stromov, to v dnešnej dobe robí málokto… často nepočúvame.
„I pay attention to the language of things in this world that don’t use words.”
Kvôli jej minulosti nikdy nemohla prispievať k blahu spoločnosti, no podľa nej aj tak má jej život zmysel.
„I began to understand that we were born in order to see and listen to the world. And that’s all this world wants.” … pretože keby sme si neuvedomovali vesmír, neexistoval by.
Odporúčam :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Eric Arthur Blair, známy pod literárnym pseudonymom George Orwell, je jeden z najvplyvnejších autorov minulého storočia. Ak ste jeho diela nečítali, určite ste o nich aspoň počuli, minimálne poznáte 1984 a možno Zvieraciu farmu (podľa mňa sú to diela, ktoré má mať prečítané každý občan).
Na začiatku sa nám môže zdať, že ide o nevinný príbeh zvierat, ktoré sa rozhodli vymaniť spod nadvlády krutých ľudí (štyri nohy dobré, dve nohy zlé), vyhlásiť revolúciu a prevziať moc nad Panskou farmou. Avšak ak máme ako čitatelia aspoň základné vzdelanie z dejepisu, pochopíme, že Orwell naráža na totalitný režim, komunizmus v bývalej ZSSR. Jednotlivé zvieratá na farme predstavujú najdôležitejšie postavy tohto režimu, napr. prasa Major je Lenin, Napoleon Stalin, Snehuliak Trockij, kôň Boxer a kobyla Ďatelinka proletariát, somár Benjamín (najviac sympatická postava) inteligentný občan, ktorý nikomu neverí, ovce bytosti bez vlastného mozgu, zopakujú to, čo im je povedané.
Príbeh jasne ukazuje, ako moc mení správanie ľudí, viď veta zo začiatku Major hlásal, že všetky zvieratá sú si rovné, avšak za čias Napoleona sa k tejto vete pridal dodatok ale niektoré sú si rovnejšie. Prasiatka na farme žijú v prepichu, zatiaľ čo ostatní obyvatelia musia spĺňať kvóty (alebo päťročnice), ťažko drieť, no zároveň hladujú a nie sú šťastné, no nie sú ani schopné uvedomiť si, že niečo je zle, nedokážu myslieť vlastným mozgom. Jediný somár Benjamin pochopí, čo sa deje (čiže nie je až taký „somár) a chudák kôň Boxer na svoju oddanosť doplatí životom.
Na farme panuje teror. Napoleon sa bojí o svoje miesto, nasledujú tzv. monster procesy, ktoré majú ďaleko od spravodlivosti, zvieratá sa priznávajú k veciam, ktoré nespáchali. Dokedy tento systém vydrží?
Orwell sa na základe tohto príbehu snaží poukázať na absurditu systému a deformáciu pravidiel. Totalitný systém je nezmysel. Akonáhle sa človek dostane k moci, zmení sa.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Skrátka som presvedčená, že zmeny majú vždy svoju pozitívnu stránku. Pomáhajú nám napríklad uvedomiť si, že sme nahromadili kopu zbytočností, že považovať ich za užitočné bol omyl, že toho, čo naozaj potrebujeme, je veľmi málo, že sa upíname na predmety, miesta, niekedy na ľudí, bez ktorých sa náš život nielenže neochudobní, ale nečakane sa otvoria nové možnosti. A ak sú zmeny radikálne, po chvíli neistoty sa ma zmocní eufória.”
Chcem sa ťa, milá Bibiána, spýtať, prečo si sa tak veľmi vyhýbala Elene Ferrante.
