Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
čítam, prekladám, cestujem po svete a túlam sa po horách
https://www.instagram.com/the.art.of.reading_/ = môj knihstagram ♥
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Najchutnejšia horúca čokoláda, jednoznačne odporúčam! Milujem čokoládky od Lyry :) vhodné aj ako darček
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„A tiež sa priznáva k tomu, že na Štedrý večer roku tisícšesťstosedemnásť letela na horu čarodejníc Ballvollen a tam s ďalšími piatimi čarodejnicami zauzlila plátno a vyvolala búrku, v ktorej sa utopilo štyridsať mužov, medzi nimi aj jej vlastný manžel “
Prostredníctvom príbehu Kiran Milwood Hargrave sa presúvame do roku 1617 na ďaleký sever Nórska Vard. Na Štedrý deň sa stane nešťastie, 40 rybárov na mori zahynie v silnej búrke. Ženy v dedine tak zostanú vydané napospas osudu, no niektoré sa rozhodnú predsalen zabojovať naučia sa loviť ryby, zabíjať zvieratá, rozložiť oheň a všetky možné dovtedy výhradne mužské práce. Jedna z nich dokonca začne nosiť mužské nohavice „Kirsten sa na seba pozrie. „Šialenstvo by bolo predsa zakáľať v sukniach.””
Čo iné obyvateľkám Vard ostáva, keď v dedine ostali len starci a malí chlapci? Toto celé sa nepáči ich pastorovi a cirkvi. Označujú to za nanajvýš podozrivé a blízke čarodejníctvu, preto do ich dediny príde komisár Absalom so svojou čerstvou manželkou Ursou. Má nastoliť poriadok a odhaliť čarodejnice. Už od začiatku je to nepríjemná postava s temnou energiou, ku ktorej si nenájde cestu ani jeho vlastná žena.
„Ursa chvíľku premýšľa o tom, aké by to bolo, keby sa vydala za takéhoto muža, ktorý s ňou konverzuje s takou ľahkosťou a tak nežne ju berie za ruku.”
Príbeh sledujeme z dvoch pohľadov Maren a Ursy, z ktorých sa neskôr stanú mimoriadne dobré priateľky. Sú úplne odlišné a predsa sa dopĺňajú. Maren je pôvodná obyvateľka ostrova, prosté dievča, ktoré v búrke prišlo o otca a brata.
Autorka buduje pod rúškom hmly a smútku napätie, ktoré nás sprevádza knihou. Vieme, že niečo visí vo vzduchu niektorá zo žien si musí odniesť trest za nosenie nohavíc, runy nakreslené na domoch a ovládanie počasia. Kto to bude?
Čo je ešte zaujímavejšie (ale aj smutnejšie), tieto udalosti sa naozaj v roku 1617 stali. Kiran ich vplietla do príbehu Ursy a Maren a vytvorila tak dychberúci román o hrozných časoch „čarodejníckych”, keď trpeli aj tie najnevinnejšie ženy.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Som princov štít. Som jeho nepriestrelná zbroj. Krvácam, aby nekrvácal. Trpím, aby nikdy netrpel. Zomieram, aby mohol žiť naveky.”
Aj keď táto fantasy nepriniesla na stôl tohto žánru nič extrémne nové alebo výnimočné (čo je vlastne fakt ťažké pri toľkej halde kníh), veľmi som si ju užila a tých 620 strán som prečítala s maximálnou radosťou.
Príbeh sledujeme z pozície dvoch postáv:
1. Kel Anjuman, ktorý bol sirota, no zo dňa na deň sa stal princovým Živým štítom je niečo ako jeho dvojník, vyrastal po princovom boku, často ho zastupuje na stretnutiach, pričom ľudia okolo nevedia, že nie je Conor, pretože sa naňho extrémne podobá a nosí talizman, ktorý obsahuje mágiu umocňujúcu túto podobu. Je pripravený kedykoľvek zaňho zomrieť. Nad kráľovským rodom však visí veľký čierny mrak nenávisti, ktorý čoskoro spustí svoje prvé čierne kvapky. Kel dostane ponuku od Kráľa trhanov, kráľa podsvetia, ktorý mu sľúbi, že mu pomôže milovaného princa ochrániť, no niečo za to chce. Tu zažívame celú spleť palácových intríg a uvažujeme, komu Kel vlastne môže dôverovať.
