Vyznávač
1 / 17
Marko si v duchu nadával. Mal radšej počkať. Lenže šéf mu povedal, aby ihneď zavolal premiérovi. Nuž, povedal − skôr to vybľabotal. S tým vyhodnotením neklamal. Naozaj tomu tak hovorili. O tretej akciu ukončili a potom sa otvorilo par fľašiek dobrej whisky, ktoré im styční dôstojníci spriatelených spravodajských služieb nosili pri zdvorilostných návštevách. Riaditeľ Služby Ján Molnár nič nejedol, tak sa rýchlo opil a mal silné reči: „Dajte sem tých teroristov, všetkých ich osobne postrieľam. Tuto, k stene, boha im. Zhynú pod kresťanskými zbraňami! A ty čo čumíš? Volaj predsedovi vlády! Chcel cvičenie, tak ho má.“ „Ja...“ začal Marko, ale premiér ho hneď prerušil. „O pol hodiny čakám vášho riaditeľa na úrade vlády. S podrobným hlásením.“ V telefóne zostalo ticho. Marko sa zdrvene oprel o stôl. Z vedľajšej kancelárie doliehal opilecký rev a povzbudzovanie. „Kde si?“ vopchal hlavu cez pootvorené dvere sekretariátu riaditeľ vnútornej bezpečnosti. „Šéf sa stavil, že urobí naraz sto klikov.“ To mu ešte lepšie rozpumpuje alkohol v žilách, debilovi. „Radšej zožeň kýbel so studenou vodou,“ precedil Marko, „kým nebude neskoro. O pol hodiny má byť u premiéra.“