Než začnete...

NÁDEJ JE LIEK

SKUTOČNÝ PRÍBEH O ZDRVUJÚCEJ STRATE A LÁSKE, KTORÁ VŠETKO PREKONÁ

KATHERINE A JAY WOLFOVCI

TATRAN

Vyjadrenie uznania knihe Nádej je liek

Pri čítaní tejto knihy mi po lícach stekali slzy, no moje srdce zaplavila radosť. Jay a Katherine podávajú surové, no osviežujúce svedectvo o neotrasiteľnej viere v Boha v období nepredstaviteľných životných skúšok. Táto kniha nám všetkým pripomína, kde v tomto svete hľadať nádej, keď nikto z nás netuší, čo prinesie nasledujúci deň. David Platt, autor bestselleru v rebríčku New York Times s názvom Radikál a prezident Medzinárodnej misijnej rady

Nádej je liek je nádherný a navyše skutočný príbeh ilustrujúci lásku a ochranu, ktorú nám Boh poskytuje aj v najťažších chvíľach nášho života. Vzájomná oddanosť Jaya a Katherine a ich oddanosť Bohu v najhoršom období ich života je inšpiratívna. Táto kniha pomôže vášmu srdcu uveriť, že On vidí, On vie, On sa stará a On aj dnes robí zázraky! Lysa TerKeurstová, najpredávanejšia autorka podľa New York Times a prezidentka náboženskej organizácie Proverbs 31 Ministries

Jay a Katherine Wolfovci si už pred rokmi získali nielen náš rešpekt, ale aj naše srdcia. Čoskoro si získajú aj to vaše. Nádej je liek nie je len krásne napísaná kniha; je to tiež duet dvoch ľudí, ktorí milujú Ježiša a jeden druhého. Je to kniha plná zápiskov o autentických chvíľach radosti a bolestných momentoch zúfalstva. Nejde len o dojímavý príbeh; je to pieseň dvoch skromných ľudí o tom, čo sa naučili o láske v čase, keď sa rytmus ich života neočakávane zmenil.

Bob a Maria Goffovci, plniči balónov a autori bestselleru podľa New York Times Láska je čin

O Katherinin blog som zakopla v období, keď sa začala zotavovať. Slová sestry bojujúcej o život nás všetkých pohltili. Dnes, po niekoľkých rokoch, bojuje o naše životy, aby sme ich prežívali naplno vďaka tomu, čo nám bolo dané. Nepremeškajte to! Jennie Allenová, zakladateľka a vizionárka IF: Gathering a autorka kníh Čokoľvek a Nepokojný

Poznám Jaya a Katherine a uvítal som ich knihu nielen ako strhujúci opis obdobia, keď čelili životnej tragédii, ale tiež ako nádherný príbeh nezlomnej lásky dvoch ľudí k sebe a k Bohu. Phillip Yancey, autor bestselleru Čo je také úžasné na milosrdenstve?

Kniha, ktorú držíte v rukách, je veľmi silná, pretože ak prežívate hrozné veci, pomôže vám ich prekonať… Nádej je liek môže byť vaším najlepším spoločníkom pri prekonávaní životných skúšok a veľkej bolesti… Nemyslite si, že „vy už ste to všetko počuli“. Ich príbeh je natoľko neobohraný, drsný a tak neskutočne skutočný, že sa s ním jednoducho musíte stotožniť. Joni Eareckson Tadaová, autorka bestsellerov, zakladateľka a výkonná riaditeľka spoločnosti Joni and Friends Internationa