2. Lin Casterová patrí k Aškarom vyhnancom, ktorí nemajú svoju vlasť, domov, no ktorým pod rukami ožívala pravdávna mágia, ktorá však zmizla zo sveta. Lin by ju rada využila na to, čo ide Aškarom najlepšie na liečenie.
Tieto dva svety sa spoja, keď sa Lin spozná s Kelom, ktorý uznáva jej liečivú moc (ženy Aškarky nemajú veľa práv a už vôbec nemôžu byť oficiálne lekárky). Spolu zisťujú, že zhnité je nielen podsvetie kráľovstva rodu Aurelianovcov, ale aj samotný Pahorok, miesto, kde sídli kráľovská rodina a šľachtici.
• Teším sa na druhú časť, lebo ma fakt zaujíma, ako to celé skončí, kto je vlastne dobrý a kto zlý. Táto kniha obsahuje príjemnú rovnováhu priateľstva, lásky, intríg a mágie. Mimoriadne sa mi páči Kelova linka na prvý pohľad sa nám môže zdať, že úbohá sirota dostala všetko, no patrí mu vôbec svoj život? Môže mať svoje vlastné sny, keď musí slúžiť výhradne princovi? A aj tie romantické linky boli presne akurát, nebudem hovoriť, kto s kým, ale vaaau, bavili ma, pretože postavy mali hĺbku a príjemnú iskru. Budú mi chýbať.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Život na pôde nie je prestupná stanica a čakanie na vhodnejšie kariéru. Divočina a tiché miesta nie sú mojim únikom, sú mojou domovskou základňou.”
Dnes ráno som obklopená spevom vtákov a šuštiacimi stromami dočítala toto prenádherné dielko. Myslím si, že život mi ho nepodsunul pod nohy náhodou potrebovala som ho v týchto časoch zmätených.
Autorka Catherine Raven je zároveň aj našou hlavnou postavou, je sympatická od prvej strany a navyše mám pocit, že som sa naladila na jej vlnu. Je úprimná, múdra, miluje prírodu a k zvieratám sa správa prirodzene.
Jej prvé roky na svete boli ťažké rodičia ju odvrhli, „nikdy predtým som sa necítila súčasťou ničoho.” Jej otec jej povedal, že „…nezaujíma ma, čo s tebou bude”. Akože AU. Aj napriek týmto zraňujúcim slovám sa z Catherine nevyvinula zatrpklá osoba. Získala doktorát z biológie, pracovala ako strážkyňa v mnohých národných parkov a postavila si domček na odľahlom pozemku v Montane. Toto miesto vnímala ako prestupné, kým sa posunie ďalej aj kariérne, ale… stretla lišiaka. Alebo on stretol ju. Každý deň v rovnakom čase ju prišiel pozorovať, ona mu začala čítať Malého princa a čoskoro sa stali „priateľmi”. Catherine cítila, že spoločnosť takéto priateľstva s divými tvormi neuznáva (ale pes môže byť najlepší priateľ však), no bolo jej to jedno. Lišiak ju naučil, že keď je človek v spojení s prírodou, nikdy nie je sám. Catherine bola spokojná, lebo po rokoch cítila, že je šťastná tam, kde je, nemusí sa náhliť za kariérou a zbytočnými titulmi. Pozorovala svet prírody, chovanie lišiaka a VTÁČIKOV (aj ja sa o ne zaujímam). Autorka vymenuváva veľa druhov vtákov/rastlín/cicavcov a popisuje ich chovanie v divokej prírode, takže niekedy máte pocit, ze čítate učebnicu ale mne sa to neskutočne páčilo a boli to zaujímavé fakty.
Celá kniha plynie príjemne pomaly. Catherine sa zameriava na lišiaka, no zároveň objavuje seba samu, na konci cítiť vyrovnanie a pokoj. Stačí jej malý domček pri lese ďaleko od ľudí, raz za čas si vyjde do spoločnosti, no medzi jej hobby patrí skôr pozorovanie vtákov a trhanie buriny na záhone. A komunikovanie s lišiakom bez slov.
Odporúčam, je to nádherné dielo
„Už sa mi nechce byť výnimočný,” povedal so smutným úsmevom. „Unavuje ma, že ma oslavujú pre to najhoršie, čo sa mi kedy stalo.”
