Vred
1 / 2
Z rádia sa ozýva Make Me a Bird od Elektrik People, pozerám von oknom, kde svieti slnko, ľudia zhodili zimné šatstvo, náhlia sa ráno do práce, alebo ktovie kde, a po chvíli zbadám aj muža s basetom. Ide tou istou trasou, len zase v inom čase. Na parapetnej doske pristál vták, asi vrabec, trikrát pohopkal, pootáčal hlavou rýchlymi pohybmi, na chvíľu som mala pocit, že sa mi pozerá priamo do očí a čosi mi chce povedať, potom bleskovo odletel. Ani neviem, kedy vyšiel z izby, oprel sa o zárubňu dverí a pozoruje ma. „Ahoj,“ povie, keď sa obzriem. „Ahoj. Stojíš tu už dlho?“ „Iba chvíľu. Rád ťa pozorujem, keď o tom nevieš.“ „Voyer.“ „Ty sa na mňa nepozeráš, keď o tom neviem?“ „Nie,“ klamem. Pozerám sa keď spí, ráno, keď vstanem prvá, alebo ho vnímam v noci, keď ho nevidím, iba cítim jeho prítomnosť. Vtedy je mi príjemne. Jeho vedomie sa kamsi vytratí, zostane iba telo, pomaly sa zdvíhajúci a klesajúci hrudník, slabučký zvuk dychu, občasné zamrnčanie, keď sa mu niečo sníva, a jeho vôňa. Vie že ho sledujem, keď spí. Uškrnie sa s výrazom: „Haha, viem, že klameš.“