PATÁLIE S POTKANMI

Svet sú hodiny odtikávajúce čas do konca. Počujem ich v ľadových prstoch vetra, čo škriabe na okno. Cítim ich v zatuchnutom koberci a plesnivejúcich tapetách na stenách starého hotela. A cítim ich v Šáločkinej hrudi počas spánku. Buchot jej srdca, rytmus jej dychu, teplého v mrazivom vzduchu, hodiny odtikávajúce koniec. Na druhej strane miestnosti Cassie Sullivanová drží stráž pri okne. Cez uzulinké škáry v závese za ňou preniká do miestnosti mesačný svit a osvetľuje obláčiky zamrznutého dychu, čo sa jej kúdolí z úst. Jej braček spí v posteli bližšie k nej, nenápadná vypuklina pod kopou prikrývok. Hlava jej lieta od okna k posteli a znovu nazad ako kyvadlo na hodinách. Pohyby jej hlavy, rytmus jej dychu, podobne ako Nuggetov, Šáločkin aj môj, odmeriava čoraz kratší čas na hodinách. Vstanem z postele. Šáločka zamrnčí zo spánku a zahrabe sa ešte hlbšie do prikrývok. Premkne ma chlad, pritlačí sa mi na hruď, hoci som dobre oblečená, okrem topánok a bundy s kapucňou, čo schmatnem z konca postele. Sullivanová sleduje, ako si obúvam čižmy, aj ako mierim k skrini po batoh a pušku. Pristúpim k oknu, zastanem ve­dľa nej. Pred odchodom by som mala niečo povedať. Možno sa nikdy viac neuvidíme. „Tak teda ideš,“ povie. Svetlá pokožka jej žiari v mliečnom svetle. Pehy akoby mala rozfŕkané nad nosom a na lícach. Napravím si pušku na pleci. „Idem.“ „Vieš, chápem prečo je Kapor Kapor. Má uši ako žiabre. A Sam je Nugget, lebo je malý. Aj Šáločka. Zombieho som celkom nepochopila – a Ben mi to nechce povedať – a domýšľam si, že Piškótovo meno súvisí s jeho tučnotou. Prečo však Macherka?“ Tuším, kam smeruje. Okrem Zombieho a svojho brata nikomu inému nedôveruje. Meno Macherka iba umocňuje jej paranoju. „Som človek.“ „Hej.“ Zahľadí sa cez škáru v závese na parkovisko o poschodie nižšie, ligotavé od ľadu. „To mi už niekto povedal. A ja sprostá som mu verila.“ „Za daných okolností to nebola sprostosť.“ „Nepretvaruj sa, Macherka,“ oborí sa na mňa. „Viem, že mi neveríš to o Evanovi.“ „Tebe verím. Iba jeho príbeh nedáva zmysel.“ Vykročím k dverám, skôr ako sa na mňa stihne vrhnúť. V prípade Evana Walkera sa s Cassie Sullivanovou neradno zahrávať. Nezazlievam jej to. Evan je konárik vyrastajúci z útesu, ktorého sa drží, a fakt, že Evan nie je nablízku, ju núti držať sa ešte tuhšie. Šáločka ani nemukne, ale cítim na sebe jej pohľad; viem, že je hore. Vrátim sa k posteli. „Vezmi ma so sebou,“ zašepká. Pokrútim hlavou. Prebrali sme to najmenej tisíc ráz. „Nebudem preč dlho. Iba niekoľko dní.“ „Sľubuješ?“ V nijakom prípade, Šáločka. Sľuby sú jediná mena, čo nám ostala. Musíme ich míňať rozumne. Horná pera sa jej zatrasie, oči sa jej zahmlia. „Hej,“ prihovorím sa jej milo. „Už sme sa o tom predsa bavili, však, vojačka?“ Premôžem nutkanie dotknúť sa jej. „Aká je prvá zásada?“ „Nijaké chmúrne myšlienky,“ odvetí poslušne. „Lebo chmúrne myšlienky nás čo?“ „Oslabujú.“ „A čo sa stane, ak zoslabneme?“ „Zomrieme.“ „A želáme si zomrieť?“ Pokrúti hlavou. „Ešte nie.