Veronica Roth sa mi spája s mojim -násťročným ja. Mala som chuť ponoriť sa do niečoho katastrofického so štipkou mágie. Dopredu vás chcem upozorniť, že toto dielo nie je ničím špeciálne, nepocítila som taký ten šialene nadšený pocit, že „táto kniha je brutál”. ALE! Ale fakt som si ju užila a bavila ma na takej príjemnej rovinke sadla mi a užila som si ju.
Hlavnou postavou je Sloane, jedna z Vyvolených, ktorým sa pred desiatimi rokmi podarilo zachrániť svet pred Temným. Nikto ju však neupozornil na to, aký bude život po záchrane nulové súkromie. Sloane je arogantná, neznáša svetlá reflektorov na rozdiel od jej kolegyne Esther, ktorá doslova žije z fanúšikov na instagrame. Má nočné mory, v noci kričí zo sna a všetci tvrdia, že trpí posttraumatickou poruchou. Ona však tuší, že voľačo je zle, a keďže sa nikdy nenašlo telo Temného, jej dôvody sú oprávnené.
Budú musieť opäť raz zachrániť svet? Sloanin názor je asi takýto: „Niekedy sa vážne zamýšľala nad tým, či vôbec stálo za to tento svet zachrániť.”
Páčila sa mi mágia spomenutá v diele, každý z vyvolených má svoj charakteristický predmet, ktorý mu dodáva silu Sloane má Kostejovu ihlu, autorka to veľmi podarene prepája s ruským folklórom. Kostej je záporná postava, ktorá sa bojí smrti, preto vloží dušu do predmetu, ktorý skryje do dalších predmetov v tomto prípade ihlu pokiaľ ju teda nik nezničí, Kostej nikdy nezomrie. No a táto ihla má v sebe neobyčajnú moc.
Do popredia sa okrem záchrany sveta dostávajú aj medziľudské vzťahy, Sloane je zasnúbená s Mattom ďalším vyvoleným, ale my čitatelia počujeme škripot a dobre vieme, že na scéne sa čoskoro objaví ďalšia postava mužského pohlavia. Že som si ju obľúbila? To si píšte a stane sa to aj vám, uvidíte dievčatá. Ustane to vzťah Sloane a Matta?
Oceňujem výborný hudobný vkus Veronici, pretože jednej z postáv pošepkala, aby si pustila Harvest Moon od Neila Younga.
Rozsudok? Knihu vrelo odporúčam, oddýchnete si pri nej. :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Niekedy som myslel na to, že naša snaha dosiahnuť chlad, tmu a riedky vzduch v zime na vrchole McKinley je jednoducho náš spôsob, ako poslúchnuť silu, ktorej nerozumieme.”
Už keď som prvýkrát počula, že @vydavatelstvo_absynt bude vydávať túto knihu, vedela som, že to bude pecka. Od prvej do poslednej strany som nemohla odlepiť oči od slov Arta Davidsona, autora horolezca, ktorý sa po rokoch rozhodol veľmi podrobne prehovoriť o zimnom prvovýstupe na horu Mount McKinley, ktorý absolvoval spolu s jeho partiou kamarátov.
Milujem tento typ kníh, doslova som na nich závislá. Art píše tak pútavo, že máte pocit, akoby ste boli vedľa neho. Spolu s ním hľadáte kolegov, ktorí by išli do tohto šialeného zimného nápadu, prvýkrát s ním pristávate na rozľahlom ľadovci, prežívate aljašské kruté zimné podmienky. Mňa osobne fascinujú najmä pasáže o vnútornej sile človeka na výstupoch keď je na pokraji síl, vo vysokej nadmorskej výške, zrazu uvažuje inak. Musí sa vysporiadať so samotou, ktorú pociťuje (nehovoriac o tom, že v tomto ročnom období a v tomto kúte zeme slnko nie je samozrejmosťou a na oblohe dlho nevisí).
„Občasné jemné zaťahanie za lano zozadu bolo upokojujúcou pripomienkou, že nie som sám.”
