Život na míru - Marek Rabij
Život na míru

11,90 €

Pri nákupe nad 49 € máte poštovné zadarmo

Život na míru

"Oblečení má hodnotu etikety, kterou k němu přišijí."

Připadá vám, že nutně potřebujete nové tričko? Než si ho pořídíte, přečtěte si knihu Marka Rabije. Přesčasy, dětská práce, dlouhé směny, továrny v rozpadajících se barácích:... Čítať viac

Vydavateľstvo
Absynt, 2021
176 strán
2-3 hodiny čítania

Připadá vám, že nutně potřebujete nové tričko? Než si ho pořídíte, přečtěte si knihu Marka Rabije. Přesčasy, dětská práce, dlouhé směny, továrny v rozpadajících se barácích: cena evropské módy... Čítať viac

  • Brožovaná väzba
  • Čeština

11,90 €

Na sklade, objednávajte však rýchlo

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o knihe

Připadá vám, že nutně potřebujete nové tričko? Než si ho pořídíte, přečtěte si knihu Marka Rabije. Přesčasy, dětská práce, dlouhé směny, továrny v rozpadajících se barácích: cena evropské módy.

Když se v roce 2013 v Dháce zřítila osmiposchoďová textilní továrna Rana Plaza a pohřbila v troskách více než tisíc lidí, vydal se polský reportér do Bangladéše. Mluvil s lidmi, kteří přišli o své blízké. Sledoval práci v dalších podobných továrnách. Zjišťoval, jak se dělají módní ošoupané džíny, kolik za to dostanou lidé zaplaceno a jak se s tím výdělkem žije ve slumech. Zákazníci v západních zemích přistoupili na hru, kterou jim světové značky vnutily. Pokud chceme sledovat trendy, musíme neustále kupovat nové oblečení. Pořád dokola. Možná si jen občas postěžujeme, že výrobní cena přeci musí být mnohem nižší než cena v našem oblíbeném obchodě. Nahradit rychlou módu přístupem „slow“ nebude asi snadné, pokud s námi nepohnula ani tak tragická událost, jaká se stala v bangladéšském hlavním městě.

Reportážní kniha polského novináře a odborníka na jihovýchodní Asii je šitá na míru všem, kteří nezavírají oči před nepříjemnou pravdou. Vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Michaly Benešové.
Čítať viac
Originálny názov
Życie na miarę
Počet strán
176
Väzba
brožovaná väzba
Rozmer
115×185 mm
Hmotnosť
168 g
ISBN
9788082032737
Rok vydania
2021
Edícia
Prokletí reportéři
Naše katalógové číslo
877667
Jazyk
čeština
Preklad
Vydavateľstvo
Absynt
Kategorizácia

Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!

Nahlásiť chybu

Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.

Hodnotenia

4,9 / 5

19 hodnotení

17
2
0
0
0

Ako sa páčila kniha vám?

Recenzie Martinusákov

Nové, moderné a lacné oblečenie je novodobou závislosťou obyvateľov vyspelých krajín. Avšak jeho výroba spôsobuje stále viac biedy, vykorisťovania, porušovanie práv a znečisťovanie životné prostredia. Kniha Život na míru je veľmi aktuálna a kvalitne napísaná reportáž o odevnom priemysle v Bangladéši. Autor Marek Rabij nám pútavo opisuje každodenný život a prácu zamestnancov v továrňach, v ktorých sa vyrába oblečenie pre obchody po celom svete a teda aj pre tie naše na Slovensku. Skutočné svedectvá a výpovede obyvateľov z bangladéšskej Dháky nám približujú nekonečnú biedu v slumoch, drsné pracovné podmienky v továrňach, dennodenné riziká častých požiarov a beznádejné vízie miestnych šičiek na svoju lepšiu budúcnosť alebo budúcnosť svojich detí. Príbehy ľudí sú zároveň doplnené množstvom údajov o rôznych katastrofách a úmrtiach zamestnancov, ktoré sa najčastejšie žiaľ, odohrávajú v tomto priemysle. Veľmi dobre napísaná reportáž o veľmi smutnej realite výroby nášho oblečenia.

Čítať viac

Smutný, intenzivně nepříjemný čtení. Jde o reportáž, před kterou by bylo strašně snadné zavřít oči, dělat, že není, jít si koupit další tričko do fast fashion řetězce a být v pohodě a nestarat se. Věřím ale, že spoustě lidem to nedá a knihu si přečtou a další fast fashion tričko už si nikdy nekoupí. Nebo třeba jo, ale vždycky už u toho budou mít někde vzadu v hlavě ty konkrétní lidi z Bangladéše, do jejichž života skrze reportáž nahlížíme.

