Dvojité priezvisko
1 / 2
VÝVESNÁ TABUĽA
Hovoríte: niektoré zvláštnosti nášho života. Áno, existujú. Je tu určité, tak povediac, riziko, že nás rozptýli vietor v jedinom, vyjadrujúc sa vzletným štýlom, okamihu... Ale ja vám, ak chcete, naopak, porozprávam o šťastných náhodách. Udialo sa to práve minulú jeseň, keď sa zas jeden ďalší arabský vlastenec rozhodol odpáliť vlastný zadok, len aby zahlušil ďalších piatich Židov. Ale ako písal vo svojom liste na rozlúčku jeden obesený holič z Berdičeva: „Všetkých neoholíš...” Skrátka, pri jednom z tých jesenných výbuchov sa ocitla moja mama. Neuveríte, aké mala šťastie. Potom ešte zo dva týždne vykladalavšetkým známym donekonečna pokojne a so všetkými podrobnosťami, ako neuveriteľne šťastne z toho vyviazla. Vždy jej hovorím: načo sa stále, či treba, či netreba, terigáš do tej tržnice! Za rohom máš obchod, nemusíš tak ďaleko vláčiť tašky s nákupmi. Nie, ona sa musí za každú cenu trepať tam do toho kriku, rámusu a tlačenice, v ústrety orientálnym piesňam a orientálnym nadávkam... Na druhej strane ju chápem, nudí sa, veď je už na dôchodku, učiteľka s tridsaťtriročnou praxou, večná triedna učiteľka vždy siedmych tried. A siedmej triede sovietskej základnej školy sa nevyrovná žiaden orientálny trh. Takže sa zase raz vybrala do tržnice po nejakú maličkosť. Myslím, že po paradajky. A tie jej napokon zachránili život. S plnými taškami sa už pomaly uberala k východu, k tomu, ktorý sa nachádza v otvorenom rade zo strany ulice Jaffo, ale zdržala sa pri paradajkách. Tak či tak už mala ruky vyťahané od tašiek, ale také nádherné paradajky by bola škoda nevziať, pritom celkom lacno... Tie tri minúty, ktoré strávila obzeraním a rozhodovaním sa: kúpiť, či nekúpiť, tie blahorečené paradajky jej určite zachránili život. V okamihu, keď jej starček chcel navážiť dve kilá paradajok, kdesi vpredu to zarachotillo, presne tam, kde práve v tom okamihu pôvodne mala byť. Do vzduchu vyletela polovica pokoreného, dobitého sveta, tak sa mame zdalo. To však zďaleka nebolo všetko. Kričiaca masa ľudí sa ako divé stádo obrátila smerom späť, rozliala sa do úzkych bočných uličiek tržnice. A vtedy to zadunelo druhý raz. Tentoraz vpredu, práve v miestach, kam sa všetci rozbehli, opäť asi päťdesiat krokov od mojej mamy... A tu sa, ako sama hovorí, zrazu zvláštne upokojila. Absolútne, nezlomne. Tvrdí, že sa vôbec nezľakla, len nohy akoby si prestala cítiť. A na týchto nohách akoby z vaty sa vybrala hľadať svoje tašky, ktoré ani nevedela, kam zahodila. Miesta výbuchov bývajú okamžite obkľúčené, sanitky kvília, nábožní chlapci z „chevra kadiša” zbierajú časti tiel... A moja mama je absolútne pokojná, chodí dookola a hľadá svoje tašky. Iba čo si necíti vlastné nohy, ale ináč je úplne v poriadku. Mimochodom, ľudia sa desia a ľakajú rôznym spôsobom, každý reaguje na blízkosť smrti po svojom. Istá staršia pani, navonok celkom seriózna, s okuliarmi v zlatom ráme, sa po výbuchu neprestajne krútila dookola ako v baletnom predstavení. Natíska sa otázka: mohla by sa vo svojom obyčajnom živote v tomto veku takto vrtieť? Určite má problémy s tlakom, so srdcom, nejaké ťažkosti s chrbticou. Krúti sa a vrtí ako primabalerína, každého, kto by ju chcel zastaviť, odtláča preč. Alebo iná, mladá žena, na pohľad jej tiež nič nechýba, len je celá akoby od sadze, obhorené zdrapy odevu na nej visia, ale ináč bez jediného škrabanca, je len akási čudná, sedí, mlčí, neodpovedá, kto je, čo je, kde býva: ľudia od polície dokonca zrozpačiteli, nevedia, akým jazykom s ňou majú hovoriť. Ako vravím, to nešťastné miesto okamžite obkľúčili vojaci, vybiehajú zo všetkých strán... Sú to veru chlapíci: kdekoľvek to zarachotí, hneď sú tu, chlapci zlatí – policajti, vojaci, záchranka – akoby spod zeme. A to je na tom práve to dobré, nech by sa dialo čokoľvek. A tu, v tejto šialenej situácii, plnej