Existovať v týchto podmienkach je neľahké a predsa sa človek samotný do toho vrhne. Nikto ho nenúti spať v 40-stupňovom mraze, nikto ho nenúti bojovať s nadmorskou výškou, vystavovať sa nebezpečenstvu, ktoré sa s horolezectvom spája… ale v kútiku duše tomuto človeku úplne rozumiem, preto som tu hodila aj zopár fotiek z nášho výstupu na Mera Peak (6461 m n. m.) v Himalájach. Pamätám si na stúpanie do High Campu (5850 m n. m.), keď som bola na pokraji síl. Prestala som premýšľať, kráčala som automaticky a potrebovala som dlhé prestávky na dýchanie. Noc v tejto výške bola kategória sama o sebe ale… spomínam na to s nesmiernou radosťou.
„Po mnohých rokoch som sa spýtal Georgea, čo si najviac pamätá z nášho zimného výstupu. „Vlastne nič,” povedal. „Moja myseľ vytláča tie najnepríjemnejšie zážitky.””
A tak to jednoducho je. :) Po istom čase zabudneme na to nepríjemné a išli by sme do toho znovu.
Ak milujete túto tému, knihu Sto pod nulou si okamžite musíte prečítať.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„I listened to the birds that visited Tenshoen, and the insects, trees, grass and flowers. To the wind, rain and light. And to the moon. I believe they all have voices. When I am in the woods at Tenshoen the whole world is there too. When I hear stars whispering at night I feel part of the eternal flow of mine”
Niektoré knihy mi vbehnú do života úplne náhodne (požičala mi ju kamoška, ktorá mala pocit, že by sa mi mohla páčiť) a ja počas čítania zistím, že aha maximálne rezonujú s mojím citovým rozpoložením.
V diele Sweet Bean Paste máme tri osoby, rozdielnejšie už ani nemôžu byť, no niečo ich predsalen spája. Túžba niekam patriť, zapadnúť, byť súčasťou spoločnosti. Sentaro má za sebou kriminálnu minulosť, ktorú teraz spláca produkciou a predajom dorayaki (niečo ako palacinka plnená sladkou pastou z fazule. Je nešťastný, nebaví ho to a dorayaki mu ani nechutia. Život mu však pošle Tokue, postaršiu dámu, ktorá má znetvorené ruky a hroznú minulosť. Ponúkne sa, že ak môže pracovať v predajni, naučí ho robiť správnu pastu. Do tretice tu mame Wakanu, ktorá je tínedžerka, občas si príde kúpiť sladkosť, no skoro nič nehovorí.
Dej ide tak typicky pomaličky japonsky ale príjemne. Najprv sa zdá, že celá kniha je fakt o receptoch, no na konci mi padla sánka. Tokue tam mala veľa krásnych prehovorov. Z jej osudu mi bolo veľmi smutno, ale ako ona sama povedala človek sa nemôže utápať v smútku, lebo ho nakoniec celého pohltí.
Páčil sa mi jej názor, že rada počúva svet. Zastaví sa a počúva šum stromov, to v dnešnej dobe robí málokto… často nepočúvame.
„I pay attention to the language of things in this world that don’t use words.”
Kvôli jej minulosti nikdy nemohla prispievať k blahu spoločnosti, no podľa nej aj tak má jej život zmysel.
„I began to understand that we were born in order to see and listen to the world. And that’s all this world wants.” … pretože keby sme si neuvedomovali vesmír, neexistoval by.
Odporúčam :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Eric Arthur Blair, známy pod literárnym pseudonymom George Orwell, je jeden z najvplyvnejších autorov minulého storočia. Ak ste jeho diela nečítali, určite ste o nich aspoň počuli, minimálne poznáte 1984 a možno Zvieraciu farmu (podľa mňa sú to diela, ktoré má mať prečítané každý občan).
Na začiatku sa nám môže zdať, že ide o nevinný príbeh zvierat, ktoré sa rozhodli vymaniť spod nadvlády krutých ľudí (štyri nohy dobré, dve nohy zlé), vyhlásiť revolúciu a prevziať moc nad Panskou farmou. Avšak ak máme ako čitatelia aspoň základné vzdelanie z dejepisu, pochopíme, že Orwell naráža na totalitný režim, komunizmus v bývalej ZSSR. Jednotlivé zvieratá na farme predstavujú najdôležitejšie postavy tohto režimu, napr. prasa Major je Lenin, Napoleon Stalin, Snehuliak Trockij, kôň Boxer a kobyla Ďatelinka proletariát, somár Benjamín (najviac sympatická postava) inteligentný občan, ktorý nikomu neverí, ovce bytosti bez vlastného mozgu, zopakujú to, čo im je povedané.