Pre Jamesa a Johna… naše každodenné zápisky uzdravenia a nádeje…

PREDSLOV Než začnete…

Sedela som v kúte izby a počúvala Jayov a Katherinin príbeh. Nečakala som nič nové, sama som na vozíku a s Kenom sme prežili niečo podobné. Okrem toho som počula už stovky párov hovoriť o tom, ako sa vyrovnali s nehodami a zraneniami. Tentokrát som však mala iný pocit… Sčasti to bolo preto, ako vyzerali. Jay sedel vedľa svojej ženy, fešák, zdržanlivý a rozvážny – stelesnenie láskavej inteligencie. Zato Katherine hovorila chrapľavo a nahlas a dramaticky gestikulovala, až som mala strach, že spadne z vozíka. Bol na nich skutočne fascinujúci pohľad. To všetko má na svedomí cievna mozgová príhoda? Bola som zvedavá, čo mi povedia. Keď Katherine spomínala na svoje prvé Vďakyvzdanie po odchode z nemocnice, opisovala veľmi bolestnú scénu. Kuchyňa a obývačka boli zaplavené ľuďmi, ktorí sa smiali, prestierali stôl a chystali večeru. Katherine sedela ochabnuto v kúte, na invalidnom vozíku a sledovala ich s bradou na hrudi. Dívala sa, ako rodina obskakuje jej syna. Potom, akoby sa jej tá chvíľa živo vybavila pred očami, pomaly a takmer šeptom povedala: „Sledovala som dianie pred sebou a pomyslela som si, že tento svet už nie je pre mňa… Nemôže to fungovať.“ Tento svet už nie je pre mňa. Koľkokrát som sa cítila rovnako a vravela si to isté, keď som nevládala bojovať so svojou paralýzou! Oči mi zaliali slzy, pretože táto žena načrela do najcitlivejšej oblasti mojej duše… a dotkla sa jej. Od tej chvíle ma pohltilo každé slovo, ktoré Katherine alebo Jay vyslovili. Aj keď naša situácia bola odlišná, jej príbeh bol aj mojím príbehom. Jej bolesť mi sadla. Vedela sa dívať priamo cezo mňa a povedať chápem. Rozumiem ti. Viem, čo cítiš. Nie je to presne to, po čom všetci prahneme? Niekto, kto je schopný spojiť svoje srdce s naším? Po niekom, kto rozumie našej bolesti a uistí nás, že ak jemu Boh pomohol prekonať jeho chaos, pomôže aj nám prekonať ten náš? Navyše je každému z nás ľúto, keď sa pekné veci pokazia. Vzdychneme si a cítime smútok, keď je mladý život takto nemilosrdne zmarený. Pokrútime hlavou a povieme „koľká škoda!“, keď osud strhne krásny úsmev z nevinnej tváre a nahradí ho zúfalým úškľabkom. Nenávidíme to. Práve preto je kniha, ktorú držíte v rukách, taká mocná… Pretože keď sa vám stanú hrozné veci, nájdete niekoho, kto vás povedie. V Jayovi a Katherine objavíte ostrieľaných bojovníkov, ktorí vám rozumejú. Nájdete v nich dvoch priateľov, ktorí vám pomôžu prekonať žiaľ a stratu a dovedú vás na priestrannú planinu pokoja a útechy. Nádej je liek môže byť vaším najlepším spoločníkom pri prekonávaní životných skúšok a veľkej bolesti. Preto vás prosím, aby ste túto knihu nepreleteli prirýchlo. Čítajte príbeh Wolfovcov zbožne a vedome sa riaďte ich radami. Musím poopraviť svoje predchádzajúce slová. Katherinin úškľabok ani zďaleka nie je zúfalý. Keď strávite s ňou a jej manželom trochu času, pochopíte, čo je skutočná krása. Pochopíte, ako veľmi museli o svoje úsmevy bojovať, čo robí Katherinin úškrn tým najsladším a najrozkošnejším, aký ste kedy videli. Aj vy máte problém žiť vo svojom svete? Ak áno – alebo ak by to rozhodne mohlo byť lepšie –, prisadnite si ku mne do kúta tejto izby a vypočujte si Jaya a Katherine. Nemyslite si, že „ste to všetko počuli“. Ich príbeh je natoľko neobohraný, drsný a taký neskutočne skutočný, že sa s ním jednoducho musíte stotožniť. Preto obráťte list a pusťte sa do toho. Modlím sa, aby vás na ceste s Jayom a Katherine sprevádzala nádej, ktorá skutočne lieči, a aby sa dotkla najtajnejších zákutí vašej duše.