Ale teraz vážne vau. Náhodné úvahy som minule schmatla v knižnici, lebo som si povedala, že keď už toto celkom známe spisovateľské meno číha odvšadiaľ, mala by som sa polepšiť a sama sa na vlastné oči presvedčiť, či sú slová Ferrante naozaj pôsobivé a či ma zaujmú. Výsledok? Och. Brnkla mi presne na moju čitateľskú strunu a nemohla som odlepiť oči od týchto krátkych úvah. Elene sa vyjadruje vecne, jasne, narovinu, nejde okolo omáčky, napíše svoj názor, je rázna a to ma veľmi ako čitateľku priťahuje. Rozoberá zaujímavé myšlienky: prečo nenávidí výkričník („Pripomína mi palicu rozkazu, honosný obelisk, falickú exhibíciu.); prečo si myslí, že tehotenstvo je výhradne ženským zázračným prejavom tela a nepatrí šialeným otcom, vlasti, prístrojom, či čoraz zúrivejším formám ľudskosti; prečo odmieta hovoriť zlej o inej žene, aj keby ju urazila („Je to postoj, ktorý som si s námahou vnútila práve preto, že dobre poznám postavenie žien, koniec koncov aj moje.). Je to veľmi osviežujúce dielo, dobre sa číta a ja vám ho (najmä ženám) odporúčam . A aj tie ilustrácie sú pôsobivé, jednoduché presne ako vyjadrovanie autorky.
Zaujíma ma, aké sú jej ostatné diela, takže viem, čo si v knižnici požičiam najbližšie (už teraz mi srdce skáče od radosti a zvedavosti.). Možno sa mýlim, veď som od nej prečítala iba jednu knihu, no vyjadrovaním a istým nádychom pre realitu sa mi dosť podobá na moju obľúbenú a milovanú Françoise Saganovú.
Večer som si dopriala túto jednohubku, tenučké slovenské básnické dielo na štýl Rupi Kaur, Amanda Lovelace (a také ja moc moc ľúbim!), nejak výrazne ma však nenadchlo (asi som mala trochu vyššie očakávania), ale bolo príjemné prečítať si ho, v niektorých myšlienkach som sa našla (čo možno vzhľadom na tému nie je najlepšie, haha).
Oceňujem krásny, jednoduchý dizajn.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Ano, náměsíčnost bývá dědičná, a i když s věkem často úplně vymizí, tak se ojediněle může projevit během psychicky náročného období. Ale umývá si pomatený náměsíčník ruce a aranžuje místo činu?”
Kniha Náměsiční vrazi od @krimi.pribehy je povinná jazda pre „milovníkov” true crime. Kanál Stanislavy Veselej odoberám už od jej začiatkov, a tak ma veľmi teší, že svoju tvorbu pretavila aj do knižnej podoby navyše s tak zaujímavou témou ako sú vraždy spáchané počas námesačnosti alebo odborne somnambulizmu. [Možno ma to zaujíma ešte o máličko viac z toho dôvodu, že táto porucha raz za čas narúša aj môj osobný život (ale zatiaľ som nespáchala žiadny zločin)].
Kniha je super spracovaná, pretože zahŕňa aj staré súdne procesy siahajúce aj do 19. storočia, ktoré vzali na vedomie fakt, že nie je vždy vrah ako vrah. Niekedy tieto osoby za svoje hrozné činy naozaj nemôžu, pretože zatiaľ čo sú presvedčení, že spia, páchajú zločin. Áno, fakt sa to dialo, deje sa to a aj sa to diať bude žena, ktorá v spánku zabila dcéru kladivom, muž, ktorý vyhodil svoje dieťa z okna v domnení, že ho zachraňuje, no to sa mu len snívalo, že ich dom horí… spoločné majú to, že sa prebudia s krvavými rukami a nechápu, čo sa stalo. Títo ľudia sú naozaj nevinní, ALE neraz sa stane, že vrah si je svojho činu vedomý, tak sa to snaží zhodiť na námesačnosť. Ďalší super plusový bodík tohto diela.
[Teraz som si spomenula na príbeh jednej babči, ktorá v spánku prešla 25km tam aj späť na svojom skútri a v bezpečí došla domov. Neskôr dávala kľúče od skútra svojej susedke, aby v spánku už viac takéto výletiky nepodnikala.]
