Dominik Tatarka sa narodil 14. 3. 1913 v Drienovom (teraz Plevník - Drienové) a zomrel 10. 5. 1989 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Pôsobil v slovenskom kultúrnom prostredí ako osobitný fenomén. Študoval na FF UK v Prahe (1934 - 1938) a krátky čas na Sorbonne v Paríži.
Do literatúry vstúpil už teoreticky a metodologicky pripravený a jeho tvorba zo 40. rokov (V úzkosti hľadania, Panna zázračnica, Farská republika) obsahovala pozoruhodný tvárny a ideový náboj. V 50. rokoch aj on podľahol zjednodušenému pohľadu na skutočnosť (Prvý a druhý úder, Družné letá, Radostník), no po tejto kríze, ktorá nebola len jeho osobnou, ale zasiahla celú slovenskú literatúru ako dôsledok stalinského modelu spoločnosti a kultúry (Tatarka sa mu vzoprel už r. 1956 v Démonovi súhlasu), dokázal znovu zmobilizovať pôvodné tvorivé fondy a v 60. rokoch koncipoval diela znamenajúce výrazné obohatenie slovenskej prozaickej tvorby (Rozhovory bez konca, Prútené kreslá).
Po okupácii Československej republiky vojskami Varšavskej zmluvy sa Tatarkov prozaický vývin dramaticky prerušil a on sám sa stal pre režim - pretože verejne odsúdil okupačný akt - nežiaducou osobou. Bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, nesmel publikovať a po podpísaní Charty 77 sa ocitol pod dohľadom ŠtB. Neprestal však písať a rezultátom jeho tvorivého vzopätia v 80. rokoch sú publikácie, ktoré vychádzali v zahraničí (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti a i.). Sústredil sa v nich na subjektívnu skúsenosť, na intímny kontakt a citové zblíženie sa s opačným pohlavím. Pritom neprestal vnímať a komentovať spoločenské a kultúrne dianie. Svedčí o tom aj publikácia Navrávačky s Dominikom Tatarkom.
pracoval na veľkostatku a na Ústrednom družstve v Bratislave, neskôr bol redaktorom viacerých novín a časopisov. Po skončení druhej svetovej vojny bol redaktorom v Matici slovenskej. Pôsobil vo Zväze slovenských spisovateľov a v rokoch 1954 – 1956 sa stal jeho predsedom. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Jeho najvýznamnejším literárnym dielom je generačný román Červené víno. Románom Drevená dedina sa zaradil k popredným prestaviteľom socialistického realizmu.
Vlado Bednár v r. 1958 absolvoval Jedenásťročnú strednú školu, 1958-64 študoval novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1964-66 pôsobil ako asistent na Katedre novinárstva Filozofickej fakulty UK a súčasne bol redaktorom Kultúrneho života, 1966-70 redaktor časopisov ABC pioniera a Prud, 1970-75 redaktor vydavateľstva Smena v Bratislave, kde sa potom venoval profesionálne literárnej práci. Reprezentant satirickej a humoristickej prózy, debutoval knižkou Uhni z cesty (1964), po ktorej vydal zbierky noviel Divné hrušky s divnou chuťou (1966) a Veterné mlyny (1967), neskôr Vajce v stodole (1978), Koza (1979), Libero (1987), Dračie žily (1985). Autor kníh aj pre deti a mladež Nebrnkaj mi na city (1967), Dobrodružstva troch mudrlantov (1974), Veľká dobrodružná vlastiveda (1979) a i. Ako humorista a satirik spolupracoval s rozhlasom, kde bol spoluautorom hier pre deti Požičaná gitara (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979).