Nevedko s kamarátmi zažije rôzne neuveriteľné dobrodružstva: postavia vzdušný balón, na ktorom letia do neznámych krajín, vozia sa na sódovkovom aute, oberajú ovocie, ktoré je v porovnaní s nimi neúmerne veľké. Naši hrdinovia si však poradia so všetkým. Okrem toho sú veľmi talentovaní: jeden hrá na rôzne hudobné nástroje, druhý maľuje, ďalší píše verše, iný je majstrom-mechanikom. A všetečný Nevedko by sa rád všetkému priučil. Spolu s ním sa podučia aj tí najmenší čitatelia.
Dôverne známa kniha v novom šate.
"Detský svet, neveľmi odlišný od sveta dospelých - v oboch účinkujú živé bytosti, ohraničené Nevedkom a jeho priateľom Vševedkom."
martinus.sk
Úryvky:
Tretia kapitola
Ako sa Nevedko stal maliarom
Tubka bol veľmi nadaný maliar. Vždy mal na sebe dlhú košeľu, ktorú nazýval kabanica. Stálo to zato vidieť Tubku, keď sa vyparádil, dlhé vlasy si pohodil dozadu a postavil sa pred stojan s paletou v ruke. Každému hneď svitlo, že má pred sebou ozajstného umelca.
Keď Nevedko nepochodil so svojou hudbou, rozhodol sa, že sa stane maliarom. Zašiel za Tubkom a vraví:
– Počuj, Tubka, aj ja chcem byť maliarom. Daj mi nejaké farby a štetec.
Tubka nebol skupáň a dal Nevedkovi svoje staré farby a štetec. Práve vtedy prišiel k Nevedkovi na návštevu jeho dobrý priateľ Gumka. Nevedko vraví:
– Nože, Gumka, sadni si, nech ťa namaľujem.
Gumka sa potešil, sadol si rýchlo na stoličku a Nevedko ho začal maľovať. Chcel ho namaľovať čo najkrajšie, tak mu nakreslil červený nos, zelené uši, modré ústa a oranžové oči. Gumka bol netrpezlivý, túžil čo najskôr uvidieť svoj portrét. Od nedočkavosti nevedel obsedieť a jednostaj sa vrtel.
– Nekrúť sa, nevrť sa, – vraví mu Nevedko, – lebo sa nebudeš na seba podobať.
– A teraz sa už podobám? – opýtal sa Gumka.
– Veľmi, – prikývol Nevedko a primaľoval mu fialovou farbou fúzy.
– Nože, ukáž mi, ako sa ti to podarilo! – prosíkal Gumka, keď Nevedko konečne portrét dokončil.
Nevedko mu ho ukázal.
– A vari som ja taký? – zapišťal vyľakaný Gumka.
– Pravdaže si. A aký by si mal byť?
– A prečo si mi nakreslil fúzy? Veď ja fúzy nemám.
– No, veď ti raz narastú.
– A nos mám prečo červený?
– Aby si bol krajší.
– A vlasy sú prečo belasé? Vari mám belasé vlasy?
– Belasé, – prikývol Nevedko. – Ak sa ti však nepáčia, môžem namaľovať aj zelené.
– To je nanič portrét, – hnevá sa Gumka. – Daj, nech ho roztrhám.
– Prečo by si mal ničiť umelecké dielo? – čuduje sa Nevedko.
Gumka mu chcel obraz vytrhnúť, a tak sa pustili do bitky. Na veľký krik pribehol Vševedko, doktor Pilulka a ostatní kratuľkovia.
– Prečo sa bijete? – vypytujú sa.
– Vy nás rozsúďte! – kričí Gumka. – Nože, povedzte, kto je namaľovaný na tomto obraze? Pravda nie ja?
– Jasné, že nie ty, – utešujú ho kratuľkovia. – Je to akési strašidlo do maku či čo.
Nevedko sa však nedá:
– Neuhádli ste, lebo tam chýba nápis. Dopíšem ho a všetko bude jasné.
Vzal ceruzku a tlačeným písmom pod obrázok napísal: GUMKA. Potom ho zavesil na stenu a vraví:
– Nech tu visí. Všetci sa naň môžu pozerať, nikomu to nezakazujem.
– Keď zaspíš, aj tak prídem a ten obraz roztrhám, – jeduje sa Gumka.
