Vražda na golfovom ihrisku
1 / 2
2. kapitola
Prosba o pomoc
Keď som na druhý deň ráno vstúpil do našej spoločnej obývačky na raňajky, bolo päť minút po deviatej. Môj priateľ Poirot, ako vždy na minútu presný, práve roztĺkal škrupinu na druhom vajíčku.
Keď ma uvidel, zažiaril.
„Spali ste dobre, áno? Zotavili ste sa z tej strašnej plavby? Je to zázrak, ste dnes skoro presný. Pardon, ale kravatu máte nesymetricky. Dovoľte, napravím.“
Hercula Poirota som opísal už inde. Výnimočný malý muž! Výška stošesťdesiatdva centimetrov, vajíčkovitá hlava trocha nachýlená nabok, oči, ktoré zeleno zažiarili, keď ho niečo vzrušilo, tuhé vojenské fúziky, vzhľad nesmierne dôstojný! Vždy upravený, ako zo škatuľky. Usporiadanosť hocijakého druhu, to bola jeho vášeň. Keď videl nakrivo dajakú ozdobu, zrnko prachu alebo maličkú chybu na niečom odeve, znamenalo to pre tohto malého muža muky a vydýchol si, až keď to napravil. Jeho božstvami boli „poriadok“ a „metóda“. Na hmatateľné dôkazy, napríklad na stopy nôh či cigaretový popol, sa díval s istým pohŕdaním a tvrdil, že samy osebe nikdy neumožnia detektívovi vyriešiť problém. Nato si neuveriteľne samoľúbo poklopkal na vajcovitú hlavu a nesmierne spokojne poznamenal: „Skutočná práca, tá sa robí znútra. Malé sivé bunky – vždy pamätajte na malé sivé bunky, mon ami.“
Sadol som si a ako odpoveď na jeho pozdrav som nenútene prehodil, že hodinovú plavbu z Calais do Doveru sotva možno poctiť prívlastkom „strašná“.
„Prišlo niečo zaujímavé poštou?“ spýtal som sa.
Poirot nespokojne zavrtel hlavou.
„Listy som ešte nepozrel, ale dnes neprichádza nič zaujímavé. Veľkí zločinci, zločinci s metódou, tí už neexistujú.“
Skľúčene pokyvkal hlavou a ja som sa búrlivo rozosmial.
„Hore hlavu, Poirot, šťastie sa usmeje. Otvorte listy. Nikdy neviete, či sa na obzore nečrtá dajaký veľký prípad.“
Poirot sa usmial, vzal pekný malý nôž na listy, ktorým otváral korešpondenciu, a rozrezal vrchy niekoľkých obálok, ležiacich pri jeho tanieri.
„Účet! Ďalší účet! Na staré kolená hýrim. Aha! Niečo od Jappa.“
„Ale čo?“ nastražil som uši. Tento inšpektor Scotland Yardu nás viac ráz prizval k zaujímavému prípadu.
„Len mi ďakuje – svojím spôsobom – za jednu maličkosť v prípade Aberystwyth, kde som ho napravil správne. Teší ma, že som mu bol k službám.“
Poirot ďalej nevzrušene čítal korešpondenciu.
„Prosba, aby som prednášal našim miestnym skautom. Grófka Forfanocková sa bude cítiť zaviazaná, keď ju navštívim. Ďalší psí miláčik, nepochybne! A ešte posledný. Och...“
Zdvihol som hlavu, lebo som náhle postrehol zmenu tónu. Poirot pozorne čítal. O minútu mi list hodil.
„Toto je neobyčajné, mon ami. Prečítajte sám.“
Listový papier bol zahraničnej značky a rukopis rázny, charakteristický:
Villa Geneviéve
Merlinville-sur-Mer,
Francúzsko
Vážený pane,
potrebujem služby detektíva a z dôvodov, ktoré Vám uvediem neskôr, sa nemôžem obrátiť na oficiálnu políciu. Počul som o Vás z viacerých kruhov a všetky správy svedčia o tom, že ste nielen muž nesporných schopností, ale aj človek, ktorý je diskrétny. Nechcem zveriť podrobnosti pošte, no vzhľadom na moje tajomstvo prežívam každý deň v strachu o život. Som presvedčený, že mi hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, a preto Vás prosím, aby ste neodkladne pricestovali do Francúzska. Ak mi zatelegrafujete, kedy prídete, pošlem po Vás do Calais auto. Budem Vám zaviazaný, ak zanecháte všetky prípady, ktoré momentálne riešite, a budete sa venovať výhradne mojim záujmom. Zaplatím, čo bude treba. Vaše služby budem zrejme potrebovať značný čas a možno bude nevyhnutné, aby ste zacestovali do Santiaga, kde som žil niekoľko rokov. Súhlasím s honorárom, aký si stanovíte.
