Súčasní autori

O tejto budem ešte dlho rozmýšľať! Na hranici medzi fikciou a memoárom? Môžeme len hádať, zatiaľ čo nás de Vigan strhne týto netradičným, introspektívnym thrillerom. Kombinácia 'meta elementu' -otázky či je pravda vôbec dosiahnuteľná skrz literatúru- a napínavých dejových prvkov ma dostala a ku knihe sa isto ešte vrátim.

V prvej tretine knihy som váhala, či ju vôbec dočítam-rozbiehala sa pomaly; ku koncu som váhala znova, no tentoraz pre ťarchu, ktorou ma privalila. Barnesovo trúchlenie za jeho ženou, príkro ľudská, a predsa tabuizovaná životná situácia, mnou hlboko pohla. Neodporúčam čítať v prítomnosti milovanej osoby.

Nedá sa povedať, že by bol Houellebecq mojim najobľúbenejším spisovateľom, to adjektívum sa preňho nehodí. No je pre mňa jednoznačne intelektuálne najpríťažlivejší, nikoho knihy mi tak neroztočia kolieska v hlave ako tie jeho. Vie vykresliť obraz doby s dávkou vizionárstva, jeho témou nie je sexuálna frustrácia, ale big picture, stav sveta. Houellebecqov názor na svet je po pár knihách (ak nie už po prvej) jasne čitateľný. Neznáša všetkých a všetko. Nikto neskončí šťastný (čo samozrejme uňho nevyvoláva súcit ...bez výnimky). Mne je jeho cynizmus vo svojej absolútnosti smiešny. Popravde, radšej sa budem smiať, lebo inak som naklonená myšlienke, že naozaj dopadneme ako spoločnosť Houellebecqových kníh. Triafa moje najtemnejšie myšlienky a mojou jedinou funkčnou stratégiou je snažiť sa nepoddať. “Smej sa, inak zaplačeš.” Hoci sú mi jeho opakujúce sa postavy známe (muž po päťdesiatke neúspešne sa snažiaci bojovať proti prázdnote života sexom, žena redukovaná na prosté fyzické znaky: prsia a vagínu), napriek tomu je len málo knih tak dobre napísaných s tak vyhraneným názorom. Hlavnými postavami sú Michel a Bruno, nevlastní bratia, majúci spoločnú matku, hipisáčku, ktorá sa však na ich výchove prakticky nepodieľala. “Mám pocit, že feminizmus ich tvrdo poznamenal a viac, ako si dokážu pripustiť.” Michel je osamelý, bezcitný determinista, smutne akceptuje absenciu zmyslu života, jeho anestetikom a rozptýlením (rozptýlením, nie vášňou) je konzum: instantné večere z Monoprixu. Materinská láska je podľa neho jediným vybočením z individualistického prírodneho boja. Bruno nevie prijať absenciu zmyslu predurčenosti. Utrpeniu sa chce vyhnúť zúfalou a zúfalo neúspešnou honbou za rozkošou. Obaja z toho vychadzaju smutne. Sú rovnako poľutovaniahodní tí, čo bojujú aj tí, čo sa s absenciou zmyslu zmierili

Spolu so Snyderovou “O tyranii” by mala byť táto kniha v každučkej jednej knižnici. Dievčenskej aj chlapčenskej. Počas dospievania ma prvýkrát k feminizmu doviedla Virginia Woolf; Všetci by sme mali byť feministkami je ľahšie, ale aj (prirodzene) súčasnejšie čítanie. Btw. Sedím v Artfore a skupinka mužov pri vedľajšom stole sa rozpráva práve o tejto knihe (nemožno prepočuť): “Toto je feministické? Veď to by malo byť normálne!” “Muž, ktorý má s týmto problém, má asi problém sám so sebou.”

Bodaj by som mala taký talent ako Ishiguro! Je to naozajstný virtuóz. Nocturnes, kvintet súmračných poviedok, sa číta tak ľahko, ako len môže ísť zvuk huslí do ucha. Ishiguro vie majstrovsky vykresliť očarujúce prostredia- sú tak vizuálne, že si ich viem poľahky predstaviť sfilmované. Nech zdvihne ruku ten, kto po dočítaní nezatúžil ísť do Benátok. Ishigurove postavy sú osobité, veľakrát sa správajú pre mňa nepochopiteľne (no nie neuveriteľne) a je preto veľmi osviežujúce o nich čítať. Počas čítania som si zapísala: “Intimita noci a sugestivita hudby sa vinú poviedkami ako pavučina babieho leta.”- možno prehnane poetické, ale tak na mňa nokturná zapôsobili. Už “nobelovské” Remauns of the Day mi naznačili, že Oshiguroo svojich subtílnostiach tvorí veľmi vtipné situácie a dialógy- poviedka s učiteľom angličtiny bola pre mňa najsmiešnejšia (napriek pretrvávajúcemu melancholickému podtónu) Jeho hudobná téma mi pripomína Murakamiho a Okazawiho On Music- odporúčam čítať v diptychu!

