Posledné štyri istoty
1 / 7
Stál pred dvestodevätnástimi biednymi zatratencami, v ktorých sa miešali hnev, sebaľútosť, strach, beznádej, žiaľ, nenávisť, strata, láska a mnohé iné pocity. Vyžíval sa v pohľade na toľkých bezmocných spasiteľov a napriek tomu, že v jeho vyhlásení znela pýcha, ich životy boli v tej chvíli naozaj v jeho moci. Kto by mu zazlieval trochu nafúkanosti? Komu by sa nepáčila predstava, že ich môže vychovávať ako žiakov? Nemusel si lámať hlavu, či je spravodlivý, veľkorysý, alebo láskavý. Títo muži boli podľa cirkevných zákonov mŕtvi, poprava bola už len drobnou technickou záležitosťou. Mohol s nimi naložiť, ako uzná za vhodné, no nebažil po pomste – iba vycítil príležitosť ukojiť svoju zvedavosť. Ako by ste sa zachovali na jeho mieste? „Prinútim vás vykonať veľa vecí, ktoré ste dosiaľ nerobili. Ak neposlúchnete, trest vás neminie. Ak prejavíte tichý vzdor, trest vás neminie. Ak budete reptať, trest vás neminie. Ak zlyháte, trest vás neminie. A trestu neuniknete ani vtedy, keď po ňom zatúžim z číreho rozmaru. Vyhnete sa mu jediným spôsobom: keď sa nenaučíte myslieť samostatne.