Ubezpečujem Vás ešte raz, že vec je naliehavá.
Vám oddaný
P. T. Renauld
Pod podpisom bol narýchlo načarbaný takmer nečitateľný riadok:
“Príďte, preboha!“
Vrátil som Poirotovi list a zrýchlil sa mi pulz.
„Konečne!“ povedal som. „Toto vyzerá naozaj neobyčajne.“
„To áno,“ prisvedčil Poirot zamyslene.
„Samozrejme, že pôjdete,“ dodal som.
Poirot prikývol. Zahĺbil sa do myšlienok. Napokon akoby sa rozhodol a vrhol pohľad na hodiny. Tvár mal veľmi vážnu.
„Nesmieme strácať čas, priateľ môj. Expres Continental odchádza z Victorie o jedenástej. Ale nevzrušujte sa. Je to veľa času. Môžeme si dovoliť desať minút na debatu. Sprevádzate ma, n´est-ce pas?“
„Nuž...“
„Sám ste povedali, že zamestnávateľ vás niekoľko týždňov nepotrebuje.“
„To áno. Lenže tento monsieur Renauld dôrazne naznačuje, že jeho vec je súkromná.“
„Ta-ta-ta! Monsieur Renaulda nechajte na mňa. Mimochodom, zdá sa mi, že to meno poznám.“
„Existuje známy juhoamerický milionár. Volá sa Renauld. Neviem, či je to ten istý.“
„Ale bez pochybností. To vysvetľuje zmienku o Santiagu. Santiago je v Čile a Čile je v Južnej Amerike! Oho, ale pokračujeme dobre! Všimli ste postskriptum? Ako na vás pôsobí?“
Zamyslel som sa.
„Pri písaní listu sa zjavne ovládal, ale na konci to neuniesol a impulzívne načarbal tie dve zúfalé slová.“
Môj priateľ však energicky pokrútil hlavou.
„Ste na omyle. Nevidíte, že atrament podpisu je skoro čierny a že postskriptum je celkom bledé?“
„No a?“ spýtal som sa nechápavo.
„Mon Dieu, mon ami, nože pohnite malými sivými bunkami. Nie je to jasné? Pán Renauld napísal list. Bez pijakovania si ho ešte raz pozorne prečítal. A potom, nie impulzívne, ale zámerne pridal tie posledné slová a list vypijakoval.“
„Ale prečo?“
„Parbleu! – aby na mňa urobil taký účinok ako na vás.“
„Čože?“
„Mais oui – aby si bol istý mojím príchodom! Prečítal si list a nebol spokojný. Nebol dosť dôrazný!“
Odmlčal sa a so zeleným svitom v očiach, ktorý vždy prezrádzal vnútorné vzrušenie, ticho dodal:
„A tak, mon ami, keďže dodal postskriptum nie impulzívne, ale triezvo, chladnokrvne, naliehavosť je veľmi veľká a my k nemu musíme prísť čo najskôr.“
„Merlinville,“ zamrmlal som zadumane. „Myslím, že som o ňom už počul.“
„Je to celkom tiché miesto – ale šik! Leží asi na polceste medzi Boulogne a Calais. Pán Renauld má dom v Anglicku, predpokladám?“
„Áno, v Rutland Gate, ak ma pamäť neklame. A aj veľké sídlo na vidieku, niekde v Hertfordshire. Ale viem o ňom veľmi málo, spoločenskému styku sa vyhýba. Pokiaľ viem, je vo veľkom zainteresovaný na juhoamerických obchodoch v City a väčšinu života prežil v Čile a Argentíne.“
„Dobre, podrobnosti si vypočujeme od neho samého. Poďte, balíme. Každý malý kufor a potom taxík na Victoriu.“
Jedenásta hodina nás zastihla na odchode z Victorie do Doveru. Poirot poslal pred odchodom pánu Renauldovi telegram, v ktorom mu oznámil čas nášho príchodu do Calais.