– A ja si v noci vôbec neľahnem a budem ho strážiť, – nedá sa Nevedko.
Gumka sa urazil a pobral sa domov, no Nevedko si naozaj večer neľahol.
Keď kratuľkovia pospali, vzal farby a začal všetkých do radu maľovať. Pampúšika namaľoval takého tučného, že sa mu ani nezmestil na papier. Utekajkovi namaľoval tenké nožičky a zozadu mu, ktovie načo, primaľoval psí chvost. Poľovníka Guľku nakreslil, ako sa nesie na Tuľke. Doktorovi Pilulkovi namaľoval namiesto nosa teplomer. Vševedkovi nevedno prečo primaľoval oslie uši. Skrátka, všetkých nakreslil smiešne a hlúpo.
Nadránom rozvešal portréty po stenách a pod ne zavesil nápisy, takže z toho bola celá výstava.
Prvý sa zobudil doktor Pilulka. Keď zazrel na stenách portréty, pustil sa do smiechu. Tak sa mu zapáčili, že si nasadil na nos cviker a veľmi dôkladne si ich prezeral. Podišiel tesne ku každému obrazu a dlho sa chichúňal.
– Chlapík si, Nevedko! – chválil ho doktor Pilulka. – Nikdy v živote som sa toľko nenasmial!
Napokon zastal pred svojím portrétom a prísne sa opýtal:
– A to je kto? Hádam to nemám byť ja? Nie, to nie som ja. To je veľmi zlý obraz. Radšej ho daj dolu.
– Prečo by mal ísť dolu? Nech tam len visí, – odvetil Nevedko.
Doktor Pilulka sa urazil:
– Nevedko, zdá sa mi, že si chorý. Máš niečo s očami. Kedy si videl, že by som mal namiesto nosa teplomer? Budem ti musieť dať na noc ricínový olej.
Nevedko nemal rád ricínový olej. Naľakal sa a vraví:
– Nie, nie. Už aj sám vidím, že to nie je dobrý portrét.
Zvesil zo steny Pilulkov obraz a roztrhal ho.
Hneď po Pilulkovi sa zobudil poľovník Guľka. Aj jemu sa obrazy páčili. Takmer pukol od smiechu, keď si ich prezeral. Keď však uvidel svoj portrét, hneď ho smiech prešiel.
– To je zlý obraz, – vraví. – Vôbec sa na mňa nepodobá. Daj ho dolu, lebo ťa už nikdy nevezmem na poľovačku.
Nevedko musel zvesiť aj poľovníka Guľku.
Tak to bolo zakaždým. Všetkým sa páčili cudzie portréty, ale vlastný nie.
Posledný sa zobudil Tubka, ktorý, ako zvyčajne, spal najdlhšie. Keď zazrel na stene svoj portrét, strašne sa rozhneval a povedal, že to nie je portrét, ale nepodarená, ohavná mazanica. Strhol obraz zo steny a Nevedkovi zobral farby aj štetec.
Na stene zostal visieť len Gumkov portrét. Nevedko ho zvesil a podišiel k svojmu priateľovi.
– Ak chceš, Gumka, podarujem ti tvoj portrét. A ty sa zato so mnou pomer, – navrhol Nevedko.
Gumka vzal portrét, roztrhal ho na márne kúsky a povedal:
– Dobre, pomeríme sa. Ale ak ma ešte raz namaľuješ, už nikdy sa s tebou nebudem kamarátiť.
– A ja už nikdy nebudem maľovať, – odvetil Nevedko. – Maľuješ, maľuješ, a nikto ti ani ďakujem nepovie, všetci len nadávajú. Už nechcem byť maliarom.
Dvadsiata kapitola
Tubka maľuje
Kým Kľúčik s Klieštikom putovali do Šarkanovky a zhľadúvali spájkovačku, v Zelenom meste sa odohrali významné udalosti. Deň sa začal tým, že Tubka namaľoval Snežienkin portrét. Trvalo mu to takmer dve hodiny, zato portrét bol ani živý. Podobnosť bola prekvapujúca. Hoci mnohé dievčatká tvrdili, že Snežienka na obraze vyzerá lepšie ako v skutočnosti, nebola to pravda. Snežienka vôbec nepotrebovala, aby ju umelec prikrášľoval. Tubka vedel na portréte krásu jej čŕt zdôrazniť, a to je pravá úloha umenia, akým je maliarstvo.
