V 70. rokoch prebehla slovenskou kinematografiou vlna normalizácie. Vystriedalo sa vedenie a kvalitní filmári mali buď obmedzenú alebo zakázanú činnosť. Niektorí emigrovali, iní boli odsunutí mimo hraný film. Tak sa Peter Solan ocitol v Štúdiu krátkych filmov, kde nakrútil deväť dokumentov. Odchod najtalentovanejších tvorcov postupne prehlboval krízu v hranom filme. Kvalita klesala a s ňou klesal aj počet divákov v kinách. Koncom desaťročia prevládol pragmatizmus nad ideológiou a proskribovaným autorom začali ponúkať druhú šancu. Koncom 70. rokov ju dostal aj Peter Solan v podobe Mitanovej adaptácie prózy Márie Ďuríčkovej Majka Tárajka. Film A pobežím až na kraj sveta je tematicky zameraný na súčasnosť, ktorej zobrazenie bolo v tej dobe vzhľadom na spoločenskú a politickú klímu problematické. Keďže však išlo o detský pohľad na svet, vzniklo hodnotné filmové dielo, málo zaťažené vtedajšou ideológiou. Podobne mohol na začiatku 60. rokov Stanislav Barabáš priniesť cez detské oči menej schematický pohľad na SNP v Piesni o sivom holubovi. A pobežím až na kraj sveta je film [nielen] pre deti vyrozprávaný pomerne modernou filmovou rečou, ktorá sa zo slovenskej kinematografie 70. rokov takmer úplne vytratila. Peter Solan a Dušan Mitana zvolili subjektívny pohľad hlavnej hrdinky, ktorý bez použitia klišé spája sen a skutočnosť, vnútorné prežívanie postavy a svet okolo nej.