Čítať viac

Recenzie čitateľov

15
6.5.2022
Veľmi dôležitá kniha!
"Večer se ulice Dháky stávají zrcadlem města. Je v něm vidět celý jeho ďábelský charakter, bída a šílenství. Člověk by chtěl utéct, ale nemůže."

Často som si vravela, že ma už nič neprekvapí, ale posledné roky mením názor. Netýka sa to len textilného priemyslu, ale všetkých a všetkého, kde sa dejú neprávosti a vykorisťovanie. Tenšia absyntovka , ktorá povie veľa o výrobe lacného odevu v Bangladéši (Zara, H&M, Stradivarius, Gap, Cropp atď.) a o životoch zamestnancov v nenažranom a mizerne platenom biznise. Téma „lacné oblečenie“ medzi nami pláva už nejakú tu dobu. Dá sa to vôbec zastaviť? Pretože ak je to na jednotlivcoch, tak to nebude najrýchlejší proces. Čo sa musí stať aby sa podmienky vo výrobných fabrikách v hl. meste Dháka aspoň zmiernili? Aby sa zamestnanec nemusel báť, že si po návšteve toalety príliš dlho umýva ruky, lebo aj za to môže dostať výpoveď – VEĎ ZDRŽUJE a okráda tak svojho chlebodárcu! Ak sa vôbec v priebehu dňa dostane na to wc.
Keď prepukol škandál, kde a za akých podmienok sa oblečenie našich obľúbených značiek vyrába, niektoré západné firmy, tj. odberatelia takejto výroby trvali na úprave podmienok - aby boli mierumilovnejšie a zamestnanci neodpadávali od hladu a vyčerpania - začalo ich asi hryzkať svedomie. Na druhej strane však neupustili z expresného termínu a už vôbec neodklepli zvýšenie ceny za 1ks trička (ani o pár centov, svine chamtivé!). Ruka v ruke s colným úradom, políciou a kontrolórmi na prepravných lodiach, ktorí im za príplatok neotvoria kontajner s 20.000 ks tričiek, ktoré sú vernou kópiou originálu. Toho originálu, ktorý v obchode stojí od 150€, ale západná firma za jeho výrobu zaplatí ani nie 2€. Výrobný podnik málokedy stíha sľúbený termín, ale vždy sa vie vynájsť – časť nestíhajúcej zákazky posunie lacnejšej fabrike, kde zamestnanci pracujú od nevidím do nevidím + neplatené nadčasy, občas prišitý prst k tričku, zošrotovaná ruka v stroji, aj smrť vďaka visiacim elektrickým káblom zo stropu, ktoré prskajú iskry jedna radosť atď. za nižšiu sumu. Podnik teda všetko stihne a ešte aj zarobí. Dobré, nie?

Nie som pesimista, stále na svete vidím krásne veci, ale pochybujem, že sa v tomto prípade niečo zmení. Tak ako aj zmýšľanie ľudí a hlavne nedostatok financií v chudobnejších rodinách, kde rodič nemá na to, aby svojim deťom kúpil z jednej výplaty drahší sveter a prestal podporovať toto svinstvo. Radšej to budú 4 lacnejšie svetre a ja to úplne chápem. Preto si nemyslím, že sa dá problém vyriešiť jednotlivcom, tj. mnou, spotrebiteľom. Môžem iba dopomôcť nekonzumným životom, ale moc je na vyšších postoch (vieme). Už teraz je v Bangladéši 5000 odevných továrni = 4 milióny zamestnancov, z toho 3000 továrni len v Dháke. Obchody po celom svete predajú denne cca 5,5 milióna tričiek. Ročne cca 2 miliardy kusov. Ešte v roku 1977 sa denne na export vyplavilo 6 kontajnerov, prevažne s jedlom. Dnes je to cca 120 000 ton, prevažne s oblečením. Samotná téma exportu je veľmi zaujímavá, ako aj methylbromid (prudko jedovatý plyn), o ktorého využívaní na ošetrenie oblečenia za účelom zlikvidovania škodcov a plesní, som netušila a teda.. mam dosť. ???? Našťastie už je zakázaný, ale do r. 2014 sa ním bohato „plytvalo“.

