Od mýtov k rozprávkam
1 / 3
V našich rozprávkach je človek človeku predovšetkým človekom. Už keď sa oslovujú dvaja neznámi pútnici, tak povedia: „Človeče! Dobrý človek! Dobrý človeče!“ Nestretne sa človek s človekom bez toho, aby sa navzájom nepozdravili, aby sa nepustili do rozhovoru. Veľkým hriechom je nepozdraviť sa. Pozitívne na nás pôsobí toto ľudské prvotné priateľstvo, kamarátstvo, pobratimstvo. Nezhoda vyúsťuje do merania síl ako v Lomidrevovi, keď sa kamarát kamarátovi z cesty uhnúť nechce. Ale po preukázaní Lomidrevovej prevahy nasleduje zhoda vôle všetkých troch aktérov a spojenie ich síl k veľkému a slávnemu predsavzatiu. Každý je povinný pomôcť každému, kto potrebuje pomoc, trpiacemu už len preto, že trpí. Nezľutovať sa nad opusteným a trpiacim je najväčšie previnenie sa proti ľudskosti. Ujať sa slabších a utláčaných, prijímať pocestných a hostí, udeľovať dobrodenie, odvážiť sa ísť do nebezpečenstva po lieky pre chorých, pomôcť aj neoslovený, vyslobodzovať uväznených, zakliatych a na smrť odsúdených... V rozprávke Čarodejná krajina jeden z trojice chlapov sa volá Dlhý, čo nepochybne znamená vietor /povetrie/, Okatý je svetlo, Bruchatý symbolizuje pary a vodné oblaky unášané vetrom. V rozprávke Tri hrušky bohatier Gubčík má v službe štvoricu týchto síl: Behúň je vietor, Žrút je oheň, Guboš deviatimi Gubami /prikrývkami/ sa zohrievajúci symbolizuje zimu a Pijan, ktorý vypije jazero, čiže symbol vzduchu. Aj v rozprávke Baláž nájdeme sedem podobných dobrodruhov, ktorí predstavujú prírodné sily: Pobehaj – sila vetra, Vyzraj – svetlo, lúče, Lúčaj – hrom a blesk, Skaložrút – teplo, oheň, Popíjaj – para a vlhkosť, Bundáš – zimotras, sila zimy. Ale najsilnejšia je v prírode moc svetla, moc „trojdobého“ a „trojsvetlého“ slnka, ono je prvou a základnou podmienkou celého života na zemi a života prírody. Naši predkovia si ako túto prvú a najzákladnejšiu podmienku predstavovali svetlo sústredené v slnku, preto je slnko symbolom hlavných hrdinov v našich rozprávkach. Dobro a zlo, dva fenomény, ktoré večne stoja proti sebe, sú v rozprávkach spredmetnené do živej a mŕtvej vody, do dvoch zrážajúcich sa skalísk, dvoch mečov, ktoré sa neprestajne tnú, do dvoch prútov, keď pod prvým všetko skamenie a pod druhým všetko ožíva.