Joni Eareckson Tadaová, Joni and Friends International Disability Center, Agoura Hills, Kalifornia, jar 2016

ÚVOD

Myslím si, že väčšina z nás má v hlave pomerne jasnú predstavu o tom, ako bude vyzerať náš život a kým sa staneme. Zvyčajne si predstavujeme úžasné veci, ktoré prídu v správnom čase a dávajú dokonalý zmysel. Keď sa prihodí niečo, čo sa tejto predstave vymyká, vnímame to ako obchádzku a snažíme sa vrátiť na svoju cestu tak rýchlo, ako sa len dá. Ale čo sa stane, keď narazíte na obchádzku, z ktorej sa už nikdy nedá vrátiť na pôvodnú cestu? Poviem vám to. Najväčšia obchádzka, na akú môže človek v živote naraziť, je podľa mňa to, že sa ocitnete na prahu smrti. Šesť mesiacov a päť dní po narodení nášho krásneho syna Jamesa s veľkými očami som takmer umrela na následky masívnej cievnej mozgovej príhody. Cesta, po ktorej moja rodina kráčala posledných sedem rokov, bola strmá a natoľko pomalá, že sme s manželom často premýšľali, či ešte vládzeme kráčať ďalej. Od mozgovej príhody som podstúpila jedenásť operácií. Bojovala som, aby som sa znova naučila robiť základné veci, a napriek tomu mi zostalo ešte veľa telesných hendikepov. Nemôžem robiť veci, ktoré som robila predtým, no stále ich túžim robiť a pretrváva vo mne pocit hlbokej straty. Niekedy sa cítim, akoby som bola len pozorovateľom svojho vlastného života. Keď sa na našu tragédiu pozriem z druhej strany, zostali nám čisté verzie nášho ja, toho, ktoré s Bohom prešlo ohňom, no nezhorelo v ňom. Zostali však aj jazvy a bolesť, ktorú nám spôsobujú, som si nikdy nevedela ani len predstaviť. Situácia je o to zúfalejšia, že máme malé dieťa. Niekedy sa cítim veľmi osamelá, aj keď viem, že je to naozaj ďaleko od pravdy. Stále nemôžem uveriť, že sa mi to stalo, aj keď som mala už niekoľko rokov na to, aby som sa prispôsobila novej realite. Každý sa pýta, či som zažila pocit absolútneho zúfalstva a beznádeje. Odpoveď znie – áno aj nie. To, čo sa mi stalo, hlboko zranilo moje city. Niekedy som mala pocit, že Boh sa musel pomýliť a ťažko som v celej tej bolesti hľadala nejaký zmysel. Niekoľkokrát mi napadlo, že by som s tým mala definitívne skoncovať. Som uväznená medzi životom a smrťou, tak som si to odôvodňovala. Toto pre mňa Boh predsa nemohol plánovať. V tých temných chvíľach sa mi však prihováral a odhalil mi pravdu, ktorú som už poznala: on vidí celok a NEROBÍ CHYBY. Vie, že toto je súčasť príbehu, ktorý napísal pre mňa, moju rodinu a pre všetko na svete, čo je Jeho výtvorom. Nie je to plán B a ja mu verím. Napriek tomu akékoľvek množstvo katarzie či hľadanie per­-­spek­tívy nezmení fakt, že naša situácia je príšerne smutná a zničujúca. Môžem chváliť Boha, no bolesť nezmizne. V istom období som každú noc zaspávala s plačom, no naučila som sa to najdôležitejšie – zistila som, že uzdravovanie je pre každého z nás duchovnou záležitosťou. V nebi budeme celkom noví, no práve teraz sa uzdravujeme priamo na zemi. Moja skúsenosť mi pomohla predefinovať uzdravenie a objaviť nádej, ktorá lieči najzraniteľnejšie miesto: našu dušu. To, čo ma postihlo, je extrémne. Napriek tomu sa to až tak nelíši od toho, čo prežívajú ostatní. Vo svetle toho, čo všetci cítime, som ja akýsi mikrokozmos. Aj s palicou ledva zvládnem chodiť, ale kto sa cíti skutočne slobodný, aj keď mu nohy slúžia? Moja tvár je paralyzovaná, no kto sa cíti naozaj krásny, aj keď vyzerá normálne? Neviem ovládať pravú ruku, takže nemôžem držať veci ani vlastné dieťa, ale kto sa cíti ako schopný rodič, aj keď sú jeho motorické schopnosti nedotknuté? Mesiace som nemohla jesť a aj dnes sa mi ťažko prehĺta, ale kto sa cíti celkom sýty, aj keď si môže vychutnať každú dobrotu, po ktorej zatúži? Neustále som unavená, ale kto sa cíti vždy taký plný energie, aby sa naplno venoval svojmu životu? Mám zničený hlas, ale kto má pocit, že mu každý rozumie, aj keď hovorí zrozumiteľne? Vidím dvojmo, no kto vidí všetko jasne, aj keď je jeho zrak neporušený? Moja budúcnosť je nejasná, no čia nie je? Nezáleží na situácii, vo všeobecnosti sa ľudia cítia podobne ako ja. Majú pocit, že nie sú slobodní. Cítia sa nepochopení. Cítia sa nenaplnení. Verím, že bolesť je bolesť bez ohľadu na formu, no verím aj tomu, že perspektíva je perspektíva. Koniec koncov, náš príbeh rozpráva o živote naplnenom nádejou. Objavujeme radosť v smútku a vyberáme si útechu aj v najťažších chvíľach. Za toto a mnohé ďalšie požehnania som Bohu nesmierne vďačná. V určitom zmysle bolo pre mňa a Jaya požehnaním prežiť veľké utrpenie v takom mladom veku, pretože nám to ukázalo, ako máme žiť svoj ďalší život. Naučili sme sa, že keď všetko ostatné zmizne, nádej zostáva. Možno niektoré obchádzky vôbec nie sú obchádzkami. Možno práve ony sú tou skutočnou cestou. Celkom. Plánom. A aj keď to nečakáme, nakoniec môžu byť dokonalé.

