Ako by som zareagovala ja, ak by mi mama povedala, že môj otec nie je môj skutočný otec? Čo ak by mi povedala, že som sa narodila touto metódou a ani ona sama ho nikdy nepoznala? A čo ak mi povie úplne všetko od začiatku – napadali mi len samé „čo ak“. No čo ak tieto „čo ak“ nemajú zmysel, pretože sa rozprávam len sama so sebou? A uľaví to aspoň trochu môjmu srdcu? A čo bude potom? Neviem.
Prišla som k záveru, že je zbytočné uvažovať nad tým, čo si asi bude myslieť moje dieťa. Môžem urobiť iba všetko preto, aby sa po narodení cítilo šťastne. Nie je to takto lepšie? Nie je to všetko, čoho som schopná? Momentálne mám v banke na účte 7 250 000 jenov. Moje honoráre, peňazí som sa ešte ani raz nedotkla, sú pre mňa dôležité. Doma sme sotva ušetrili niekoľko tisíc jenov, myslím to doslovne, narodila som sa a vyrastala v rodine, kde sme živorili zo dňa na deň. Niekedy sme si museli požičiavať. A naše úspory? Nula. Nemali sme vôbec nič. Na tom, že nám občas vypli elektrinu a odstavili plyn, nebolo nič nezvyčajné. Ak to porovnám so súčasnosťou, môžem sa cítiť bezpečne, nie je pravdepodobne veľa rodičov, starších tridsiatnikov, ktorí by mali ušetrených sedem miliónov. Som si istá, že ak by sme boli dvaja, ja a moje dieťa, po zaplatení všetkých nevyhnutných nákladov na skromné bývanie nám stále ostane dostatok na slušné živobytie. Pochopiteľne, môžem ochorieť, utrpieť dopravnú nehodu a nemusíme ostať len my dvaja – do úvah musím brať aj zhoršenie situácie, no to sa bežne týka aj manželských párov, rodičov po rozvode či rodičov, ktorí sú od samého začiatku sami. Nie je život pre všetkých rovnaký?
Zrazu predo mnou prešiel vysmiaty mladý pár, mali oblečené podobné kožené bundy a tlačili pred sebou detský kočiar, zatiaľ čo v druhej ruke držali poháre s kávou. Len tak sa prechádzali a zdalo sa, že majú naozaj dobrú náladu.
Vianoce... pomyslela som si.