Musím vám niečo priznať. Som závislá na knihách Dominika Dána. Každou knihou viac a viac. Po konci jednej nutne potrebujem dávku v podobe tej ďalšej. Preto som aj rada, že ich čítam v rámci spoločného čítania a ja si ich tak môžem dávkovať tesne po sebe. Autorov štýl mi proste sadol a zatiaľ som bola po každej knihe, ktorú som prečítala spokojná a nemala som jej čo vytknúť. Inak tomu nebolo ani tentoraz.

Po tom čo Krauz s jeho kolegami vyriešili prípad profesora Puskailera, sa na neho so žiadosťou o pomoc obracia bachar z väzenia. Zmizla jeho kolegyňa. Všetko nasvedčuje tomu, že je za jej zmiznutím jej manžel. S tým sa tiež už stretli a práve najpríjemnejšiu povahu nemal. Naviac je to bývalý policajt a tak dobre pozná všetky kroky, ktoré budú sledovať a môže sa s nimi tak pohrať. Aby sa však nenudili objavuje sa aj prípad bielej dodávky, ktorá má unášať mladé ženy a dievčatá. Môžu tieto dva prípady mať niečo spoločného a súvisieť tak spolu? Alebo pôjde o dva prípady, ktoré nemajú vôbec nič spoločného. To je už na detektívoch z kancelárie č. 141 aby to zistili.

Ďalšia zaujímavá časť a s ňou aj ďalší zaujímavý príbeh za mnou. Celé to tentoraz začína zmiznutím ženy, bacharky. Však čo by mohlo byť komplikovaného na jej zmiznutí, ak vedia kto za tým asi je a ostáva im to dotyčnému len dokázať. Nieto čo pokaziť, stačí len postupovať opatrne. Tu som sa trochu čudovala, žeby to ozaj bolo celé tak rýchlo uzavreté a vyriešené? V istej chvíli autor túto linku odložil bokom a začal sa venovať tej druhej. Pamätám si tie časy kedy nás varovali aby sme si dávali pozor, že sa po mestách objavujú biele dodávky. Táto linka, aj keď možno tiež začína nevine. Však kto by veril starej babke, ktorá niečo podobné nahlási, že? Jedna reportáž istej pani redaktorky, ktorá sa nemieni vzdať svojho miesta na výslní však spúšťa lavínu, ktorá po sebe zanechá poriadnu spúšť. Obyčajný a jednoduchý" prípad zmiznutia bacharky, však postupne prerastá do niečoho oveľa horšieho a obludnejšieho, ako sa začne prepájať s prípadom bielej dodávky. Krauz a jeho kolegovia postupne odhaľujú desivú pravdu, ktorá sa skrýva za autami tejto farby. To čo odhalia je však len kúsok veľkej skladačky, ktorá siaha oveľa ďalej ako za naše hranice. Záver je tentoraz bohužiaľ neuspokojivý. Páchateľa síce poznajú, oba prípady sú vyriešené ale spravodlivosti nebolo bohužiaľ zadosťučinené. To čo odhalili bolo len kvapkou v mori, ktorá sa týka tejto témy.

Jednou z vecí, ktorá sa mi páči na autorových knihách je to, že názov knihy je nejakých spôsobom zakomponovaný do deja. A ďalšou vecou je to, že dáva v knihách a príbehoch priestor aj osobným životom vyšetrovateľov. Tentoraz prišiel rad na Kukyho, ktorý to nemal ľahké a jeho linka bola veľmi smutná. Som rada, že som pred nedávnom prekonala svoje obavy z Dominika Dána a dala tak šancu jeho knihám. Už teraz sa teším a som zvedavá čo si pre partiu z dverí č141 pripravil ako ďalšie.

Na knihách od DD mi veľmi kazí dojem to opakované používanie stále rovnakých výrazov. Aj v reálnom živote by mi každý určite dal za pravdu, že nepoužívame všetci stále rovnaké frázy. Možno to niektorý tak nevnímajú, ale ja už keď som čítal asi 15 kníh od Dána, tak mi to neskutočne vadí. Príde mi to také amatérske, “lacné“, lenivé, obzvlášť na spisovateľa typu DD. Podľa toho aj mám nastavené svoje kritériá, keď má autor takýto predaj a recenzie, tak sa mi nechce veriť, že by nepoznal aj iné výrazy. Napríklad “Vysielaj“, “Chlapci vraždársky“, “Tiež pravda“ a autorove obľúbené “Ježišukriste“. Alebo topka je výraz “Si na hlavičku?“ To sa takto medzi sebou rozprávajú detektívi a vrahovia a podobný “ľudia z ulice“ ? Si na hlavičku ? To som snáď u žiadneho autora nečítal. To si nevie dať autor “robotu“ navyše a naučiť sa používať aj iné výrazy pre rôzne postavy ? Vytvoriť akúsi unikátnosť pri jednotlivých charakteroch ? Dá sa použiť veľký počet iných výrazov s tým, že sa nezmení význam toho, čo chce postava povedať. Napríklad miesto zmieňovaného “Ježišukriste“ sa dá povedať : “Ježiš kriste“, “Bože môj“, “Preboha“ atď. A nie dokola používať kopírovať vložiť to isté. Keď máte naprieč knihami hádam aj stovky postáv a každá jedna používa “Ježišukriste“ tak mi to už lezie na nervy a najmä mi to príde veľmi nereálne žeby každá postava používala 99 percent času tie isté vyjadrenia. A je to môj názor a ako som spomínal MNE to vadí. Ak to niekomu nevadí tak to úplne pochopím. Len na mňa to pôsobí zo strany DD tak odfláknuto a kazí to zážitok z inak dobrého čítania.