ČASŤ PRVÁ

ZNIČENÝ SEN

Boli štyri hodiny ráno. Ležala som v posteli a nemohla som sa zbaviť nepríjemného pocitu. Pred hodinou som vstala, aby som nakŕmila Jamesa, a uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. Bolo mi na vracanie, cítila som sa dezorientovaná a v hlave mi hučalo. V krku a ramenách mi pulzovala bolesť. Také pocity som bežne zažívala v tehotenstve, takže som z toho vyvodila, že by som si zajtra mala urobiť tehotenský test. Napriek hroznej nevoľnosti a intenzívnym bolestiam hlavy som sa pokúšala zaspať, pretože som vedela, že o pár hodín sa James prebudí a bude opäť hladný. Počas prvých šiestich mesiacov nás s Jayom oboch dosť ovplyvnil nedostatok spánku. Zvykali sme si na život s novorodencom, takže atmosféra medzi nami bola napätá. Mali sme pocit, že žijeme v dome pre bábiky, a preto by sme mali mať možnosť vypnúť plačúcu bábiku stlačením gombíka na jej chrbátiku. Namiesto toho sme však žili v hmle bez spánku a premýšľali sme, či sa ešte niekedy budeme cítiť „normálne“. Konečne som zadriemala, no o pár hodín som bola znova hore s pocitom, že by som vedela prespať ďalších osem. Tak či tak som sa tešila na zriedkavé „voľné“ ráno plné nekonečného prania synovho oblečenia a upratovania celého bytu, skôr ako sa vyberiem na poštu poslať kôpku ďakovných listov. Moja mama a stará mama mi vštepili zvyk písať ďakovné listy a ako pravá južanská kráska som sa nevedela tešiť z darčeka, kým som neposlala poďakovanie. Od mojej a Jayovej narodeninovej oslavy prešli už tri týždne, takže bol najvyšší čas poslať ich. Učili ma, že keď dokonalá dáma, ktorá dodržiava pravidlá spoločenskej etikety, dostane dar, nikdy nejde do postele, kým nenapíše poďakovanie a neodošle ho hneď na druhý deň. To určite! Platí to, aj keď sa jej narodia deti? Má zaradiť písanie poďakovaní niekam za kŕmenie novorodenca o tretej ráno? Po návšteve pošty sme sa zastavili v potravinách, kde som nakúpila ingrediencie na večeru, ktorú som mienila variť pre ďalšie dve rodiny s novorodencami. Po návrate domov, kým si môj chlapček užíval ranný spánok, som si urobila tehotenský test a s úľavou som zistila, že je negatívny. Tak čo je to so mnou? premýšľala som. Otrava z jedla? Nejaký čudný vírus? Vyčerpanie? Otvorila som svoju baptistickú kuchársku knihu na strane s receptom na lazane, ktoré boli u nás doma vždy veľkým hitom. Najbližších dvadsať minút som plánovala prepočítavať v hlave množstvá ingrediencií, pripravovať omáčku a opekať mleté hovädzie. Stále som cítila nevoľnosť a bolesti hlavy, no musela som tie čudné pocity potlačiť a dokončiť jedlo. Po narodení Jamesa nám ľudia často nosili jedlo a viem, čo to pre nás znamenalo, keď sme sa nemuseli zamýšľať nad prípravou večere. Teraz som však nemohla myslieť na nič iné ako na to, že si potrebujem ľahnúť a zavrieť oči, ktoré ma začali nepríjemne štípať. Miestnosť sa mi krútila pred očami a zrazu sa mi zdala príliš jasná. Potrebovala som pokojné, slabo osvetlené okolie. Dostala som sa k pohovke vzdialenej pár krokov. Bola som presvedčená, že keď si na chvíľu ľahnem, hneď mi bude lepšie. No keď som si sadla, zmocnil sa ma pocit, akoby sa mi všetka krv zrazu nahrnula do hlavy. Dusila som sa a nemohla som sa nadýchnuť. „JAAAYY! OKAMŽITE POĎ SEM! NIEČO NIE JE V PORIADKU!“ Snažila som sa vstať, no necítila som si nohy. Celá izba sa so mnou krútila, zaostrovala sa a znova rozplývala a poskakovala mi pred očami. Jay pribehol a začal mi zúfalo kričať priamo do tváre. Ten hluk zobudí Jamesa, pomyslela som si. Jay hovorí veľmi nahlas a ja potrebujem ticho. Snažila som sa zahnať myšlienku, že to, čo sa so mnou deje, je skutočne vážne. Zbytočne preháňam, myslela som si. Prečo vždy robím scény? Čo si pomyslia susedia? Je to trápne. Potom som začula Jaya kričať do telefónu.

