„Každá myseľ je jeden riadok kódu.“ Sprvu som netušil, čo tým Gamini myslel. Stretli sme sa v deň, keď som chcel zabiť Červeného. Áno, orchestroval som vraždu a teraz sa za to už nehanbím. Z plánu napokon zišlo a aj to len vďaka Gaminimu. V skutočnosti však náš príbeh začal omnoho skôr. Mojou prvou spomienkou z detstva bol útek. Mal som päť rokov, keď nás otec uprostred noci vytrhol s mamou z postele, aby nás zachránil. Pamätám si, ako kričal: „Už to začalo, už to začalo!“ Do batohu so zajačími ušami, ktorý ušila babka zo starých nohavíc, som si splašene nahádzal všetky dôležité hračky. Pamätám si, že keď otec šoféroval, prvýkrát som ho počul nadávať. Mama bola biela a strnulá ako kus kriedy. Najviac zo všetkého vo mne utkvela spomienka na východ slnka, najrýchlejší v dejinách. Uháňali sme po diaľnici uprostred noci. Zúrivé vrčanie motora takmer prehlušilo napätie v aute. Vtedy sa na obzore rozžiarilo nukleárne slnko, a potom ešte jedno. A znovu. Volali ich dúhové bomby, pretože výbuchy jadrových zbraní vysoko nad povrchom vyzerali ako polárna žiara. Nočné dúhy, krátko pred brieždením. Z celej rodiny sme prežili iba otec, mama a ja. Apokalypsa prebehla hladko, ale neprišla náhle. Otec musel už dlhšie tušiť, že sa čosi chystá... Povrávalo sa, že koniec sveta spôsobil demokraticky zvolený diktátor, veľký človek z veľkej krajiny. Keď mu diagnostikovali smrteľnú chorobu, vodca si zaumienil, že jeho odkaz má pretrvať navždy. A pritom bol vraj úspešným štátnikom, ktorému sa podarilo aj rozšíriť územie svojej krajiny. To mu však nestačilo. Od svojich zhubných ambícií neupustil ani v momente, keď zistil, že zomiera. Strhol so sebou masy. A celý svet šiel do sračiek.