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Nie je to tak, že aj okolo vás sú ľudia, ktorí navonok pôsobia zraniteľne a citlivo, ale vnútorne sú to paradoxne veľmi húževnaté a odolné duše? Nie každý, kto je zraniteľný, je aj slabý.”
MILUJEM túto útlu knižočku, fakt moc. Už keď som si čítala o autorovi a dozvedela som sa, že vytvára umenie spolu s včielkami, ktoré majú v mojom srdci svoje osobitné miesto vedela som, že pôjde o niečo výnimočné.
Páči sa mi prepojenie rôznych ľudských tém, ktoré spolu s akousi tajnou ľahkosťou vytvárajú jeden celok, navzájom sa dopĺňajú a prinášajú myšlienky, nad ktorými sa následne môžeme zamyslieť… alebo nemusíme a môžeme ich nechať jednoducho rezonovať v našom vnútri. V mnohom sa náš ľudský život podobá životu včiel a autor to v knihe často vyzdvihuje, zároveň sa niečo dozviete aj o živote v úle.
Niektoré z mojich obľúbených myšlienok nájdete na dalších stránkach, prosím, prečítajte si ich, podľa môjho názoru vás hneď presvedčia chytiť do ruky Horieť intenzívne. Hm, horieť intenzívne… jedným z mojich životných hesiel je žiť naplno, nedovoliť, aby ten vnútorný oheň vyhasol. Človek sa stále obzerá kamsi do minulosti alebo budúcnosti, ale nikdy sa nezaoberá prítomnosťou. Byť tu a teraz je v posledných mesiacoch niečo, na čo sa snažím zamerať, a preto som rada, že som tu objavila aj túto myšlienku. Obzvlášť ma zaujala kapitola týkajúca sa zmyslu života a autorova odpoveď: „Zmysel života je jeho obsah, nie dôvod jeho existencie.” Podľa mňa je toto najbrilantnejšia odpoveď na tak často prepieranú otázku. Zmysel života je jeho obsah.
Kniha je obohatená aj o fotky diel autora, ide o niečo naozaj výnimočné (a pravdepodobne ste nikdy nič podobné nevideli, takže to určite mrknite!). Včely sú dokonalé tvory. Stačí ich chvíľu pozorovať pri práci a človek sa začne cítiť pokojnejšie a uvedomí si, že je súčasťou jedinečnej prírody, ktorá sa oň stará.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Život je potrebné žiť naplno a smrť je neoddeliteľnou súčasťou života. Človek by mal naplno žiť a naplno aj zomierať.”
Ako stará knihomoľka rada tvrdím jednu vec ak vás kniha úplne dostane, práve ste ju v tej chvíli potrebovali a ona si vás konečne našla, aby vám pomohla. Potvrdilo sa mi to už xykrát a tento raz si ma vyhľadala kniha „O strachu” od OSHO. Nikdy som od tohto autora nič nečítala, nepoznám jeho život, recenzie na jeho diela sú dobré aj zlé, ale podvedome ma to tiahlo týmto smerom.
Strach hrá významnú rolu v živote každého z nás. Niekto sa ho časom naučil prekonať, iný s ním zvádza nekonečné boje. Aj ja mám vo svojej duši v tomto smere svojich vlastných démonov, viem, že strach nezmizne zo dňa na deň, ale veľmi rada by som ho pochopila (aj podstatu bytia). OSHO nám to sľubuje, len či to dokáže prostredníctvom 188 strán splniť? Je hlúpe obrátiť sa na knihu s prosbou „zmeň toto a tamto”, „prečítam si ťa a všetko pôjde ako po masle”, „bude zo mňa totálne nový človek”. Tak nikdy nepristupujem k motivačnej, ezoterickej a neviem ešte akej literatúre. Namiesto toho som si brala knihu všade so sebou, lúskala ju stránku po stránke, dávala si na čas s pochopením významov a nechala som ju hlboko prenikať do svojho vnútra. Buď mi niečo dá, ale ju posuniem ďalej. Som však naozaj prekvapená, ako ma zasiahla, koľko zaujímavých myšlienok do mňa vniesla.