Po dlhých troch rokoch som mal ukončenie štúdia práva na dosah. Aj keď som bol vďačný za to, že obdobie intenzívneho vzdelávania, skúšok a očakávaní je za mnou, univerzita Pepperdine bola naším prvým domovom a vedel som, že opustiť ju nebude ľahké. V poslednom semestri som mal každý pondelok okolo obeda medzi prednáškami asi hodinu voľno. Pri odchode z triedy som si uvedomil, že som doma zabudol nejaké veci, ktoré som potreboval na prezentáciu k záverečnej skúške. Inokedy som cez obed zostával v kampuse, ale v ten deň, 21. apríla 2008, som sa vrátil do nášho manželského bytu v areáli kampusu a cestou som sa snažil zahnať pocit hanby za to, že som toľko otáľal s prípravou na záverečné skúšky. Mali sme šesťmesačné dieťa, kto by mi mohol vyčítať, že chcem naťahovať čas? Malý si ešte nezvykol na pevný režim, v noci toho veľa nenaspal a my takisto nie. Katherine v kuchyni varila. Dal som jej rýchly bozk a zvalil som sa do starého kresla natlačeného v kúte našej spálne. Začal som sa hrabať vo svojich rozhádzaných papieroch a dopisovať si posledné vety do prezentácie. Škola sa mi začínala o hodinu, takže som chvatne hľadal správne obrázky. Zrazu som začul, ako Katherine vydesene kričí: „Poď rýchlo sem!!“ Vždy mala sklony dramatizovať, ale čo mohlo byť také dôležité, že riskovala, že zobudí Jamesa? Bežal som do obývačky a našiel som ju neprirodzene zvalenú v kresle. Televízia bola zapnutá a ona sa potácala cez celú obývačku k nej, drmoliac čosi o tom, že je tu všade hluk. Vo chvíli, keď stlačila gombík na televízore, akoby sa aj sama vypla. Jej telo sa zosunulo na zem, ruky a nohy roztiahnuté, a viac sa nepohla. Celá miestnosť sa na mňa zosypala. Takmer som počul, ako sa mi do uší valí krv a telom mi prúdi adrenalín. Priskočil som k nej a civel som na jej inokedy veľmi živé telo, ktoré teraz vyzeralo celkom bez života. Zaklial som a zakričal, nie na ňu, len sám prena seba, lebo som si uvedomil, že hľadím do tváre samej smrti. Sústredil som sa len na jej zreničky. Boli čierne, akoby pohltili takmer všetky zvyšky jej modrých dúhoviek. Tie modré oči boli jednou z prvých vecí, ktoré ma na Katherine upútali vždy, keď som sa na ňu pozrel. Očami vedela povedať viac než väčšina ľudí prostredníctvom slov. Teraz sa však zdalo, že jej svetlo pohltila neznáma temnota. Oči sa jej nehýbali, akoby podľahli rozpínavým čiernym dieram v jej zreničkách, v ktorých sa mali naveky utopiť. Odrazu Katherine zalapala po dychu a posadila sa, akoby ju oživili na pláži po tom, ako sa takmer utopila v mori. Ani som si nestihol vydýchnuť úľavou, keď začala prudko vracať. Podoprel som ju vankúšmi a začal som hľadať telefón. Nikdy predtým som číslo 911 nevytočil, preto som bol rád, že sa tak ľahko pamätá. Tak či onak, kým sa mi podarilo roztrasenými prstami zvoliť správne