Na prvotinu od Zuzky Šimekovej som sa veľmi tešila. Téma knihy aj prostredie, v ktorom sa odohráva dej ma zaujali od prvého momentu. V príbehu sa stretávame s úspešnou ženou Vandou, ktorá si svoju prácu vždy robila perfektne, niekedy až nad svoje limity. Následne odreagovanie a stres si ventilovala po večeroch s pohárom vína. Stres má v dnešnej dobe každý alebo sa mýlim? Uvedomila si, že takéto fungovanie ju ničí, nemá to perspektívu. Psychiatria, sa tak dočasne stala jej domovom, po dlhšom čase sa mohla sústrediť na seba, a to bol najväčší luxus. Keď išla na liečenie, mala dojem, že jej vnútro je zanesené bahnom a ona to bahno chcela odstrániť a pozrieť sa na to, čo je pod ním. Preto si to sama pre seba nazvala ako “proces odbahnenia”.

V knihe sa stretávame s množstvom dalších postáv, ktoré sa na klinike pohybujú. Dozvedáme sa, ako to funguje, ako prebiehajú skupinové stretnutia, individuálne. V tomto bode by som mala jedinú výhradu. Osobne mi chýbalo viac opisov z psychiatrie a jednotlivých procesov (avšak, uvedomujem si, že je to len moja zvedavosť a nie je to predmetom knihy).

V príbehu sa objavuje aj postava Adama, muža, ktorý namiesto vernosti k svoje manželke, mával milenky, a radšej ako tráviť čas doma s rodinou a deťmi, chodil do barov na drink. Pre liečbu Vandy bol však prínosný.

Aby som to zhrnula, kniha naozaj obsahuje množstvo poznatkov, postrehov, uvedomení si o fungovaní života ako takého a ako v ňom fungujeme my samy. Nikoho nemožno odsudzovať, dokážeme sa tak pohltiť uponáhľaným životom, že si už ani nespomenieme, kedy sme boli naposledy šťastný
Kniha je aj o vzťahoch, aké to je, keď ste v roly tej druhej, v situáciách, keď záväzok zaváži a všetky úžasne chvíle sa vyparia, avšak napriek tomu to bolí.
A v neposlednom rade to najdôležitejšie, láska k sebe samému. Každý si postupne vytvárame svoj vlastný príbeh a je veľmi dôležité, aby sme sa v ňom cítili dobre.

•Mala dojem, že každý plač, každý smiech, každá otázka, každá neistota, všetko to boli tí sprievodcovia na jej ceste k sebe.

Podľa posledných prieskumov sa u nás nelieči až 67 % ľudí s príznakmi depresie a až 80 % ľudí s úzkostnými poruchami, preto osvety nie je nikdy dosť. Knihu som kupovala s veľkým očakávaním, ktoré sa nenaplnilo. Vanda (už výber mena hlavnej postavy ma mal varovať) si zmýlila psychiatriu s letným táborom. Témy úzkosti, vyhorenia či závislostí sú v knihe zastúpené okrajovo, vykreslenie postáv je plytké, zápletka je super predvídateľná, personál psychiatrie vyznieva nekompetentne, liečebné sedenia a prístup pacientov, s Vandou a Adamom na čele, sú ukážkou, ako to nemá fungovať. Zhrnuté a podčiarknuté: ak chcete čítať slabšiu evitovku, je to kniha pre vás. Dve hviezdičky dávam za krásnu obálku.