Vesmírne odrezky padajúcich hviezd
1 / 2
KÝM DÝCHAM
I.
Kým sa ti dokážem pozrieť svojim tieňom do svetiel.
Kým tu budem a ja budem. Kým budem mať svoje básne tam dnu.
II.
Ešte aspoň chvíľu kým ma neprepadnú nočné šialenstvá a strach a tma.
Nikto ani len netuší, čo vo mne zreje. Čo sa vo mne deje a ako to šialene páli.
Všetky tie hodiny, už len predstava že ich prežijem. A ja ich prežijem.
Posielam ti všetko to krásne. Čo ešte ostalo v mojej čiernej zemi.
A kým dýcham a chvejem sa strachom. Sľubujem, že budem na tvojom brehu.
Že budem s tebou do rieky hádzať kamene a básne a pocity a všetko posielať po prúde.
Budem sa smiať. Kým budem dýchať. Len mi prosím pomôž prežiť.
Aspoň najbližší život a sny.
Vitaj v mojom DNA
Tvoja pokožka si nad ránom, potykala s mojimi bruškami prstov. Hladím si ťa potajomky očami.
Kým celý svet spí, ja nie. Dotýkam sa tvojho spánku, ani úchylný hľadač pokladu.
Našiel som. Ďalšie ráno. Ďakujem. Otáčam sa k tebe tvárou a naše telá viažem do uzlov.
Vstávaš tak isto ako ja a moja krv je presne na miestach, kde patrí.
Neprivítal som ťa. Iba som zhliadol a podal ti ruku a báseň a neskôr prvý útek.
Za tebou. Oprel som sa o tvoje stony a povedal ti všetko.
Moje DNA ti patrí rovnako ako mne. Moja koža, plač aj písanie.
Odpusť silné slová, na prahu nádeje, ale nikdy neviem ktorý deň je môj posledný.
A mne by bolo potom ľúto, že som ti to nestihol napísať. Do básne, ktorú som si prežil.
Nadýchni sa a vypusť, slobodu čo vzduchom je. Buď moja slastná chuť, čo v apríli zahreje. A čo? Je predsa ďalšie ráno.
Báseň pre všetky Diany
Mala tie najkrajšie svetlá, štyridsaťšesť preč a na krku desiatky mne podobných šialencov.
Básnici neštudujú na vysokých školách vlastnej múzy. Básnici vymierajú. Našťastie.
A rodia sa a chodia domov o pol piatej ráno, keď už je na všetko neskoro.
Vracajú sa dobití s vytrhnutými vnútornosťami a vlastným úsmevom, ktorý vyhubil ich básne.
Nepýtajte sa ma, či ich prežívam! Som básnik, a ona mala tie najkrajšie svetlá, štyridsaťšesť a malého vnuka.
Mala tie najkrajšie mosty, a múzy, vrásky, kruhy pod očami, celulitídu a bolesť, ktorú som nezobral na seba.
Pozdravil som a odišiel. Vraj ju ešte nikto tak neobjal. Neviem, objímam sa denne so svojimi múzami a stromami a tichom.
S básňami, čo sa nedajú naučiť, so životom, čo sa dá prežiť len tak-tak. A predsa.
A ak ma raz uvidíte nasadať do rakety s pivom v ruke, mávnite na mňa bielou zástavou. Opätujem vám mier i keď,
budem zahľadený iba do seba. Do svojich dier, svojej tmy, z ktorej ako spoza mraku vylezie opité slnko.
Budem to ja. Usmejte sa múzy moje, neroňte verše. Bol to prekrásny život, bola to jazda. Bola to iba ďalšia moja báseň...
ktorú som pretiahol ani maliar štetkou svoje plátno.