číslo, niekoľkokrát som naťukal 411. Operátor mi poradil vyložiť Katherine nohy na stoličku a uistil ma, že pomoc je na ceste. Zdalo sa mi, že len čo som zložil telefón, do nášho bytu sa vovalil celý kŕdeľ zdravotníkov. V ospalom plážovom mestečku v tej chvíli zrejme nikto nepotreboval pohotovosť; všetok zdravotnícky personál zareagoval na moju výzvu. Odstúpil som od Katherine do kúta miestnosti, aby som im uvoľnil miesto. V tej chvíli som cítil úľavu aj paniku zároveň, pretože vďaka posádke rýchlej zdravotnej služby bolo čokoľvek, čo sa s Katherine dialo, ešte oveľa skutočnejšie. Akoby nám vytočenie tých troch číslic bránilo vrátiť sa k rutine nášho bežného dňa. Po rýchlom vyšetrení mi hlavný zdravotník oznámil, že Katherine prevezú na pohotovosť do Zdravotníckeho centra Kalifornskej univerzity v Santa Monice, ktoré sa nachádza asi pol hodiny cesty po Pacifickej pobrežnej diaľnici, a že mám ísť za nimi svojím autom. Medzitým ju naložili a zdvihli na nosidlách, ktoré vydávali nepríjemný škrípavý zvuk, ako keď skladáte žehliacu dosku. Plynulosť a precíznosť ich postupu však trochu rozptýlila omračujúci chaos, ktorý akoby explodoval v priestore inak plnom pokoja. Pod nosidlami, na ktorých ležala Katherine, som cez okno obývačky zazrel modrý záblesk Tichého oceánu. Radi sme si vraveli, že máme z bytu výhľad na oceán, aj keď sme videli hlavne parkovisko s drobným zábleskom morskej hladiny, viditeľným iba z určitého uhla a za pekného počasia. Ten tenký pásik oceánovomod­rej často úplne splynul s oblohou, takže človek nerozoznal, kde sa končí oceán a kde sa začína obloha. V okamihu som zachytil iný záblesk oceánovomodrej, tentokrát v Katherininých očiach. Jej modré dúhovky boli opäť výrazné, aj keď viditeľne bojovali s temnotou, keď pohľadom blúdila po miestnosti. Po líci jej v meandroch stekali slzy. „Zavolaj Anne,“ prosila ma. „Nech sa postará o Jamesa.“ Anna a Andy patrili k našim najlepším priateľom. Čakali prvé dieťa, no aj keď ešte neboli rodičmi, o bábätkách toho rozhodne vedeli najviac, keďže nikto iný z našich priateľov ešte deti nemal. V Katherininých slovách znela naliehavosť, akoby vyslovovala posledné želanie pred smrťou, čo ma vydesilo. Vieš niečo, čo ja neviem? pomyslel som si a takmer ma premohla hrôza. „Ľúbim ťa,“ povedal som jej. „Neboj sa.“ Pobozkal som ju na čelo a predstieral istotu, aj keď sa mi triasol hlas. Prehltol som hrču v krku a díval som sa, ako ju zdravotníci tlačia na nosidlách na chodbu a pripravujú sa na prenos o tri poschodia nižšie. Cítil som, že chce otočiť hlavu, alebo aspoň zamávať rukou na rozlúčku, no obe mala pevne pripútané k nosidlám. Dvere nášho bytu sa za nimi zabuchli tak silno, že veniec z nich spadol na zem a s hlasným rinčaním sa roztrieštil. Potom zrazu nastalo ticho – až kým som nezačul sám seba nariekať.