Čítajte Margaret Atwood, naozaj. Stále si myslím, že romány dokážu reflektovať isté spoločenské problémy lepšie ako akákoľvek iná forma umenia. Nuž a Atwood dokáže obsiahnuť stav spoločnosti v takej hĺbke a komplexnosti (a s takou ľahkostou a gráciou!), že jej táto moja chabá recenzia neurobí žiadnu službu. Veľké témy pretkáva náhlymi momentami krásy, čo viac si v knihe priať. Dej The Handmaid’s Tale asi vďaka seriálu netreba nikomu približovať. Presvedčivo vykresľuje víziu, kam sa môže naša spoločnosť pri súčasnom vývoji situácie dostať (Trump ako príklad vari aj stačí) a je to viac než strašidelné. V celej hrozivosti však podotknem, že knižný Gilead je syntézou sociopolitických prvkov z rôznych kultúr naprieč históriou. Voľne citujúc autorku, všetko čo sa v knihe deje, sa už niekedy niekde udialo. Svoje knihy nevníma ako sci-fi, ale ako špekulatívnu fikciu. Keďže som najskôr videla seriál a až potom čítala knihu, nemohla som neporovnávať. Knižná Offred nie je taký stealth agent ako tá serialová, čo však nie je na škodu veci- je dostatočne “nevýnimočná” a reálna, aby šlo viac o výpoveď o spoločnosti ako o príbeh heroického indivídua. Seriál disneyfikuje a robí z Offred priamočiarejšie pozitívny charakter, vo svojej redukovanosti vhodnejši na obrazovku. V knihe je však Offred naozaj plastickou osobou, plnou komplexností a vo svojom rozpravaní sa slabostiam a temným stránkam nevyhýba. Celkovo seriál zglamournil viaceré momenty, vrátane postavy Commandera a jeho ženy, ktorí v knihe vôbec neboli takí krásni a sexi ako herci . K téme komplexností: VEĽMI sa mi pozdáva, že sa Atwood vyhýba binaritám a čiernobielosti. Tento postoj sa prejavuje naprieč celým románom. Označuje sa ako feministický, no neplatí tu “muži sú zlí a ženy dobré”. Sama autorka píše v predhovore: “First, is The Handmaid’s Tale a feminist novel? If you mean an ideological tract in which all women are angels and/or so victimized they are incapable of moral choice, no. If you mean a novel in which women are human beings — with all the variety of character and behavior that implies—and are also interesting and important, and what happens to them is crucial to the theme, structure and plot of the book, then yes.” Diapazón (moje obľúbené slovo!) žien v The Handmaid’s Tale je široký: Moira je čistý badass, Aunts sú sadistky, ženy trýzniace iné ženy; Offred je pomerne pasívna, no skvelá rozprávačka (a jej mimomanželský pomer s Lukom či bláznovstvo s Nickom sú komplexné). Frustrovaná Serena Joy nie je serene a už vôbec nie radostná; Janine je zosobnením smutného príbehu. A keď sme už pri príbehoch: The Handmaid’s Tale je zároveň príbehom o rozprávaní príbehov. Meta. Forma bez vyznačenia priamej reči úvodzovkami ma najskôr dráždila. Nevieš, čo sa hovorí nahlas a čo si Offred len myslí. Potom mi došlo, že je to geniálny spôsob, ako demonštrovať, ako ženy stratili hlas vo svete Gileadu a zároveň ako pátrať po možnosti objektivity dejín. Asi v polovici knihy mám poznámku: Atwood= brutal remeslo. Pridám pár úryvkov: “I wish this story were different. I wish it were more civilized. I wished it showed me in a better light, if not happier, then at least more active, less hesitant, less distracted by trivia. I wish it were about love, or about sudden realizations important to one’s life, or even about sunsets, birds, rainstorms, or snow.” Zaujímavé boli aj rozpravy o moci: “When power is scarce, a little of it is tempting.” “Better never means better for everyone. It always means worse, for some.” “We lived, as usual, by ignoring. Ignoring isn’t the same as ignorance, you have to work at it. Nothing changes instantaneously: in a gradually heating bathtub you’d be boiled to death before you knew it. There were stories in the newspapers, of course, corpses in ditches, (...) but they were about other women, and the men who did such things were other men. None of them were the men we knew. The newspaper stories were like dreams to us, bad dreams dreamt by others. How awful, we would say, and they were, but they were awful without being believable.”