„Som prekvapený, že ste neinvestovali do niekoľkých fliaš s medecínou proti morskej chorobe, Poirot,“ poznamenal som podpichovačne, keď som si spomenul na náš rozhovor pri raňajkách.
Môj priateľ, ktorý úzkostlivo sledoval počasie, sa ku mne obrátil s vyčítavou tvárou.
„Je to tak, že ste zabudli na skvelú metódu Laverguiera? Jeho systém, ten ja vždy praktikujem. Človek sa vybalansuje, ak sa pamätáte, obráti hlavou zľava doprava, vdychuje a vydychuje a medzi každým nádychom naráta do šesť.“
„Hm,“ namietol som. „Z toho balansovania a rátania do šesť budete dosť unavený, kým sa dostanete do Santiaga či do Buenos Aires, alebo kde už pristanete.“
„Quelle idée! Vy si predstavujete, že ja pôjdem do Santiaga?“
„Pán Renauld to naznačuje v liste.“
„Nevedel o metódach Hercula Poirota. Ja nebehám tam a späť, nepodnikám cesty a nevzrušujem sa. Moja práca sa robí znútra – tu...“ a významne si poklopkal na čelo.
Táto poznámka vyburcovala ako zvyčajne moje argumentačné schopnosti.
„To je všetko veľmi pekné, Poirot, ale myslím, že až priveľmi upadáte do návyku hľadieť zvysoka na určité veci. Niekedy viedol odtlačok prsta k uväzneniu a usvedčeniu vraha.“
„A dostal na šibenicu bezpochyby viac ako jedného nevinného človeka,“ odvrkol Poirot sucho.
„Lenže skúmanie odtlačkov prstov a stôp od nôh, cigaretového popola, všelijakých druhov blata a iných stôp, z čoho pozostáva dôkladné štúdium detailov – to všetko je životne dôležité, nie?“
„Ale zaiste. Nikdy som netvrdil opak. Skúsený pozorovateľ, expert, je bezpochyby užitočný! Ale iní, Herculovia Poirotovia, sú viac ako experti! Im experti prinášajú fakty, ich úlohou je metóda zločinu, logická dedukcia, náležitý sled a poriadok faktov. A predovšetkým skutočná psychológia prípadu. Lovili ste už líšku, áno?“
„Áno, občas,“ odvetil som, trocha zmätený touto náhlou zmenou témy. „Prečo?“
„Eh bien, lov líšky, na to potrebujete psy, nie?“
„Stavače,“ opravil som ho mierne. „Áno, pravdaže.“
„A predsa,“ Poirot na mňa namieril prst. „Nezostúpili ste z koňa, nebehali ste po zemi s ňucháčom pri zemi a nevydávali ste hlasné haf, haf?“
Nevdojak som sa búrlivo rozosmial. Poirot spokojne pokyvkal hlavou.
„Tak. Prácu psov... stavačov prenecháte stavačom. A predsa požadujete, že ja, Hercule Poirot, by som sa mal zosmiešňovať líhaním do trávy (podľa všetkého mokrej) pri štúdiu hypotetických stôp a zbieraním cigaretového popola, hoci nerozoznám jeden druh od druhého. Spomeňte záhadu Plymouthskeho expresu. Japp odišiel skúmať železničnú trať. Keď sa vrátil, ja, ktorý som sa nepohol z bytu, som mu vedel presne povedať, čo našiel.“
„Ste teda toho názoru, že Japp márnil čas.“
„Vôbec nie, lebo jeho dôkaz potvrdil moju teóriu. Čas by som bol márnil ja, keby som tam bol šiel. Takisto je to s takzvanými expertmi. Pamätáte na svedeckú výpoveď o rukopise v prípade Cavendish? Výsluch prokurátora v ňom dokáže podobnosť, obhajoba prinesie dôkaz o tom, že sa nepodobá. Hovorí sa veľmi odborne. A výsledok? To, čo sme všetci vedeli od začiatku. Rukopis sa veľmi podobal Cavendishovmu. A psychologicky založená myseľ stojí pred otázkou: Prečo? Lebo bol v skutočnosti jeho? Alebo preto, že niekto si želal, aby sme si mysleli, že je jeho? Ja som tú otázku zodpovedal, mon ami, a zodpovedal som ju správne.“
Keď ma Poirot takto efektne umlčal, hoci ma nepresvedčil, spokojne sa oprel.
