Hroziaci prst
1 / 2
Podľa odborného nálezu pani Symmingtonová zomrela medzi treťou a štvrtou hodinou. Bola doma sama, Symmington bol v úrade, slúžky mali v ten deň voľno, Elsie Hollandová a deti boli na prechádzke a Megan si niekam vybehla na bicykli.
List musel prísť popoludňajšou poštou. Pani Symmingtonová ho zrejme vzala zo schránky, prečítala ho a potom vo veľmi vzrušenom stave vošla do kôlne, zobrala odtiaľ trochu kyanidu, ktorý tam držali na osie hniezda, rozpustila ho vo vode a vypila, keď napísala posledné slová na rozlúčku: „Nemôžem už ďalej...“
Owen Griffith podal lekárske dobrozdanie a zopakoval svoj názor o nervovom stave pani Symmingtonovej a o jej malej životaschopnosti. Vyšetrujúci sudca bol zdvorilý a diskrétny. Trpkým tónom odsúdil ľudí, ktorí píšu podlé anonymné listy. Nech už tento zlomyseľný, nepravdivý list napísal ktokoľvek, je za svoj čin morálne zodpovedný takisto, ako keby bol vrah, povedal. Dúfa, že polícia ho čoskoro odhalí a podnikne proti nemu alebo nej príslušné kroky. Takýto zbabelý, nenávistný skutok by mal byť náležito potrestaný podľa zákona. Porota pod jeho vedením vyniesla rozsudok, aký sa dal čakať. Samovražda v prechodnom poblúdení zmyslov.
Vyšetrujúci sudca urobil, čo mohol – Owen Griffith tiež, no keď už bolo po všetkom, tlačiac sa v zástupe vzrušených vidieckych žien, začul som nenávistný syčivý šepot, ktorý mi začínal byť pridobre známy. „Bez vetra sa ani list nepohne, verte mi! Voľačo už na tom len muselo byť. Inak by to predsa nebola urobila...“
V tej chvíli som nenávidel Lymstock a jeho predpojaté predstavy, jeho klebetné šepkajúce obyvateľky.
Je ťažké rozpamätať sa, ako udalosti nasledovali za sebou. Ďalším dôležitým medzníkom bola, prirodzene, návšteva superintendenta Nasha. Bolo to tuším ešte pred návštevami niektorých domácich občanov, z ktorých bola každá sama osebe svojím spôsobom zaujímavá a vrhala určité svetlo na ich povahy a osobnosti.
Aimée Griffithová k nám prišla hneď na druhý deň po súdnom vyšetrovaní. Vyzerala ako vždy, priam kypela zdravím a energiou a ako zvyčajne, hneď sa jej podarilo dopáliť ma. Joanna s Megan boli vonku, a tak som mal teda česť prijať ju.
„Dobré ráno,“ pozdravila. „Počula som sa, že Megan Hunterová býva u vás. Je to pravda?“
„Áno.“
„To ste urobili veľmi dobre. No musí vám trochu zavadzať. Ak by ste chceli, mohla by ísť k nám. Myslím, že ja už nájdem spôsob, ako ju užitočne zamestnať.“
Znechutene som pozrel Aimée Griffithovú. „Milé od vás,“ povedal som. „No my sa tešíme, že je u nás. Je šťastná, že sa tu môže ponevierať.“
„Neviem, neviem. To dieťa má až priveľkú záľubu v ponevieraní. Ale nazdávam sa, že za to vlastne ani nemôže, keď je taká nasprostastá.“
„Podľa mňa je to inteligentné dievča,“ namietol som.
Aimée Griffithová ma prepichla pohľadom. „To o nej počujem prvý raz,“ utrúsila. „Prečo sa potom tak neprítomne díva na človeka, keď sa s ňou rozpráva, akoby mu vôbec nerozumela?“
„Možno ju to nezaujíma,“ hádal som.