zmätku, zavýjania, chaosu a smrti mama natrafila na Valeru Katza. Valera Katz, náš priateľ, lekár, chodieva každú stredu do tržnice, kde si kupuje svojho obľúbeného kapra. Pult s rybami stojí na rohu medzi tretím a štvrtým priečnym radom, jeho majiteľom je istý Iračan. Je to taký mladý, veselý chlapík. Ak chcete, rybu vám vypitve, pokrája, rovno môžete z hláv variť rybaciu polievku uchu alebo rybaciu huspeninu... Čistí chlapec rybu, žartuje, čosi vykladá, srší vtipom..., a predstavte si, všetkými možnými jazykmi, pozná aj veľa ruských slov. Stáva sa, že sa k nemu blíži Rus a náš Iračan už zďaleka kričí lámanou ruštinou: „Kapra rezať, pitvať, variť – piecť, prosím!” Dobrý chlapec... to bol... Valera ho práve požiadal, aby mu očistil kapra a povedal mu: počúvaj, musím odbehnúť, nemám parkovací lístok, nechám si u teba pod pultom tašky, len zabehnem k autu, sekunda a som späť. Jasné, súhlasil Iračan bez všetkého. Nechaj si tu svoje tašky, nič sa im nestane! Valera sa obrátil, odkráčal takých päťdesiat krokov a zrazu to za jeho chrbtom vybuchlo, akoby zahrmelo, až milého Valeru odhodilo. Chápete? Predavač s nedopitvaným kaprom, jeho pult, tašky, ktorým sa nič nemalo stať, všetko letí do čerta... Poviete si, nepatrí sa myslieť na tašky, keď zahynulo toľko ľudí. Je to pravda... Nech to vykladám komukoľvek, stále sa potkýnam o tie tašky, o toho kapra, o mamine paradajky... Hovoria mi: bože môj, do pekla aj s kaprom! A ja si myslím, veď to je práve to šialenstvo nášho života, že jednoduché, milé a pre všetkých živých ľudí potrebné veci, slová a pojmy strácajú svoj jednoduchý prirodzený, ľudský zmysel a – ako vo vojne – prestávajú mať pôvodný význam. Škoda... Tak napríklad tie mamine paradajky, potom, čo sme ju pol dňa hľadali po všetkých nemocniciach, ma po nociach ešte dlho mátali... A o týždeň to lietalo na Ben-Jehude. Hlásili, že boli traja, vraj všetci prezlečení: jeden v ženskom odeve, druhý odetý ako starček a o treťom ani nevieme, akosi smutno a nejasne ho spomínali... Ja si tak niekedy predstavujem, ako si títo chlapi na nohy priväzujú výbušniny a ako potom tie nohy letia ponad strechy a ako si ten, ktorý sa vyparádil ako ženská, pchá výbušninu do podprsenky... Keď si predstavím všetky tie prípravy, keď si len pomyslím... nejde mi to do hlavy... Najmladší syn mojej priateľky Taňky sa práve vtedy vybral na Ben-Jehud na šuarmu, pečené morčacie mäsko. Domáci obed mu nevonia, nad polievkou ohŕňa nos, nežiada sa mu ani boršč, keby tak šuarma... Pribehol v ten deň zo školy, vydrankal od matky drobné a poďho von... No a o pol hodiny už hlásia správu o útoku teroristov v samom centre hlavného mesta. Taňka na smrť vyľakaná vybehla z domu a utekala ako šialená priamo na Ben-Jehud, kde rozsácala všetkých policajtov, prebila sa cez tri zátarasy a neprestajne kričala: „Môj chlapec! Je tam môj chlapec!!” a tĺkla všetkých dookola päsťami do chrbta, do hrude, bila ich po rukách ako besná. Keď sa pretlačila k poslednému zátarasu a zbadala rozmetané telá, zarazila sa. Obrovský mocný chlapisko, policajt ju zadržal strohým: kam? Taňka zakrákala ako vrana: „Moje dieťa!!” Chlap ju oblapil, vtisol jej hlavu pod svoju mocnú pazuchu, akoby jej chcel vykrútiť krk a s takou bolesťou, s takou čiernou dunivou trpkosťou zahundral: „Vari nechápeš, geveret (žena – pozn. prekl.), už je neskoro. Neskoro. Príliš neskoro.” Zmäkla v jeho náručí, tichučko zavyla a keď priskočil druhý policajt, odviedli Taňku dole pozdĺž Ben Jehudu čo najďalej od miesta výbuchu. Ale aké šťastie: chlapček – Eľka sa zachránil! Zachránil ho majiteľ bufetu, v ktorom práve maškrtil. Bol to chlap ako mnohí naši, bývalý vojak, svetaznalý. Hneď ako začul ten prvý výbuch, nebežal von zvedavo obzerať, kde to buchlo, namiesto toho zahnal všetkých hostí, ktorí u neho sedeli a jedli, rovno do záchodov v útrobách svojho obchodu, doslova