Učím sa pochopiť strachu, ktorý sa nedá úplne odstrániť, ako tvrdí OSHO, dá sa iba pochopiť. „Je vždy spojený s niečím v budúcnosti, nikdy neexistuje v prítomnom okamihu.”
Strach ma vie niekedy paralyzovať, obmedziť, cúvam dozadu pred príležitosťami, zbytočne sa obávam neznášam takéto stavy, no potom si uvedomím, že aj tak raz zomrieme, na čo sa zbytočne stresovať? Prečo ma trápia úplné zbytočnosti? Prečo si neužívam prítomnosť? :)
Táto téma je náročná, nemusím chápať všetko (ako napr. myšlienku, že jedinou možnosťou ako byť je nebyť, že wtf?), ale viem, že moje myslenie posunula ďalej, presne tým smerom, ktorým som nutne potrebovala ísť.
Odporúčam.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Myslím, že práve o tom je preklad. O tom je celé rozprávanie. Počúvať druhého a snažiť sa prekonať vlastné predsudky, aby si nahliadol do toho, čo sa snaží povedať. Otvoriť sa svetu a dúfať, že to niekto iný pochopí.”
Kniha o svete prekladateľstva, jazyka a mágie? Vau!
1828. Hlavnou postavou je Robin Swift, kantonská sirota, ktorej hrozí smrť, no z rúk cholery ho vytrhne tajný záchranca, profesor Lovell. Vysvitne, že chce z neho pripraviť študenta, ktorý nastúpi na Kráľovský prekladateľský inštitút Oxfordskej uni, ktorý sa nazýva Babel (aký symbolický názov!). Babel je špičkou v preklade, absolútnym centrom, ktorý v rukách drží začarované strieborné prúty, ktoré fungujú na základe dvojice slov s podobným významom a prostredníctvom nich je možné ovládať mnoho vecí. Robin si náročné štúdium užíva, ale postupne začína mať pocit, že ako Číňan vychovaný v Británii zrádza svoje korene. Spojí sa s ním spoločenstvo Hermes, ktoré chce zastaviť imperiálny rozmach a katastrofu, ktorá nad Čínou opojenou ópiom visí. Robin sa musí rozhodnúť, na čiu stranu sa postaví.
Uznávam autorkinu šialenú znalosť jazykov a lingvistické schopnosti. Obal? Dokonalosť. Začiatok knihy? Bomba. Predstavovala som si seba ako hrdú študentku Babelu študujúcu preklad a jazyky. Krásne a detailne opísaný Oxford, okamžite ma vtiahol do deja. Skvelý mimoriadne sľubný námet, Kuang navyše hlboko pichla aj do sociálnych tém ako je otroctvo, privilégiá bohatých (najmä bielych), nerovnováha v spoločnosti, Anglicko verzus svet, kolónie.
Ako príbeh postupoval, začal ma nudiť, nevytvorila som si vzťah k Robinovi, ktorý mi prišiel nevýrazný, plytký. Niektoré pasáže boli ako obohraná platňa. Toľké poznámky pod čiarou som v beletrii ešte asi nevidela mne osobne prekážali, lebo som mala pocit, že by bolo úplne fajn včleniť ich priamo do textu, namiesto toho, aby som musela škúliť na drobné písmo na konci strany.
Záver roztečený, zbytočne natiahnutý… Som však rada, že som mala možnosť prečítať si túto knihu, z lingvistickej stránky bola dotiahnutá na jedničku, etymológia je neskutočne zaujímavá jazykovedná disciplína :).
