Každý trapas sa počíta
2 / 7
Prológ
DECEMBER 2011 Čakáme v aute kúsok od železničného priecestia na Kamennej ceste, kde nie sú závory. Biele svetlo na signalizácii sa zmení na červené a ozve sa prenikavé cink- -cink. V diaľke zahúka vlak. Rukami pevnejšie zovriem volant. Hoci je vonku mínus päť, dlane sa mi potia. „Zaraď rýchlosť a drž plyn na podlahe,“ radí mi. „Keď uvidíš, že sa blíži, pustíš spojku.“ Nočná obloha je oranžovosivá a do predného skla prudko narážajú tučné snehové vločky. Už vychádza spoza zákruty. „Vydrž,“ káže. Lokomotíva sa valí vpred. Súprava je len pár desiatok metrov od nás. Signalizácia bliká a cinká. Srdce mi bije až kdesi v krku. „Pusti! TERAZ!“ skríkne. Zložím nohu z pedálu. Kolesá sa prešmyknú a pretočia naprázdno. Takmer sa mi uľaví. Aj tak to bola šialenosť. Vlak sa už rúti na priecestie. Oslepia ma svetlá. Odrazu pneumatiky narazia na pevné podložie, zaberú a auto vystrelí dopredu. Preletíme cez koľajnice sotva sekundu predtým, než tadiaľ presviští päťsto ton železa a ocele rýchlosťou sto kilometrov za hodinu. Počujem škrípanie kovu o kov a hlasné pískanie. Auto vletí do hlbokého záveja na druhej strane a motor stíchne. Trasú sa mi ruky a v ústach cítim medenú pachuť krvi od toho, ako som si pohryzla jazyk. Nadobličky pumpujú adrenalín do krvného riečiska. „Ty idiot,“ nadávam a boxujem mu do ramena. „Mohli sme sa zabiť!“ „Ale nezabili, v tom je práve pointa,“ smeje sa. S námahou otvorím dvere a vystúpim. Kolená sa mi zmenili na želatínu. Podlomia sa mi nohy a klesnem do čerstvého snehu. Až teraz mi to dopína. „Dali sme to!“ kričím a smejem sa. „My sme to DALI!“ Som v adrenalínovom rauši. Čupne si vedľa mňa akoby nič a usmieva sa. „Mlieko s nožmi?“ ponúka mi. Je to fráza z jeho obľúbenej knihy od Anthonyho Burgessa. Nikdy som ju nečítala. Začala som, ale nerozumela som polovici slov. Podľa fľašky však súdim, že je plná vodky. Pokrútim hlavou. Nechcem otupiť tento úžasný pocit. Všetky zmysly sa mi vyostrili. Vzduch, ktorý mi prúdi do pľúc, je chladnejší a čerstvejší. V nose ma štípe dym z komínov. Pod kolenami jasne počujem vŕzgať a chrupčať sneh. Na dotyk je drsný a sypký. Stromy, značky, aj jeho tvár vidím zreteľnejšie. Cítim sa živšie ako za celý posledný rok. „Tak čo, Baška, splnil som sľub?“ pýta sa a oči sa mu divoko lesknú. „Podarilo sa mi zastaviť tie myšlienky?“ Chrbtom sa opriem o auto, zakloním hlavu, aby mi vločky mohli padať do tváre a s úľavou prikývnem.