Obyčajná tvár
1 / 7
Keby som našiel čarovnú lampu a mohol si niečo zaželať, chcel by som mať obyčajnú tvár, ktorú by si nikto nevšímal. Želal by som si, aby som mohol ísť po ulici bez toho, aby ľudia odvracali pohľad. Myslím si o tom toto: normálny nie som hlavne preto, že ostatní ma tak nevidia. Ale na to, ako vyzerám, som si už predsa len trochu zvykol. Naučil som sa predstierať, že nevidím, ako sa ľudia tvária. Všetci sme sa v tom už dosť slušne vytrénovali: ja, mamka, tatko aj Via. Vlastne to nie je celkom pravda, Vii to ktovieako nejde. Občas sa parádne rozčertí, keď sú ľudia ku mne hrubí. Napríklad raz na ihrisku vydávali staršie decká nejaké zvuky. Ani neviem, čo boli zač, pretože som ich nepočul, ale Via áno – a hneď sa na ne rozkričala, je už raz taká. Ja som však iný. Pre Viu nie som normálny. Hovorí síce, že som, no keby to bola pravda, nemala by tak často nutkanie brániť ma. Ani pre mamku a tatka nie som obyčajný. Podľa nich som výnimočný. Myslím si, že som jediný človek na svete, ktorý si uvedomuje, aký som normálny.