Keď som bola dieťa, mali sme s otcom pravidelný večerný rituál. Len čo som dvadsaťjedenkrát odrecitovala verš Basmaly, uložil ma do postele, sadol si vedľa mňa a začal mi palcom a ukazovákom vytrhávať z hlavy zlé sny. Prechádzal mi ukazovákom z čela na sluchy, trpezlivo pátral za ušami i na zátylku a zakaždým vylúdil také „puk“ – zvuk, ako keď sa odštopľuje fľaša – s každou vytrhnutou nočnou morou, od ktorej mi očistil mozog. Zlé sny hádzal jeden po druhom do neviditeľného vreca, čo mal na kolenách, a mocne ho zaviazal. Potom začal dôkladne prečesávať vzduch a hľadať šťastné sny, ktorými by nahradil tie, čo vyhodil. Sledovala som, ako mierne napriamuje hlavu, mračí sa, oči mu blúdia sem a tam, akoby sa úporne snažil zachytiť akúsi vzdialenú melódiu. Zadržiavala som dych a čakala, kedy sa otcova tvár konečne rozostrie do úsmevu a on zaspieva: Aha, tu je jeden, zloží ruky do tvaru misky a dovolí, aby mu sen pristál na dlaniach ako kvetný lupienok pomaly, padáčikovito krúžiaci zo stromu. A potom jemne, prejemne – môj otec tvrdil, že všetky dobré veci v živote sú krehké a dajú sa ľahko stratiť – zodvihne ruky k mojej tvári, pretrie mi dlaňami po čele a vmasíruje do hlavy – šťastie.