Vedel som, že na lodi nemám rušiť jeho samotu. Počasie bolo nádherné a more hladké ako príslovečný rybník, takže ma vôbec neprekvapilo, keď sa ku mne usmiaty pridal pri vystupovaní v Calais. Čakalo nás však sklamanie, lebo po nás neposlali nijaké auto, ale Poirot to pripísal tomu, že telegram nedoručili včas.
„Auto si najmeme,“ povedal veselo. A o niekoľko minút nás nadhadzovalo a zmietalo smerom do Merlinville v najrozheganejšej rachotine, akú si kedy niekto najal.
Mal som výbornú náladu, no môj malý priateľ sa mi s vážnou tvárou prizeral.
„Chytá sa vás ´afekt´ ako hovoria Škóti, Hastings. To predpovedá katastrofu.“
„Nezmysel. No v každom prípade, vy moje pocity nemáte.“
„Nie, ale bojím sa.“
„Čoho?“
„Neviem. Ale mám predtuchu – je ne sais quoi!“
Prehovoril tak vážne, že to napriek mojej nálade na mňa zapôsobilo.
„Mám pocit,“ pokračoval pomaly, „že to bude veľká vec – dlhý, nepríjemný problém, ktorý nebude ľahké vyriešiť.“
Bol by som sa ho pýtal ďalej, ale práve sme vchádzali do mestečka Merlinville a spomaľovali sme, aby sme sa spýtali na cestu k Ville Geneviéve.
„Rovno ďalej, monsieur, cez mesto. Villa Geneviéve je necelý kilometer za mestom. Nemôžete ju minúť. Veľká vila s výhľadom na more.“
Poďakovali sme informátorovi, šli sme ďalej a mesto sme nechali za sebou. Na križovatke sme druhý raz zastali. Šuchtal sa k nám sedliak a čakali sme, kým k nám príde, aby sme sa ho mohli znova spýtať na cestu. Vpravo od cesty stála maličká vila, ale bola primalá a ošarpaná, aby to bola tá, ktorú sme hľadali. Keď sme čakali, otvorila sa na nej brána a vyšlo z nej dievča.
Práve popri nás prechádzal sedliak a šofér sa vyklonil a spýtal sa na cestu.
„Villa Geneviéve. Pár krokov po tejto ceste a potom vpravo, monsieur. Videli by ste ju, keby nebolo zákruty.“
Šofér mu poďakoval a opäť naštartoval. Fascinovane som sa díval na dievča, ktoré ešte vždy stálo s rukou na bráne a dívalo sa na nás. Som obdivovateľ krásy a tu bol ktosi, popri kom sa nedalo prejsť bez slova. Vysoká, s proporciami mladej bohyne, nepokryté zlaté vlasy jej žiarili v slnku a ja som si prisahal, že je to jedno z najkrajších dievčat, aké som kedy videl. Keď sme sa pohli po hrboľatej ceste, obzrel som sa za ňou.
„Poirot, prepánakráľa,“ zvolal som, „videli ste tú mladú bohyňu?“
Poirot nadvihol obočie.
„Ça commence!“ zamrmlal. „Už ste videli aj bohyňu!“
„A nebola, doparoma?“
„Možno, ale ja som si to nevšimol.“
„Ale videli ste ju, nie?“
„Mon ami, dvaja ľudia málokedy vidia to isté. Vy ste, napríklad, videli bohyňu. Ja...“ zaváhal.
„No?“
„Ja som videl iba dievča s ustráchanými očami,“ odvetil Poirot vážne.
No v tej chvíli sme zastali pred veľkou zelenou bránou a obaja sme zároveň vykríkli. Pred bránou stál impozantný sergent de ville. Zdvihol ruku, aby nás zastavil.
„Ďalej nemôžete, messieurs.“
„Ale ideme navštíviť pána Renaulda,“ zvolal som. „Sme s ním dohodnutí. Je to jeho vila, nie?“
„Áno, monsieur, ale...“
Poirot sa naklonil.
„Ale čo?“
„Monsieur Renaulda dnes ráno zavraždili.“