Kapitola 1

„Si nemožná, Anabela,“ Zuzana buchne klavirá- kom po stole a v očiach sa jej zažnú plamienky hnevu. „Myslela som si...“ „Ty vieš aj myslieť? To je ale novinka,“ vykriví ústa do úškrnu a celý operný zbor sa zasmeje s ňou. V okamihu, keď vidím, že na mňa hľadí 40 tvárí, očerveniem. „Choď jej ešte raz zavolať, alebo to už nejako vyrieš!“ „Ale tam...“ namietnem šeptom. Po prvom týždni práce s ňou som zistila, že to, čo poviem, ju zaujíma rovnako ako lúčne koníky ozónová diera. „Žiadne ale, Anabela! Choď!“ Vybehnem z preplnenej skúšobne opery, kde prebieha sobotná skúška a zamierim do svojej kancelá rie. Vlastne nateraz aj Zuzaninej kancelárie. Rýchlo odomknem dvere a zúfalo sa hodím do veľkého ko- ženého kresla pri pracovnom stole. Roztrasené ruky položím na opierky, zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. Zdvihnem slúchadlo, no v tom si uvedomím, že diár so všetkými číslami ostal v skúšobni. Dočerta! A to som sa na prácu so Zuzanou tak tešila. Z divadla som ju síce poznala len letmo – ako dramaturgičku, ale v novinách o nej písali ako o špičkovej opernej re- žisérke. Zabudli však dodať to, ako zametá so svojimi asistentmi, pritom jej milá tvár a cirkusovo farebné oblečenie naznačovali priateľskú povahu. Tento týždeň sa ukrývam pred jej mračnami hnevu už tretí raz. Prvýkrát kvôli nesprávnej farbe svie- čok. Vrieskala na mňa a Oľgu z rekvizít tak hlasno, že vo vedľajšej skúšobni prebudila Spiacu krásavicu o dejstvo skôr. Včera dostala hysterický záchvat, lebo jej lieskovoorieškové latté so zníženým obsahom tuku nemalo tú správnu teplotu. Ale dnes to bolo právom. Mala som z dielní nechať priniesť návrhy kostýmov zboru. Síce som tam volala, no o pol siedmej večer tam už nik nebol. Na poslednú chvíľu sa však ponúkla Števka, produkčná, že to vybaví. Nevybavila. A čo z toho plynie pre teba, Ana? Nikdy never produkčným! A spoliehaj sa len sama na seba! Keby som si to číslo do dielní aspoň pamätala. Náhodne stisnem na telefóne zopár tlačidiel a uvedomím si, že je uložené v pamäti. Problém číslo jeden vyriešený. Problém číslo dva nastáva v momente, keď nik nedvíha. Je sobota, kto okrem mňa dnes v divadle pracuje? „Už si to vybavila?“ prudko otvorí dvere Zuzana. „Nik to neberie,“ odvetím opatrne. „Tak skúšaj znova. Chcem to mať v pondelok na stole, aj keby si mala ráno vstať o piatej a sama po tie návrhy ísť. Rozumieš?“ Prikývnem a v žalúdku mi zuzanovské kŕče vypaľujú čiernu dieru. „Tak načo čakáš? Skúšaj ďalej.“ Znova zdvihnem slúchadlo a vyto- čím číslo. Znova márne. Už len hodinu a pol, Ana. Potom máš celý deň a pol len pre seba. Prechádzam úzkou chodbou divadla, mierim k skúšobni, pred ktorou postáva Tina. „Nesmieš si to tak pripúšťať, Anabela,“ snaží sa ma povzbudiť. Tina je asi jediná zboristka, ktorá ma berie vážne. Všetky ostatné sa správajú, akoby som im zjedla večeru. „Pamätáš sa, ako ma zhodila prvý deň?“ Nezmôžem sa ani na slovo, a tak len pokrú- tim hlavou. „Vlastne, ty si tam nebola. Opýtala som sa jej, prečo v prvej scéne máme mať tie priblbé dlhé sviece. Veď je to také zbytočné,“ mierne stíši hlas.