“ Položím jej ruku na tvár. Chladné líca, teplé slzy. Ešte nie. Ak vezmeme do úvahy čas, čo ostáva na hodinách ľudstva, toto dievčatko zrejme dosiahlo stredný vek. Sullivanová a ja sme stareny. A Zombie? Vetchý starec. Čaká na mňa vo vstupnej hale, na jasnožltej mikine s kapucňou má oblečenú lyžiarsku vetrovku; oboje ukoristil zo zásob v hoteli: Zo­m­bie unikol z tábora Raj iba v tenkom nemocničnom úbore. Červená tvár pod neudržiavanou bradou prezrádza, že má horúčku. Strelná rana, čo som mu uštedrila, sa mu pri úteku z tábora Raj otvorila, ošetril mu ju sotva dvanásťročný lapiduch a určite sa zapálila. Opiera sa o recepčný pult, pritíska si dlaň na bok a snaží sa predstierať, že sa nič nedeje. „Už som sa bál, že si si to rozmyslela,“ povie Zombie a tmavé oči sa mu zaligocú, akoby si ma doberal, hoci to bude skôr od horúčky. Pokrútim hlavou. „Šáločka.“ „Prejde ju to.“ Na ubezpečenie vypustí z klietky svoj zabijacky úsmev. Zombie nevie celkom oceniť neoceniteľnosť sľubov, lebo by nimi len tak nemrhal. „Šáločka ma netrápi. Ale ty vyzeráš nahovno, Zombie.“ „Iba pre to počasie. Nerobí mi dobre na pleť.“ Za bodkou vytasí druhý úsmev. Predkloní sa a snaží sa vymámiť ho aj odo mňa. „Jedného dňa, vojačka Macherka, sa usmeješ na mojom vtipe a svet sa rozpadne vo dvoje.“ „Nemienim zobrať na seba takú zodpovednosť.“ Zasmeje sa a mne sa zdá, že z hĺbky hrude mu vychádza chrapot. „Tu máš.“ Podá mi ďalšiu brožúrku o jaskyniach. „Jednu už mám,“ poviem mu. „Vezmi si aj túto, pre prípad, že by si ju stratila.“ „Nestratím, Zombie.“ „Pôjde s tebou Piškót,“ povie. „Nie, nepôjde.“ „Tu rozkazujem ja. Tak pôjde s tebou.“ „Ty ho tu potrebuješ väčšmi ako ja tam vonku.“ Prikývne. Vedel, že budem proti, ale neodolal ešte jednému pokusu. „Možno by sme mali všetko zrušiť,“ povie. „Veď nám tu nie je najhoršie. Asi tisíc ploštíc, pár stoviek potkanov a niekoľko mŕtvych tiel, ale fantastický výhľad…“ Ešte stále žartuje, ešte stále sa ma snaží donútiť, aby som sa usmiala. Zadíva sa na brožúrku vo svojej ruke. Celoročná teplota dvadsaťtri stupňov! „Až kým nás nezaveje sneh a opäť neklesne teplota. Situácia je neudržateľná, Zombie. Už sme tu aj tak pridlho.“ Nechápem. Rozobrali sme to dopodrobna, ale on sa rozhodol kopať do mŕtvoly. Niekedy Zombiemu naozaj nerozumiem. „Musíme sa o to pokúsiť, a vieš, že nemôžeme ísť naslepo,“ pokračujem. „V tých jaskyniach sa pravdepodobne skrývajú zachránení ľudia a zrejme sa nebudú ponáhľať prichystať mi červený koberec na privítanie, najmä ak mali česť s niektorým zo Sullivanovej Tlmičov.“ „Alebo vojakov, ako sme my,“ dodá. „Pôjdem to teda preskúmať a o pár dní som späť.“ „Pokladám to za sľub.“ Nebolo čo dodať. Ostalo nevypovedaných milión vecí. Možno sa vidíme naposledy, a zrejme to zišlo na um aj jemu, lebo povie: „Ďakujem, že si mi zachránila život.“ „Strelila som ti do boku a možno zomrieš na následky.