Portrét zavesili na stenu v dolnej izbe, aby ho mohol každý vidieť. Treba dodať, že o divákov nebolo núdza. Všetky dievčatá, ktoré si obraz pozreli, chceli, aby ich Tubka tiež namaľoval, ale Snežienka nikoho nepustila do hornej izby, pretože umelec práve maľoval Modroočku a diváci by mu mohli prekážať.
Nevedko, ktorý sa ponevieral okolo nich a dával Tubkovi rôzne nepotrebné rady, aby dal najavo, ako sa on rozumie do maľovania, začul zdola akýsi hluk.
– Čo je to tu za hluk? Prečo revete? – zakričal, schádzajúc dolu schodmi. – Už aj sa rozíďte domov!
Úbohé dievčatká, keď to počuli, ani sa nedokázali pre také drsné slová uraziť, tak veľmi sa chceli dostať k maliarovi. Naopak, obstali Nevedka zo všetkých strán, oslovovali ho „milý Neveduľko“ a prosili, aby ich nevyháňal.
– Tak sa teda postavte do radu! – zakričal Nevedko a postrkoval ich k stene. – Vravím, do radu, inak vás všetky vyženiem!
– Fuj, aký ste nevychovaný, Nevedko! – vykríkla Snežienka. – Vari sa to patrí? Musím sa za vás hanbiť.
– Dajsamisvete, – odvrkol Nevedko.
V tej chvíli vošla do miestnosti ešte jedna dievčinka, využila všeobecný zmätok a prekĺzla rovno ku schodom, ktoré viedli hore. Keď to Nevedko zbadal, vrhol sa za ňou a chcel ju zdrapiť za ruku. Dievčinka zastala, pozrela sa mu do očí a rázne mu zamávala pred nosom prstom:
– No-no-no! Pozor! Ja môžem ísť aj mimo poradia. Ja som poetka!
Nevedko, zaskočený takým nečakaným odporom, otvoril dokorán ústa. Poetka využila jeho rozpaky, obrátila sa mu chrbtom a kráčala veselo hore schodmi.
– Čo povedala? Ktože je? – pýta sa Nevedko a v pomykove ukazuje prstom na schody.
– Poetka. Píše verše, – vysvetľujú mu dievčatká.
– Aha... – pochopil Nevedko. – No, je tam toho. Aj my máme básnika, je to môj bývalý žiak. Kedysi som ho učil skladať verše, a teraz skladá už aj sám.
– Ach, to je zaujímavé! To znamená, že aj vy ste boli básnik?
– Bol.
– Och, aký ste vy talentovaný. Boli ste aj maliarom, aj básnikom...
– Aj muzikantom som bol, – chvasce sa Nevedko.
– Povedzte nám nejakú svoju báseň.
– Potom, neskôr, – mrmle Nevedko a robí sa, že vôbec nemá kedy.
– A ako sa volá váš básnik?
– Veršomil.
– Ach, to je zaujímavé! – vzdychajú dievčatká a tlieskajú rukami. – Váš básnik sa volá Veršomil a naša poetka Veršomilka. Pravda sa to podobá?
– Trochu, – súhlasí Nevedko.
– Páči sa vám to meno?
– Meno ako meno.
– A aké verše píše! – hovoria dievčatká. – Oj, to sú nádherné verše! Choďte hore, možno ich zarecituje. Ktovie, či sa vám budú páčiť?
– No, čo už s vami, pôjdem a vypočujem si ich, – privolil Nevedko.
Keď vyšiel hore, Tubka práve dokončieval Modroočkin portrét. Veršomilka sedela so Sláčikom na pohovke a zhovárala sa s ním o hudbe. Nevedko si založil ruky za chrbát a začal sa prechádzať po izbe a sem-tam sa úkosom pozrel na poetku.
– Čo tu chodíte ako také kyvadlo? – opýtala sa Veršomilka Nevedka. – Prosím vás, sadnite si, lebo sa mi už z vás mihá pred očami.
– Vy tu nemáte čo rozkazovať! – odvrkol jej Nevedko. – Čo keď prikážem Tubkovi, aby vás vôbec nenamaľoval?