ich tam vsotil a zavrel dvere. A v tom okamihu to vybuchlo priamo pri vchode, sklo sa sypalo, i tak otlčené dvere vyleteli do vzduchu... Samozrejme, Taňka sa na druhý deň ráno prišla chlapovi pekne poďakovať. Ten s obviazanou pravou rukou, držiac metlu v ľavej, zametal rozsypané sklo, úlomky tehál a omietky. Chvíľu postáli, porozprávali sa, Taňka si poplakala. Potom hneď odišla, lebo chcela obetovať za záchranu svojho syna sto osemdesiat šekelov, mala v úmysle odovzdať to organizácii, takému fondu, ktorý pomáha kalikám, rozdáva invalidné vozíky, všelijaké barly a tak. Majú kanceláriu tu neďaleko, na Ulici prorokov. V dlani stískala osemnásť šekelov a hľadala nejakého žobráka, ktorému by ich priamo na ulici mohla darovať. Pýtate sa prečo osemnásť? No jednoducho preto, lebo podľa gematrie, numerického významu písmen v hebrejčine, znamená toto slovo „haj” – živý. Je preto zvykom za život, ktorý takto zachránil Boh, obetovať osemnásť šekelov, alebo ak máte peniaze, tak desať-, alebo aj stonásobok sumy. Či už len tak, žobrákom na ulici, alebo jednoducho na hocakú dobrú vec. Ako sa komu páči... Ide si teda Taňka po Ben-Jehude, stíska v ruke osemnásť šekelov – sumu, ktorá je pre pouličného žobráka nepredstaviteľná. Žiadneho žobráka však nevidno. Po tých včerajších hrôzach niekam pozaliezali. Ale čo je zaujímavé, uprostred toho nášho pestrého davu židovských žobrákov sa nájdu aj prezlečení Arabi, ktorí pritom obídu lepšie ako ktokoľvek a kdekoľvek. Je predsa známe, že tí „prekliati a krutí Židia” obdarujú žobráka na ulici častejšie a ochotnejšie ako ich vlastní moslimskí bratia. Našinec si síce zvykol na všeličo, ostal však citlivý. Áno, je to tak, nájdu sa u nás Arabi – židovskí žobráci. Naša Taňka kráča a opakuje si pre seba: Bože, len nech nenatrafím na Araba! Len na Araba nie! Odrazu vidí, na rohu sedí starý žobrák s čiernou židovskou kipou na hlave, už zďaleka vidno – nábožný. Podišla k nemu, vtisla mu do dlane peniaze a dala sa na odchod. Kútikom oka však zbadala, že k obdarovanému žobrákovi pristúpil akýsi človek a prehodil s ním pár slov. Taňka spokojná a s vedomím, že obdarovala božieho človeka ide ďalej svojou cestou ako námesačná. Odrazu však počuje, ako na ňu obdarovaný žobrák volá. Vrátila sa teda späť. Vravel si niečo? pýta sa, nepočula som. A on jej odpovedá otázkou: „Máš ty všetkých päť pohromade?” a otŕča na dlani peniaze – osemnásť izraelských šekelov, ktoré sú, ako vravím, pre žobráka na ulici hotovým kapitálom. A Taňka mu ako vo sne odpovedá: „Len ber a nestaraj sa, mne sa tu včera zachránilo dieťa”. Rýchlo sa otočila a odkráčala. Dobehol ju však človek, ktorý sa so žobrákom chvíľku rozprával a ten jej, len tak mimochodom vraví: „Poznám ho už dlho... kedysi dávno, ešte v mladosti, bol Arabom, potom podstúpil gijur, konvertoval na judaizmus a teraz je z neho žid. Poznám ho už tridsať rokov, je to dobrý človek...” A prečo to rozprávam? Asi preto, že nie je našou vecou klásť nebu podmienky. Rob tak, ako ti káže svedomie a rozum a vrchnosť už rozhodne komu, kam a koľko nadeliť. Pravdaže, nielen peňazí, ale všetkého, čo nášmu životu dáva zmysel a čo ho robí užitočným. A tak všetci tí ľudia z tržnice – vidím ich, keď zavriem oči – všetci okolo mňa pomaly krúžia: aj tá starena v spomalenom tanci, i tá moja sparťansky pokojná mama so svojimi paradajkami a na vatových nohách, aj Valera Katz s kaprom, ktorého už nezachránil, aj čudná nemá žena v obhorených šatách... Všetkých vidím jasne pred sebou. No nie takých, akí sú v skutočnom živote, ale akoby na obraze insitného maliara, napríklad takého Pirosmaniho. Vidím ich plochých, akosi nahrubo vymaľovaných. A nad ich hlavami sa vznáša tieň teroristu v potrhanej a obhorenej podprsenke. Vlastne to ani nie je maliarov obraz, ale akási vývesná tabuľa. Takáto je vývesná tabuľa – obraz nášho tunajšieho života.