Príbeh jasne ukazuje, ako moc mení správanie ľudí, viď veta zo začiatku Major hlásal, že všetky zvieratá sú si rovné, avšak za čias Napoleona sa k tejto vete pridal dodatok ale niektoré sú si rovnejšie. Prasiatka na farme žijú v prepichu, zatiaľ čo ostatní obyvatelia musia spĺňať kvóty (alebo päťročnice), ťažko drieť, no zároveň hladujú a nie sú šťastné, no nie sú ani schopné uvedomiť si, že niečo je zle, nedokážu myslieť vlastným mozgom. Jediný somár Benjamin pochopí, čo sa deje (čiže nie je až taký „somár) a chudák kôň Boxer na svoju oddanosť doplatí životom.
Na farme panuje teror. Napoleon sa bojí o svoje miesto, nasledujú tzv. monster procesy, ktoré majú ďaleko od spravodlivosti, zvieratá sa priznávajú k veciam, ktoré nespáchali. Dokedy tento systém vydrží?
Orwell sa na základe tohto príbehu snaží poukázať na absurditu systému a deformáciu pravidiel. Totalitný systém je nezmysel. Akonáhle sa človek dostane k moci, zmení sa.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
„Skrátka som presvedčená, že zmeny majú vždy svoju pozitívnu stránku. Pomáhajú nám napríklad uvedomiť si, že sme nahromadili kopu zbytočností, že považovať ich za užitočné bol omyl, že toho, čo naozaj potrebujeme, je veľmi málo, že sa upíname na predmety, miesta, niekedy na ľudí, bez ktorých sa náš život nielenže neochudobní, ale nečakane sa otvoria nové možnosti. A ak sú zmeny radikálne, po chvíli neistoty sa ma zmocní eufória.”
Chcem sa ťa, milá Bibiána, spýtať, prečo si sa tak veľmi vyhýbala Elene Ferrante.
Ale teraz vážne vau. Náhodné úvahy som minule schmatla v knižnici, lebo som si povedala, že keď už toto celkom známe spisovateľské meno číha odvšadiaľ, mala by som sa polepšiť a sama sa na vlastné oči presvedčiť, či sú slová Ferrante naozaj pôsobivé a či ma zaujmú. Výsledok? Och. Brnkla mi presne na moju čitateľskú strunu a nemohla som odlepiť oči od týchto krátkych úvah. Elene sa vyjadruje vecne, jasne, narovinu, nejde okolo omáčky, napíše svoj názor, je rázna a to ma veľmi ako čitateľku priťahuje. Rozoberá zaujímavé myšlienky: prečo nenávidí výkričník („Pripomína mi palicu rozkazu, honosný obelisk, falickú exhibíciu.); prečo si myslí, že tehotenstvo je výhradne ženským zázračným prejavom tela a nepatrí šialeným otcom, vlasti, prístrojom, či čoraz zúrivejším formám ľudskosti; prečo odmieta hovoriť zlej o inej žene, aj keby ju urazila („Je to postoj, ktorý som si s námahou vnútila práve preto, že dobre poznám postavenie žien, koniec koncov aj moje.). Je to veľmi osviežujúce dielo, dobre sa číta a ja vám ho (najmä ženám) odporúčam . A aj tie ilustrácie sú pôsobivé, jednoduché presne ako vyjadrovanie autorky.
Zaujíma ma, aké sú jej ostatné diela, takže viem, čo si v knižnici požičiam najbližšie (už teraz mi srdce skáče od radosti a zvedavosti.). Možno sa mýlim, veď som od nej prečítala iba jednu knihu, no vyjadrovaním a istým nádychom pre realitu sa mi dosť podobá na moju obľúbenú a milovanú Françoise Saganovú.
Večer som si dopriala túto jednohubku, tenučké slovenské básnické dielo na štýl Rupi Kaur, Amanda Lovelace (a také ja moc moc ľúbim!), nejak výrazne ma však nenadchlo (asi som mala trochu vyššie očakávania), ale bolo príjemné prečítať si ho, v niektorých myšlienkach som sa našla (čo možno vzhľadom na tému nie je najlepšie, haha).
Oceňujem krásny, jednoduchý dizajn.
