Dvadsiaty šiesty január. Eva

Adam tu v noci nespal. Ešte je len štvrť na šesť. Zobudila som sa skoro. Ešte sa nestalo, aby vôbec neprišiel do spálne, kde je? Celý večer sedel v pracovni, že by tam? Veru, spí. Kúpeľňa je teraz útočisko. Tu sa môžem zamknúť. Nechám si tmu, objíma ma, ukrýva. Cez okienko ešte vidím hviezdu na modrosivej oblohe a osrienené ihličky borievky za sklom. Vetvy sa hýbu v dosť prudkom vetre, strieborné drobné ihličie, ako je tam asi zima. Byť teraz stromom, dosť silným na vychutnanie mrazivého vetra, dosť silnou pre tanec pod hviezdami, dosť ďaleko od horúcej hrče v hrudi. Čo teraz? V prázdnej hlave zaujatej vymrazenou borievkou za oknom vidím obraz. Idem za Adamom do jeho pracovne, šuchnem sa k nemu pod deku, objímam ho mocne ako horúci mráz ten štíhly a vysoký strom. Cítim, že by to bolo možné a správne. Ale viem, že nedokážem urobiť ani krok. Akoby na výsledku stál a padal svet. Sprcha je veľmi dobrá. Horúce kvapky a slzy uvoľňujú. Túžim objať toho muža v pracovni, lenže neviem, aká by bola jeho reakcia. Nie som pripravená na odmietnutie. A čo je horšie– cítim spodné prúdy vlastného hnevu - v hlave sa mi objatie mení na údery, to ja ho bijem, aby som v ňom zničila múr, ktorý stojí medzi nami, nedovoľuje nám byť spolu a dýchať. To, z čoho je múr vystavaný, sedí aj vo mne a chce ma roztrhnúť. Sprcha - aj tá, čo ide z očí a mieša sa s horúcou vodou - to čosi zmýva, odplavuje, predsa sa len vracia teplý cit. Idem? Mám? Nenarazím na Tomáša alebo Janku? Uvidia, že otec spal v pracovni. Nič nespravím, vidia a chápu toho dosť. Srdce mi strašne silno bije. Zobudil sa. To je hlúpe. Bože, to je hlúpe. Stojím ešte pri dverách a on už pozerá. Čosi ma zastavilo v rozbehu pod jeho deku, všetko je inak. Stojím tu ako Lótova žena, mokrá, s županom iba tak, aký rozdiel medzi horúcim objatím, ktoré ho malo zobudiť v mojom náručí, medzi uragánom, čo by zmietol bariéry a touto strapatou, stŕpnutou ženou, ktorou som a niet moci čokoľvek s tým urobiť. Neúspech vypálil do mňa žeravú dieru a cez ňu uniká všetka sila. Som ako mucha na jar. Zmiznem. Viac sa nedá! Som úplne vyčerpaná. A je mi všetko jedno. Myslím, že zatelefonujem do práce a vezmem si voľno. Chcem spať. Bolo to hrozné! Bola to malá smrť.

To isté ráno. Adam

Eva ani nevychádza zo spálne. Deckám tuším povedala, že sa cíti zle a ostáva doma. Vyzerala v tom župane ako fúria. Zrejme zúrila, keď zistila, že som nespal pri nej. A teraz sa robí chorá! Nech mi nehovorí, že preto, lebo som spal v pracovni, ochorela! To je niečo absurdné! Aby som sa cítil ako pes. Aj sa tak cítim. Dobrý by bol pitbul! Najradšej by som s ňou poriadne zatriasol, vytriasol z nej tie výčitky. Neznášam ich. Nemá právo, jednoducho nemá právo! Makám v robote ako kôň, nechodím piť ani za babami, snažím sa nájsť k nej cestu. Je zlá! Chce odo mňa čosi - ale ja neviem čo! Náhle mám pred očami obraz. Mama plače a ja utekám, lebo viem, že plače preto, lebo som ju zarmútil. Otcov sklamaný pohľad, lebo som mal strach. Rebrík, čo so mnou neodvratne padá a ja neviem, čo sa stane, lebo som skamenel v momente pred pádom. Prečo mi teraz prišiel na myseľ môj dnešný sen? Cítim sa ako na tom rebríku, fakt. Zájdem za našimi, cez víkend a rozhodne sám.