Mali sme s kamarátom Radkom a ruským sprievodcom Stasom budík na jednu ráno. O druhej ráno po raňajkách, ktoré naše žalúdky nechceli prijať, sme si obuli na zimné topánky horolezecké mačky. Povedal som Stasovi:

Celkom fúka, počasie nič moc...

Neblázni, je super počasie.

Bolo mínus pätnásť stupňov Celsia, keď sme borili nohy do ľadového chrbta Elbrusu zo severnej strany a ja som sa v duchu pýtal, či nie som blázon. Tri hodiny kráčania v tme povedľa trhlín, ja posledný, dvadsať metrov nado mnou naviazaný Radko. Len krútiace sa lano, čistá psychiatria, hotové Waterloo na ľudskú psychiku. O pár hodín neskôr ma vo výške 5000 metrov chytilo kakanie, v tom ľadovom vetrisku za tou biednou skalou neskutočná skúsenosť... O dve hodiny na to som myslel, že mi roztrhne pľúca, otváral som ich ako francúzsku harmoniku, no mala účinnosť fúkacej... O nejaké hodiny neskôr sme sa vzbúrili proti Stasovi, lebo on vôbec nestál!!! Vždy sme kráčali hodinu vkuse bez prestania, až potom dal prestávku. "Veď toto nerobím ani vo Veľkej Fatre!" zúril som v duchu. Povedali sme mu expres(ív)nymi slovenskými výrazmi zvalení v snehu, že ďalej nejdeme, kým si nedáme aspoň pätnásť minút oddych. A on nám odvetil:

Ale veď vrchol je tu...

Kde tu??? - neverili sme mu už ani pozdrav.

Za touto skalou.

Vstali sme, aby sme z dvesto metrov uvideli vrchol. Tie posledné desiatky metrov pripomínali chôdzu nafetovaných kozmonautov... Síce som vďaka nedostatku kyslíku päť sekúnd o sebe nevedel a päť áno, ale tým osem hodín hore a päť dolu stáli za to.

Celý ruský trip stál za to, aj Moskva, Volgograd, Velikij Novgorod, Jaroslavľ, Piatigorsk...

Niektorým stačí slovo "Rusko" a vyhadzujú sa im vyrážky. Nechápu svoj vyhranený pohľad... Ja v knihe píšem o krajine, ľuďoch, ktorých som stretol, nie o politike. Pripadá mi to, ako keby nejaký cudzinec začal vrcholne nadávať na Slovensko počas Mečiarizmu, lebo by si všímal iba vtedajšie naše politické smerovanie krajiny a nie krásy našej zeme a dobrých ľudí, ktorých by počas cesty našou krajinou určite stretol.

Skláňam klobúk dolu pred každým, kto koná, skúša, dotýka sa a tak získava svoje reálne skúsenosti a neinterpretuje iba zážitky a pravdy druhých. Tak som sa aj ja vybral do zbožňovaného, aj zatracovaného Ruska a šiel som sa ho dotknúť. Dokonalo ho spoznať totiž žiaden človek sveta nikdy nezmôže.