Katherinino emocionálne rozpoloženie často záviselo od môjho, preto som sa snažil zachovať pokoj, až kým ju neodviezli do nemocnice. Potom som však už nevedel zastaviť vlnu vzlykov. Čo mám teraz robiť? Rozbehol som sa do spálne, aby som jej zbalil zopár vecí. Táto šialená situácia určite dozajtra pominie a my sa vrátime domov vďační a možno trochu zahanbení, že sme narobili toľko zmätku. Hodil som do tašky Katherinine obľúbené tehotenské tepláky, ktoré som nenávidel. Pri pohľade na ne som sa musel usmiať. Predpokladám, že si vyslúžila právo nosiť čokoľvek, čo sa jej páči. Potom som vzal jej zubnú kefku a už mi nenapadlo nič ďalšie, čo by som ešte mal zbaliť. Šiel som zobudiť Jamesa, ktorý obdivuhodným spôsobom prespal tých najbúrlivejších dvadsať minút v jeho aj v našich životoch. Schytil som tašku s plienkami a rozbehol som sa dolu schodmi k nášmu autu. Čakal som, že ešte uvidím, ako Katherine jemne nakladajú do sanitky, no tá bola dávno preč. Ledva som počul v diaľke húkanie sirény. Pripútal som Jamesa do autosedačky a ponáhľal som sa dolu kopcom preč z kampusu. Zbadal som kamarátku zo školy, ako kráča na hodinu, na ktorej som mal byť aj ja. Zakývala mi, no úsmev jej rýchlo zmizol z tváre, keď som vedľa nej zabrzdil a snažil sa pokojne zakričať, že neprídem, pretože Katherine odviezli na pohotovosť, nech to vysvetlí profesorovi. Znova som dupol na plyn a spomaľovače na ceste ma nadhadzovali ako nováčika na konskom chrbte. Vo vreckách a na prednom sedadle som hľadal mobil, no nevedel som ho nájsť. Od zúfalstva som tresol do volantu a zakričal tak silno, až sa James rozplakal a ja s ním. Uprostred cesty som otočil auto nechutne zakázaným spôsobom, vyrazil hore kopcom a zaparkoval pri obrubníku s blikajúcimi smerovkami. Jamesa som nechal v aute a vyletel tri poschodia do nášho bytu. Rýchlo som našiel telefón na nabíjačke pri posteli, hneď vedľa svojej obľúbenej fotografie Katherine, ako beží v svadobných šatách. Letel som späť do auta a vyrazil z kampusu, zatiaľ čo som vytáčal Annino číslo. Bývala blízko nemocnice v Santa Monice, tak som ju požiadal, aby po­-čkala na sanitku, keďže mala predo mnou výrazný náskok. Pacifickú pobrežnú diaľnicu z jednej strany obklopujú hory, kým z druhej ju takmer obmýva oceán. Cesta sa hypnotizujúco skrúca raz do jednej, raz do druhej strany a kopíruje vlnité obrysy hôr. Za tri roky, čo bývame v Malibu, najazdila Katherine takmer sto-sedemdesiattisíc kilometrov väčšinou práve po tomto úseku diaľ­nice, keď cestovala na konkurzy, do kostola či s Jamesom za dobrodružstvami. Vždy sme si vraveli, že keď už máme niekam dochádzať, sme radi, že po tejto ceste. Na jej známych zákrutách som sa začal upokojovať a vravel som si, že kedykoľvek som meral túto cestu, Katherine bola v poriadku a inak to nebude ani tentokrát. Sotva som sa stihol upokojiť pomyselným potľapkávaním po pleci, keď som v spätnom zrkadle zbadal Jamesa, viditeľne rozrušeného z toho, že ho zo spánku vytrhol jačiaci blázon, a uvedomil som si, že to nie je normálna jazda autom. Odrazu ma zaplavili hrôzostrašné myšlienky, ako keď sa cunami prevalí cez dre­venú hrádzu. Čo ak umrie? Dnešok môže byť tým dňom, keď zistíš, aký krutý vie byť život, keď prestaneš byť ľahostajným pozorovate­- ľom a pocítiš bolesť na vlastnej koži. Čo ak to neprežije? Presťahuješ sa s Jamesom do Afriky a budeš pomáhať chudobným? Alebo úplne stratíš nervy a opustíš všetko a všetkých tak ako Katherine opustila teba? Čo ak naozaj umrie? Zdalo sa, že dnes mám na chrbte nakreslený terč a šíp plný utrpenia práve letí vzduchom a hľadá svoj cieľ. Ako lietadlo vynárajúce sa z mrakov sme z ničoho nič stáli pred pohotovosťou a ja som sa pri hľadaní miesta na parkovanie snažil zahnať vlnu temných myšlienok. Zastavil som na mieste pre zásobovanie, nevedel som, čo robiť, ani kam ísť. Vtom som sa pozrel do spätného zrkadla a uvidel jeden z najhorších výjavov vo svojom živote – našu kamarátku Annu vo vysokom štádiu tehotenstva, ako s popolavou tvárou a zachmúreným obočím beží k nášmu autu. V tej chvíli som vedel, že moje najhoršie obavy sa práve teraz môžu premeniť na skutočnosť.

