3. kapitola: S tebou znovu snívam aj cez deň; Prečo sa mi skrývaš, sestrička moja?

Melánia mala vo svojej izbe čudesný stroj - gramofón s kľukou. Stačilo potočiť pár ráz kľukou a tanier, na ktorom ležala platňa ako veľká čierna palacinka, sa rozkrútil. Vyklopila som ramienko s guľou, z ktorej trčal ligotavý hrot ihly, opatrne som priložila hrot na okraj krútiacej sa platne a v tej chvíli sa ozvalo zapraskanie, zapukotanie, akoby ožil ohník... Cha, prvý raz som obsluhovala taký starosvetský stroj, ale mala som zvláštny pocit, že kedysi dávno som to už robila... Opäť som čarovala s pomocou Melánie, ktorá si v posteli mrmotala akoby pre seba: "Stačí vybrať platňu, položiť ju na disk gramofónu, otočiť kľukou, priložiť ihlu - a už nám spieva Benjamino Gigli!" Gigliho hlas sa niesol z gramofónovej trúby, podobnej veľkému kvetu, bol trochu priškrtený a pripadal mi, akoby znel z veľkej diaľky. Melánia sa kŕmila z podnosu, pritom dirigovala vidličkou a rozprávala s plnými ústami: "Melánia, nehltaj, jedz pomalšie! A nerozprávaj s plnými ústami! Ale dá sa to? Keď sa okolo teba dejú také zázraky? Večeriaš v posteli... a v tvojej izbe tancujú stoličky... hľadajú si svoje správne miesto... šaty, čo si mala rozhádzané na pohovke, vplávali do skrine... V kozube vzbĺkol ohník... nie jedno polienko, ale hneď tri z kôpky, čo tam máš pripravené... Inokedy tak neplytváš, šetríš si drevo... sú to len halúzky z parku, čo si každý deň nazbieraš, ale musíš myslieť na zimu! Cha, do zimy ďaleko... teraz ma drví zimnica a živý ohník ma lieči... uzdravuje ma aj môj Benjamino Gigli, čo mi spieva o slnečnom Taliansku... Máš doma svetlo, hoci ti nefunguje elektrina! Máš aj hudbu! Chichi, Melánia, veď ty si načisto zabudla na starý gramofón, čo nepotrebuje elektrinu... Stačilo párkrát pokrútiť kľukou, priložiť ihlu na platňu - a už tu máš ctiteľa! Prišiel ti zaspievať!" ...