Absyntovky

“Celé Japonsko volá Ganbare! Dejte do toho všechno! Držte se! Bojujte! Je to na vás!” 11. marec 2011, dátum, ktorí si aj mnohí z nás pamätajú. Zemetrasenie s hodnotou 9,1 na Richterovej stupnici udrelo v Tichom oceáne, len 130 kilometrov od japonského pobrežia. Štvrté najsilnejšie zemetrasenie od počiatkov merania postihlo 6 prefektúr. A ako to už býva, nasledovala aj vlna cunami, pustošiaca všetko čo jej prišlo do cesty. Reportáž poľskej autorky Katarzyny Boni mapuje rozsiahlosť škôd, spôsobených kombináciou živelných katastrof, oveľa oveľa ďalej, ako za hranicu zničeného majetku. Rozpráva sa s ľuďmi, ktorí prišli o rodinu, domov, spomienky,… Prvá časť je venovaná priamo cunami a jeho ničivým následkom, živote po ňom, kedy niektorí preživší žijú len preto, aby našli na dne mora svojich pozostalých, aby dopriali pokoja odídeným dušiam a dostalo sa im riadneho pohrebu. V tejto časti som sa dozvedela veľa o japonskej kultúre, zvykoch a poverách. Druhá časť bola venovaná jadrovej katastrofe vo Fukušime. Autorka opísala hodinu po hodine, čo sa dialo v riadiacich miestnostiach potom, ako udrelo cunami a navyše sa skomplikovalo všetko čo sa skomplikovať mohlo. Výpadok núdzového napájania elektrárne mal za následok výpadok všetkých “ciferníkov” v riadiacich miestnostiach. Zabezpečenie provizórneho chladenia, obrovská snaha pracovníkov jadrovej elektrárne, ktorí na pracovisku ostávali celé dni. Nechodili domov a postarali sa o to, aby do atmosféry unikla len jedna desatina toho, čo uniklo v prípade Černobylu. Jedna desatina, hoci vybuchli tri reaktory, nie jeden. Becquerel, sievert, radiácia, vylúčená zóna, ich dopad na ľudské životy. Podobnosť s Černobyľskou modlitbou Svetlany Alexijevič je neodškriepiteľná. Vždy niekto zostane v zakázanej zóne. Vždy niekto na radiáciu neverí, vždy sa niekto bojí. Sme rovnakí, či je to Japonec alebo sovietsky človek. Vždy je to také isté, akurát tu aspoň vláda neklamala. Tretia časť je o Workshope smrti Tecuji Urakamiho, mnícha z chrámu v Jojahame. Napíšete si na kartičky všetko čo milujete, ľudí, predmety, zvieratá. Napíšete aj vaše sny. Potom príde ťažká choroba a vy sa postupne musíte zbavovať jednotlivých kartičiek, až vám zostane len jedna jediná, priorita priorít. Je to však úplne jedno, lebo na konci zomriete. Lenže vy nezomriete naozaj… ako ďalej naložíte so svojim životom a pokladmi? Workshopy smrti by sa pokojne mohli nazývať aj workshopmi života. Takto ale asi pútajú väčšiu pozornosť, najmä v krajine, ktorá je tak posadnutá smrťou, ako je Japonsko. Krajina, kde si viete dopredu naplánovať pohreb, dokonca si predplatiť službu na Yahoo, ktorá po vašej smrti rozpošle emaily vašim blízkym. Táto absyntovka je zase raz skvelá. Zanechala vo mne silnú stopu. Tú jednu hviezdičku som strhla len za nie-úplne korektnú interpretaciu betažiarenia.

