Kniha bez názvu
1 / 2
Jeden
Sanchez neznášal, keď mu do baru vošiel cudzinec. Len tak mimochodom, mal po krk aj štamgastov, ale zmieril sa s nimi, že sa ich bál. Odmietnuť štamgasta, to by si už rovno mohol podpísať rozsudok smrti. Zloduchovia, čo chodievali piť do Tapiocy, sa vždy usilovali narobiť v podniku čo najväčší rozruch, pretože takto sa o nich dozvedel každý v podsvetí. Bar Tapioca mal charakter. Steny boli žlté, a vôbec to nebola príjemná žltá, skôr cigaretovo-fľakatá farba. Sotvakoho by to prekvapilo, lebo medzi mnohé nepísané pravidlá baru patrilo, že každý musí fajčiť. Cigary, fajky, cigarety, džointy, huky, cigarillos, bongá, všetko sa akceptovalo – okrem nefajčiarov. Tí ani náhodou. Aj abstinovať bolo hriechom, najväčší hriech však bolo byť nový. Nik nemal rád cudzích. Nosili smolu. Nedalo sa im veriť. Takže keď dnu vošiel muž v dlhom čiernom plášti s kapucňou na hlave a posadil sa na drevenú stoličku na konci barového pultu, Sanchez neočakával, že von vyjde v celku. Zo dvadsať štamgastov okolo stolov prerušilo rozhovor a podrobne si chlapíka pri pulte prezrelo. Sanchez si všimol, že prestali aj popíjať. To nebolo dobré znamenie. Ak by bola hrala hudba, určite by pri vstupe cudzinca tiež stíchla. Ozýval sa len šum veľkého lopatkového ventilátora pod stropom. Sanchez príchodzieho veľavýznamne ignoroval. Samozrejme, keď muž prehovoril, musel s tým prestať. „Barman. Nalej mi bourbon.“ Muž v podstate nezdvihol zrak. Drink si objednal a na Sancheza ani nepozrel, a keďže si nestiahol kapucňu a neukázal tvár, nedalo sa zistiť, či vyzerá rovnako drsne, ako rozpráva. Hlas mal ako šmirgeľ – a v týchto oblastiach sa nepríjemnosť cudzinca posudzovala podľa šmirgľovitého hlasu. S týmto vedomím vzal Sanchez pomerne čistý pohár na whisky a prešiel k mužovi. Položil pohár na lepkavý pult rovno pred neho a dovolil si fľochnúť na tvár pod čiernou kapucňou. Lenže v tieni takto narýchlo nič nerozoznal a nemienil sa dať prichytiť pri obzízaní. „S ľadom,“ zamrmlal muž takmer šeptom. Vlastne šmirgľovitým šepotom. Sanchez siahol pod bar a vylovil poloplnú hnedú sklenú fľašu s nálepkou Bourbon. Druhou rukou schmatol dve kocky ľadu. Šmaril ich do pohára a pustil na ne prúd alkoholu. Pohár naplnil tesne nad polovicu a fľašu vrátil pod bar. „Tri doláre.“ „Tri doláre?“ „Hej.“ „Dolej doplna.“ Šum v bare od mužovho príchodu ešte nedosiahol pôvodnú hlasitosť, teraz sa však do ticha vkradlo čosi hrobové. Výnimkou bol iba stropný ventilátor, ktorý ešte akoby pridal. Sanchez, vyhýbajúc sa pohľadom ostatných kunčaftov, vzal fľašu a dolial po okraj. Cudzinec mu dal päťdolárovú bankovku. „Drobné si nechaj.“ Barman sa obrátil chrbtom a vložil peniaz do pokladnice. Zvuky transakcie náhle prerušila reč. Za chrbtom začul hlas Ringa, jedného zo svojich najmenej príjemných zákazníkov. Aj ten bol slušne šmirgľovitý, ako to už býva, a hovoril: „Čo porábaš v našom bare, cudzinec? O čo ti ide?“ Ringo sedel s dvoma chlapmi pri stole len zo dva metre za cudzincom. Bol to tučný, mastný a neoholený sviniar, presne ako väčšina ostatnej čvargy v tomto bare. A presne ako ostatným, aj jemu pri boku visela pištoľ a dlaň ho svrbela – čakal len na nejaký ten dôvod. Sanchez, stále pri pokladnici za barom, sa zhlboka nadýchol a pripravil sa na nevyhnutné. Ringo bol renomovaný lotor a na konte mal takmer každý predstaviteľný zločin. Znásilnenie, vraždu, podpaľačstvo, krádež, zabitie policajta, čo len chcete. Ringo si to všetko vyskúšal. Neprešiel ani deň, aby nespravil niečo, za čo sa chodí do basy. Ani dnešok nebol iný. Už sa mu podarilo so zbraňou v ruke olúpiť troch chlapov a teraz, keď väčšinu nekalého zisku premrhal na pivo, hľadal zámienku na bitku. Sanchez sa obrátil do baru a všimol si, že cudzinec sa ešte nepohol a na drink nesiahol. Zopár strašne dlhých sekúnd neodpovedal ani na Ringovu otázku. Sanchez raz videl, ako Ringo kohosi strelil do kolena len za to, že mu neodpovedal dosť rýchlo. Preto si vydýchol, keď sa chlap, tesne pred tým, ako Ringo otázku zopakoval, rozhodol ozvať.