Rozbehol som sa ku vchodu do nemocnice, očami som hľadal značky a myseľ mi ovládlo vedomie, že môj veľký strach je opodstatnený. Toto nebola otrava z jedla či nejaký čudný popôrodný pokles cukru v krvi; nie, toto bolo oveľa horšie. Dobehol som k recepcii na pohotovosti a pološialený som sa sestry za pultom pýtal, kde nájdem svoju ženu. „Ako sa volá?“, opýtala sa pokojným hlasom, čím mi pripomenula, že túto krízu prežívam iba ja, a nie celý svet. „Volá sa Katherine. Katherine Wolfová. Práve ju priviezla sanitka.“ Jemné ťukanie klávesov počítača znásobovalo ticho, ktoré viselo vo vzduchu dlhšie, než som vládal zniesť. Odstúpil som od pultu a začal som sa motať po chodbe a hľadať Katherine sám. Zastavil ma jeden zo starších lekárov s chápavým pohľadom. „Hľadám svoju ženu,“ takmer som zreval. „Práve ju sem priviezla sanitka. Deje sa s ňou niečo hrozné.“ Pri posledných slovách som už neudržal vzlyky. Ten muž, pôvodom možno z východnej Európy, mi vzal tvár do dlaní a pozrel sa mi do očí pohľadom, ktorý vyžaroval autoritu a zároveň hlboký súcit. „Šššš, synak, všetko je v poriadku. Je tu. Je tu. Zrejme utrpela mozgovú príhodu, ale pomôžeme jej.“ Rýchlo ma zaviedol do izby, kde ležala Katherine, obkolesená kŕdľom zdravotníkov. Volal som na ňu, no oči mala zatvorené a nehýbala sa. Sestrička jej rýchlo rozstrihávala tričko, to z posledného ročníka na vysokej, keď sa úspešne uchádzala o predsedníctvo v sesterstve. Sama vybrala farbu, žiarivý odtieň Tiffanyho modrej, bola to jej obľúbená. Strhli ho z nej a rozstrihané na kusy hodili na zem. Teraz jej bolo vidno podprsenku, na hruď jej prilepili vankúšiky monitorujúce činnosť srdca. Chcel som tam vbehnúť a zatiahnuť záves alebo zatvoriť dvere, aby som jej zabezpečil súkromie, ale môj nový kamarát lekár ma zadržal, zatvoril dvere na jej izbe a ticho, ale rozhodne ma odviedol do súkromnej čakárne. O hodinu už bolo jasné, že satelitná nemocnica univerzity v Santa Monice nie je dostatočne vybavená na to, aby Katherine pomohla, na rozdiel od hlavného Zdravotníckeho centra Kalifornskej univerzity vo Westwoode, ktoré bolo len o pár kilomet­rov ďalej. Ich neurochirurg bol v službe. Podpísal som všet­ky prepúšťacie papiere, ktoré mi podali, bez toho, aby som sa na ne čo len pozrel, a s Annou a Jamesom v pätách som sa rozbehol späť k autu. Tentokrát som nemal v pláne príliš zaostať za sanitkou.