Zajatec neba
1 / 7
Návštevník nemal záujem o moje slová, zato však venoval pozornosť pevnosti ebenových regálov a jasne dával najavo, že ho moje slová nudia. – Mne sa všetky knihy vidia rovnaké, páči sa mi však modrá farba na tejto väzbe, – odvetil s pohŕdavým tónom v hlase. – Vezmem si ju. Za iných okolností by som bol poskočil od radosti, že môžem predať knihu, ktorá bola najdrahším exemplárom v celom kníhkupectve, mňa však trápila predstava, že kniha skončí v rukách človeka, v prítomnosti ktorého mi zviera žalúdok. Čosi mi vravelo, že ak tá kniha opustí kníhkupectvo, nikto už nikdy z nej neprečíta ani prvý odsek. – Je to veľmi drahé vydanie. Ak si, pane, želáte, môžem vám ukázať ďalšie vydania toho istého diela. Sú dobre zachované a za prístupnejšie ceny. Ľudia s malou dušou sa vždy usilujú zmenšiť aj iných a neznámy, o ktorom som predpokladal, že jeho duša by sa zmestila do špendlíkovej hlavičky, mi venoval vrcholne pohoršujúci pohľad. – Aj tie majú modrú väzbu, – dodal som. Na bezočivosť mojej irónie nereagoval. – Nie, ďakujem. Ja chcem tento exemplár. Na cene nezáleží. Neochotne som prikývol a pobral sa k vitríne. Vytiahol som kľúč a otvoril sklené dvierka. Cítil som, ako sa mi oči neznámeho zabodávajú do chrbta. – Všetko cenné býva vždy pod zámkou, – utrúsil potichu neznámy. Vybral som knihu z vitríny a vzdychol som si. – Pán je zberateľ? – Dalo by sa tak povedať. Hoci nie kníh. Obzrel som sa s knihou v ruke. – A čo teda pán zbiera? Neznámy mi ani tentoraz neodpovedal na otázku a načiahol ruku, aby som mu podal knihu. Musel som potlačiť nutkanie vrátiť knihu do vitríny a znovu ju zamknúť. Otec by mi nebol odpustil, že som za vtedajších čias prepásol taký výhodný obchod. – Cena je tridsaťpäť pesiet, – oznámil som skôr, než som mu podal knihu, a tajne som dúfal, že cena zmarí jeho úmysel. Bez mihnutia oka prikývol a vytiahol stopesetovú bankovku z vrecka na šatách, čo nestáli ani za deravý groš. V duchu som si pomyslel, či tá bankovka nie je falošná. – Obávam sa, pane, že vám nebudem môcť z takej veľkej bankovky vydať. V prvej chvíli som zamýšľal povedať mu, aby chvíľu počkal, kým odbehnem do blízkej banky rozmeniť peniaze a súčasne si overím, či je bankovka pravá, lenže nechcel som ho nechať v predajni samotného. – Neobávajte sa. Bankovka je pravá. Viete, ako sa môžete presvedčiť? Neznámy zdvihol bankovku proti svetlu. – Pozrite na vodoznak. Na tie čiarky. A na celkovú hrúbku papiera... – Pán je odborník na falšovanie peňazí? – Všetko je falošné na tomto svete, mladý pán. Všetko, iba peniaze nie. Strčil mi bankovku do ruky, zovrel mi ju v dlani a poklepal mi po hánkach. – Drobné vám nechám a budem to mať k dobru pri mojej najbližšej návšteve, – povedal. – Ale to je veľa peňazí, pane. Sedemdesiatpäť pesiet... – Zídu sa vám. – Pre každý prípad vám dám potvrdenku. – Dôverujem vám. Neznámy si s nie veľkým záujmom prezeral knihu. – Je to dar. Prosím vás, aby ste ho odovzdali osobne. Chvíľu som váhal. – Zvyčajne kúpený tovar nezasielame, ale v tomto prípade veľmi radi a bez poplatku doručíme zásielku do vlastných rúk. Smiem sa vás opýtať, či to bude priamo v Barcelone, alebo niekde inde... – Bude to v Barcelone, – odvetil. Jeho chladný pohľad akoby prezrádzal roky hnevu a nenávisti. – Želá si pán napísať nejaké venovanie alebo osobnú poznámku, kým knihu zabalím? Návštevník nemotorne otvoril knihu na titulnej strane. Postrehol som, že ľavú ruku má umelú, zhotovenú z farebného porcelánu. Vytiahol z vrecka patentnú ceruzku a napísal zopár slov. knihu mi vrátil a obrátil sa mi chrbtom. Sledoval som, ako kríva k dverám. – Boli by ste taký láskavý a povedali mi meno a adresu, kam máme knihu doručiť? – opýtal som sa. – Všetko som uviedol, – povedal bez toho, aby sa obzrel. Otvoril som knihu a nalistoval som stránku s venovaním, ktoré neznámy vlastnoručne napísal:
Fermínovi Romerovi de Torres, ktorý sa vrátil spomedzi mŕtvych a vlastní kľúč od budúcnosti.