– Tak je to teda! Naozaj vám môže rozkazovať? – opýtala sa poetka maliara.
– Môže. On môže všetko, – odvetil Tubka, ktorý bol taký zaujatý prácou so štetcom, že ani nevnímal, čo Nevedko hovorí.
– Pravdaže môžem, – zopakoval Nevedko. – Všetci ma musia poslúchať, lebo ja som najdôležitejší.
Keď Veršomilka počula, akú veľkú moc má Nevedko, rozhodla sa udobriť si ho:
– Povedzte mi, prosím, to ste vy vymysleli ten balón?
– A kto iný?
– Raz o vás napíšem verše.
– Neviem načo! – nadúva sa Nevedko.
– Nevravte tak! – nevzdáva sa Veršomilka. – Veď ani neviete, aké verše píšem. Chcete, aby som vám niečo zarecitovala?
– Tak dobre, recitujte, – milostivo súhlasil Nevedko.
– Zarecitujem vám báseň o komárovi, ktorú som zložila len nedávno. Počúvajte:
Chytila som komára,
tra-la, tra-la, tralala.
Ja s komárom rada som,
tra-la, tra-la, tralalom.
Komárik však zosmutnel,
sedí, plače, narieka,
pôjdem radšej na lúku,
chytím si tam mravčeka.
No mravček je tiež smutný,
samota ho ľaká.
Čo sa budem babrať s ním,
mňa už knižka čaká.
– Bravo! Bravo! – zakričal Tubka a zatlieskal.
– Nádherné verše! – pridal sa Sláčik. – Hovorí sa v nich nielen o komárovi, ale aj o tom, že si treba prečítať knihu. Sú to veľmi poučné verše.
– Počúvajte ďalej, – ozvala sa poetka a zarecitovala verše, kde sa už nehovorilo o komárovi, ale o kobylke, a ktoré sa nekončili tým, že sa majú čítať knihy, ale že treba aj šaty zaplátať.
Potom nasledovala báseň o muške a tá sa končila tým, že si treba umývať ruky, a nakoniec zaznela báseň o tom, že aj dlážku treba poumývať.
Vtedy Tubka dokončil Modroočkin portrét. Všetci sa zhŕkli okolo a začali vyjadrovať svoje pocity:
– Úžasné! Nádherné! Neopakovateľné!
– Drahý Tubka, nemohli by ste aj mňa namaľovať v belasých šatách? – vraví Veršomilka Tubkovi.
– Prečo v belasých, keď máte na sebe zelené? – nechápe maliar.
– Milý môj, veď vám to môže byť jedno. Šaty mám zelené, ale vy namaľujte belasé. Obliekla by som si belasé, keby som bola vedela, že Modroočka bude taká pekná v belasých šatách.
– Dobre, – súhlasil Tubka.
– A oči mi namaľujte modré.
– Ale vy máte hnedé oči, – namieta Tubka.
– Môj drahý, veď vám na tom nemusí záležať. Ak môžete namiesto zelených šiat namaľovať belasé, prečo by ste nemohli namiesto hnedých očí namaľovať modré?
– To je rozdiel, – vysvetľuje maliar. – Keď sa vám zachce, šaty si kedykoľvek môžete prezliecť, ale oči si za modré nikdy nevymeníte.
– Ach, tak! Tak potom mi namaľujte hnedé oči, ale nakreslite ich čo najväčšie.
– Aj tak máte dosť veľké oči.
– Aspoň o byľku ich zväčšite. Chcela by som, aby boli ešte väčšie. Aj riasy môžu byť dlhšie.
– Dobre.
– A vlasy mi namaľujte zlatisté. Veď ich mám aj tak takmer zlatisté, – prosíka Veršomilka.
– Dobre, – vraví Tubka.
Začal poetku maľovať, ale ona neprestajne vyskakovala, pribiehala k portrétu a komandovala:
– Oči trochu väčšie! Ešte, ešte, ešte! Riasy dlhšie! Ústa trochu menšie... Ešte, ešte!
Skončilo sa to tým, že oči boli na portréte priveľké, ústa malé ako špendlíková hlavička, vlasy ako z čistého zlata, takže sa obraz len málo podobal predlohe. Ale poetke sa páčil. Povedala, že lepší ani nemohol byť.