Z čisto laického pohľadu som si pred prečítaním knihy myslela, že jediný kastový systém, ktorý existuje, je ten v Indii a že to čo vidíme v správach a v ohavných heštégoch whitelivesmatter je len úbohý prasprostý rasizmus. Mýlila som sa. Autorka Isabel Wilkerson ma uviedla do obrazu. Predstavila všetky pravidlá kást a aj podobnosti medzi troma kastovými systémami, tým v Indii, v Amerike a zrýchleným kastovým systémom nacistického Nemecka. Najväčšiu pozornosť venovala americkému kastovému systému, založenému na rase a odlišnostiach od bielej majority, od ľudí, ktorí majú “právo” na predsudky, pravdu, kvalitnejší život,… Storočia zotročovania afroamerického obyvateľstva, následne segregačné zákony, verejné lynčovania a popravy za obskúrne a často nedokázané prehrešky voči dominantnej bielej kaste zasiali ohavné stereotypy, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. Na “americký sen” treba zabudnúť, ak ste trochu odlišný od majority, radšej si tento výraz priraďte ako ukážkový oxymoron. Wilkerson sa v knihe venovala nie len histórii ale aj súčasnosti, náladám v krajine po Obamovom, či Trumpovom víťazstve. S čitateľmi sa podelila aj o mnohé nepríjemné situácie, ktoré si ako príslušníčka podradnej kasty zažila na vlastnej koži. Amerika (a ani svet) žiaľ nebude “znova veľkou(ým)” kým si mnohí jedinci neuvedomia čo sa deje. Že by sme sa mali povzniesť nad naše korene, komunity a dívať sa na celé ľudstvo s úžasom a potenciálom, ktoré v sebe má. Zabudnúť na kastu a využiť všetku nezmyselne stratenú energiu v prospech všetkých, vyriešiť napríklad takú klimatickú krízu, alebo nájsť účinný liek na rakovinu, či AIDS. Aká je táto kniha v skratke? Ja úžasná. Zaradila by som ju ako povinné čítanie. Pre všetkých, nie len pre Američanov. Predsudky sa týkajú nás všetkých. Aj tu na Slovensku sa nejeden cestujúci vo verejnej doprave ohliadne po kabelke či batohu, keď do autobusu nastúpi Róm. Tiež si ho nejako automaticky zaradíme, Wilkerson písala, že takéto škatuľkovanie je podvedomé a automatické, rýchlejšie ako vedomie, a ja sama sa za tieto vzorce myšlienok nenávidím. Treba s tým niečo robiť, to som vedela aj predtým. Kto nie, je tu ľudsky napísaná Kasta.

Knižka sa mi veľmi páčila, hlavne preto, že približuje svet ľudí s poruchou autistického spektra. A to nie len tak hala-bala, ale rovno z pohľadu autistu. Pohľad z prvej ruky. Fascinujúce. Je zaujímavé, že mnohí ľudia si v príbehu nájdu nejakú drobnosť, ktorá sa vzťahuje aj na nich. Na ich život... Aha, ako malý som zbieral lienky, a ja ako malá mince mince, alebo rád som hladkal koberec... No veď čo už je na tom zvláštne, nie? A predsa ten náš mozog je trocha iný ako Danielov. Ja som napríklad ako malá dávala dňom v týždni farbu. Pre mňa bola modrá vždy sobota a tiež mala svoj špecifický tvar. Avšak nikdy, až kým som si nečítala túto knižku, som sa nad tým nezamyslela ani o tom nikomu nepovedala. Veď asi to tak majú všetci, myslela som si. Dnes už aj vďaka tejto knižke viem, že sa jednalo o synestéziu.. Je krásne nájsť si vlastný kúsok v takto skvelo podanom príbehu veľmi životaschopného človeka. Daniel, streda je zelená. Modrá je vždy sobota. Ako si sa mohol pomýliť?

Táto kniha ma donútila zamyslieť sa nad tým aké dnes máme šťastie. U zubára dostaneme injekciu, celú operáciu môžeme prespať a navyše máme veľkú šancu, že sa po operácii ešte vôbec zobudíme a nezomrieme na otravu krvi do dvoch týždňov. Historický prehľad najväčších míľnikov v chirurgii, od objavu anestézie, cez operáciu slepého čreva a objavu mikroorganizmov a dezinfekcie, až po úspešnú operáciu srdca. Sleduje sa to úžasne. Posúvanie hraníc z nemožného na bežné, dnes už rutinné. Aj keď musím povedať, že ma občas pri čítaní bolelo celé telo. Pri predstave, že niekto mi reže do tela špinavým skalpelom, alebo bez umŕtvenia, au. Veľmi knihu odporúčam každému čitateľovi, ktorého zaujíma veda, pokrok a história. Absynt ma ešte nikdy nesklamal.