“ Krúti hlavou. Oči sa mu lesknú od horúčky. Pery má popolavé. Prečo mu museli dať meno Zombie? Je to ako zlé znamenie. Keď som ho uvidela prvý raz, robil zhyby na pästiach na výcvikovom priestranstve, tvár mal zvraštenú od zlosti a od bolesti, na asfalte pod jeho päsťami sa vytvárala krvavá kaluž. Kto je ten chalan? opýtala som sa. Volá sa Zombie. Bojoval s nákazou a vyhral, povedali mi, a ja som im neverila. Nad nákazou nik nevyhráva. Nákaza je rozsudok smrti. Výcvikový dôstojník Reznik sa skláňal nad ním, vrieskal z plných pľúc a Zombie vo vrecovitej modrej kombinéze robil zhyby na hranici svojich síl, za ktorou je ďalší zhyb nezvládnuteľný. Neviem, prečo ma prekvapilo, keď mi prikázal, aby som naňho vystrelila, lebo chcel dodržať nedodržateľný sľub Nuggetovi. Ak sa dívate do očí smrti a smrť žmurkne prvá, nič sa vám nezdá nemožné. Ani čítanie myšlienok. „Viem, na čo myslíš,“ povie. „Nie. Nevieš.“ „Uvažuješ, či ma máš na rozlúčku pobozkať.“ „Prečo to robíš?“ opýtam sa. „Prečo ma balíš?“ Mykne plecom. Uškrnie sa rovnako krivo, ako sa opiera o pult. „Je to normálne. Nechýba ti normálny život?“ opýta sa. Prepichuje ma pohľadom až na dno duše, vždy po niečom pátra. Nikdy som si nie istá po čom. „Veď vieš, rýchle občerstvenie, sobotňajšie kino, zmrzlina v kornútku a kontrolovanie komentárov na twitteri.“ Pokrútim hlavou. „Nebola som na twitteri.“ „Tak na facebooku?“ Začína ma štvať. Niekedy je ťažké predstaviť si, ako to Zombie mohol dotiahnuť až sem. Túžba po stratenom svete je rovnaká ako túžba po veciach, ktoré nikdy nemôžete mať. Obe tie cesty sa končia v slepej uličke zúfalstva. „To nie je dôležité,“ poviem. „Už na tom nezáleží.“ Zombiemu vyrazí smiech z hĺbky útrob. Zabuble na povrchu ako prehriaty vzduch z horúceho prameňa a mňa celkom prejde zlosť. Viem, že svoj šarm iba predstiera, ale nevedno ako si uvedomuje, že to, čo robí, nijako neotupí účinok. Aj preto ma Zombie trochu vyvádza z miery. „Zvláštne,“ poviem. „Nechápem, prečo sme boli presvedčení, že je to dôležité. Vieš, čo je naozaj dôležité?“ Čaká na odpoveď. Mám pocit, že zamýšľa obrátiť všetko na vtip, preto neodpovedám. „Posledné zvonenie na vyučovanie.“ Teraz ma zahnal do kúta. Viem, že sa so mnou snaží manipulovať, ale som bezmocná a netuším, ako tomu zabrániť. „Posledné zvonenie na vyučovanie?“ „Najbežnejší zvuk na svete. A keď sa všetko toto skončí, opäť zaznie posledné zvonenie na vyučovanie.“ Zachádza priďaleko. Možno sa obáva, že to nepochopím. „Uvažuj o tom! Keď opäť zaznie posledné zvonenie na vyučovanie, všetko bude ako predtým. Deti sa rozbehnú do tried, budú znudene sedieť v laviciach, čakať na koniec vyučovania a rozmýšľať, čo budú robiť v ten večer, v ten víkend, nasledujúcich päťdesiat rokov. Budú sa učiť, ako sme sa učili my, o prírodných katastrofách, chorobách a svetových vojnách. Chápeš: Po príchode mimozemšťanov zahynulo sedem miliárd obyvateľov, a potom sa ozve zvonec a všetci pôjdu na obed a budú frflať na mľazgavé zemiakové krokety. Napríklad: Fíha, sedem miliárd obyvateľov, to je parádne číslo. Smutné. Budeš jesť tie krokety? To je normálne. To je dôležité.“ Takže to nebol vtip. „Mľazgavé zemiakové krokety?“ „No dobre. Nič z toho nedáva zmysel. Som debil.“ Usmeje sa. Neprirodzene biele zuby má obkolesené ufúľanou bradou, a odrazu, lebo to navrhol, uvažujem, že ho pobozkám a zistím, či ma chĺpky nad jeho hornou perou budú štekliť. Potlačím myšlienku na bozk. Sľubmi treba šetriť a bozk je v istom zmysle tiež sľub.

Priblížiť Oddialiť

Ďalšie tituly, ktoré by sa vám mohli páčiť