Napriek tomu číra náhoda chcela, aby dievčina z úradu práce, ktorá predvčerom naozaj nedobrovoľne večerala lososa s Britt-Marie, sľúbila, že pre ňu nájde nejakú prácu. Nasledujúce ráno o 9.02 jej Britt-Marie zaklopala na kanceláriu, aby zistila, ako sa jej darí v hľadaní. Dievčina chvíľu ťukala do počítača, podchvíľou zafunela ako človek, ktorému sa do nosovej dierky dostalo čosi vo veľkosti pyramídy, a potom povedala: „Mám tu jedno voľné miesto. V nejakom zapadákove, kde líšky dávajú dobrú noc, a s takým mizerným platom, že radšej by ste mali požiadať o podporu v nezamestnanosti, tá by bola vyššia.“ „O podporu nemám záujem,“ Britt-Marie vyriekla slovo podpora s takým výrazom, akým sa zvyčajne spomína nejaká nepríjemná choroba. Dievčina znova vzdychla a pokúsila sa upozorniť na „výhody preškoľovacích kurzov“, ktoré by Britt-Marie okamžite ponúkla, no tá to dôrazne odmietla s tvrdením, že nestojí o nijaké „výhody“. „Britt-Marie, prosím vás, ide o prácu len na tri týždne, a to sa musíte presťahovať do nejakého... Borgu,“ prehovárala ju dievčina a v počítači na mape hľadala Borg. „Cha!“ odvetila Britt-Marie a napravila si kabelku na kolenách. Dievčina si zamyslene hladkala čelo a potom vážnym tónom dodala: „Britt-Marie, nechcem byť neslušná, ale neodporúčam vám, aby ste vo svojom veku prijali toto miesto.“ Britt-Marie prikývla, vstala, vyhladila si sukňu a vyhlásila: „Nechcem byť neslušná, ale neodporúčam vám, aby ste vy so svojím čelom nosili taký účes.“