Bodkou nekončím
1 / 8
Kapitola 1
Sú situácie, ktoré nikdy v živote nerozdýchate. Nepomôže ani liter vodky, pretože to kurevsky bolí, aj keď si dookola v mysli opakujete, že o nič nejde. Ale nie je to pravda. Stokrát vezmete do ruky telefón s tým, že chcete odpoveď. Vaša myseľ ju chce. Hocijakú odpoveď, lebo chcete mať jasno. Lebo to, čo sa stalo, nemôže byť podľa vás pravda, a tá neistota trvá dlho. Jednu celú noc, jeden celý deň a ďalšiu noc a ďalší deň, kým si uvedomíte, že ste sklamaní. Že ste zblúdilí, že niečo vo vás zomrelo a všetko vôkol vás už nikdy nebude také, aké bývalo. Lukáš, ženatý futbalista, ma zasiahol presne pred piatimi rokmi. Môj protipól, ktorý ma priťahoval a vzápätí na to odpudzoval, aby som sa na neho nenamotala príliš. A občas bol dlho preč. Naše životy prúdili samostatne, ale keď sa vrátil a dotkol sa mojich vlasov, vnímala som ho každučkým nervovým zakončením a znamenal pre mňa jediný prísun kyslíka. Mala som pocit, že všetko medzi nami je osudovo predurčené, a prítomné chvíle, teda aspoň pre mňa, znamenali všetko. Keď ma pred rokmi úplnou náhodou oslovil Renka, predýchala som to. Časom. Ale keď z Renky urobil Heni, bolo to, ako keby vzal do ruky kosu. Veľkú kosu, s akou všade zobrazujú zubatú a skosil z môjho vnútra túžbu, radosť, nadšenie. Kosil ako zmyslov zbavený a neprestával, až kým nevykosil z môjho srdca všetko. Aj sám seba. Do posledného stebla. Nastali dni temnoty. Tri dni a tri noci som vôbec nevychádzala z bytu. Ponevierala som sa medzi spálňou, chodbou a kuchyňou v pyžame alebo v župane. Nečítala som, nejedla, nerobila som vôbec nič. Len som sa bezmyšlienkovite presúvala z jedného konca bytu na druhý a hlavou mi vírili myšlienky, ktoré nešlo nijako zahnať. Chcela som iba jedno. Dostať ho z mysle, pretože ťažil moje srdce a moju dušu. Na tretí deň mojej neľahkej a smutnej existencie ma moje kroky zaviedli pred veľké zrkadlo na stene. Mastné vlasy. Bledá tvár. Pod očami kruhy ako podkovy. Podišla som úplne blízko k nemu. Moje oči stratili lesk a dívali sa na mňa pohľadom, v ktorom nebolo už nič. Boli úplne prázdne. Nastal čas odísť. Nie spred zrkadla, ale od Lukáša. Nie preto, že mi už na ňom nezáležalo, ale preto, že jemu prestalo záležať na mne. V ten večer som pozbierala všetku svoju hrdosť, dôstojnosť a tvrdohlavosť, ktorú som vylovila spod nánosu smútku v mojom vnútri a povedala som si, že stačilo. Pretože muži ako Lukáš a mnohí jemu podobní nepotrebujú v živote cítiť. Nemilujú svoje manželky a rovnako nemilujú svoje milenky. Nemilujú nikoho okrem seba. Usmiala som sa na svoj obraz v zrkadle a pozrela si hlboko do očí. Vystrela ukazovák a priložila ho v zrkadle na nos a potom na pery. Ty, povedala som nahlas. Si krásna, si zvodná, si vyzývavá a si stvorená na to, aby si pripravila mužov o rozum. Zahrávaj sa s nimi, omotaj si ich okolo svojho pestovaného ukazováku. Buď milá, ale vzápätí chladná. A tu, presne tu, prešla som prstom na čelo, si uvedom a zapamätaj, že oddnes si už tvojimi citmi nebude istý žiadny muž. Žiaden chlap na tomto svete ťa neprečíta a žiaden si nebude istý tvojou náklonnosťou.