Stále je libo ďalšie tričenko do skrine? Aby to nevyznelo tak, že ja som svätá za celý svet, bohužiaľ, nie som. Tiež sa občas opustím a nahádžem do nákupného košíka aj to, čo nepotrebujem a tiež viem, že sa z materiálnej veci budem tešiť asi tak 20 minút, ale.. odmeniť sa z času na čas potrebujem, lebo môžem. Spomínané značky obchádzam.
V súčasnosti je v Bangladéši strašná chudoba. Až 1/3 obyvateľstva ma dennú úroveň 2$ na hlavu a iba polovica ma prístup k vode, nie vždy pitnej, a elektrine. Všetko sú to ale štatistiky a realita je horšia. Nebyť katastrofy, ktorá sa udiala v r. 2013 v 8 poschodovej budove Rana Plaza, kde sídlilo 5 odevných fabrík (zrútila sa pod ťarchou starých šijacích strojov a množstva ľudí), ktorou aj začína príbeh celej knihy, nestanovila by sa minimálna mzda, ktorá je len tesne nad hranicou už spomínanej dennej úrovne. 40% obyvateľstva stále nevie písať, čítať a aj keď sa krajina chváli, ako im textilný priemysel dvihol úroveň, v skutočnosti je to rovnaké, ak nie ešte horšie. Najväčším strachom nie je ďalšie zrútenie budovy, ale požiar, ale paradoxne žiadne požiarne opatrenia sa v továrňach nenachádzajú (česť výnimkám) a stále sa v prvom rade zachraňuje sklad s vyrobeným oblečením, ako ľudia. Aj únikový východ je tak tesný.. hlavne, aby bol sklad širší o pár metrov. Začarovaný kruh, ktorý sa nikdy neskončí.

Ja osobne viem pochopiť ľudí, ktorí si lacnejšie oblečenie kupujú pravidelne. Je to tak trošku pocit „byť kráľom“ - mať možnosť, dať si každý deň niečo iné, lebo trh ponúka more možností. Viete, tiež sa snažím šetriť planétu, ako sa len dá – úspora vody, tepla, triedim odpad, ale nevrátim sa k latkovým kapesníkom a nekúpim si 5 latkových odličovacích tampónov na tvár. Sú veci, ktoré mám rada tak, ako sú. Milujem svoju starú, hádam aj 17-ročnú osušku a nepotrebujem ju nahradiť novou. Týmto chcem iba povedať, že chápem konzumný život obyvateľstva, ktoré na to má prostriedky, ale neschvaľujem ho.

P.S.: pre tých, ktorý radi nosia vyšúchané rifle - vyblednutý obľúbený vzhľad džínsov je dosiahnutý pieskovaním "sandblasting". Drobné zrnka piesku pod vysokým tlakom účinne opotrebujú aj pľúca ľudí vykonávajúcich pieskovanie. Pracovníci by mali nosiť špeciálne helmy ako potápači (prívod vzduchu z vonkajšieho zdroja). Prinajhoršom respirátory a ochranné okuliare. To sú ale náklady naviac, ktoré na seba nechcú vziať ani objednávatelia, ani majitelia fabrík. Zamestnanec tak o pár rokov bude umierať na pneumokónioziu (na drahú liečbu nemá NIKTO peniaze). Pri písaní tohto zhrnutia mi je ešte ťažšie, ako keď som o tom čítala a som rada, že posledné roky sa v mojej skrini nenachádzajú ani jedny takéto džínsy.
•••
85% zamestnancov v továrňach tvoria ženy:
"V tradičnej islamskej spoločnosti Bangladéšu sa tak odevné továrne nečakane stali katalyzátorom tichej rodinnej emancipácie." – asi jediné pozitívum.
Čítať viac
15
17.2.2022
“Už dávno jsme své skříně svěřili profesionálům, kteří nám říkají, co a jak si máme obléct. Věříme, že oblečenímzdůrazňujeme naši osobnost, plácame cosi o trendech. Ve skutečnosti jsme jen posledním článkem poměrně komplikovaního obchodního řetězce.”
Prosím, prečítajte si túto knihu, posielajte ju do sveta, premýšľajte. Som šťastná, že žijem tu, mám na výber, kde večer skloním hlavu, mám sa na koho obrátiť, ak mám pocit, že to v práci nie je celkom ok a hlavne či ja alebo moje deti máme možnosť študovať. Bangladéš je pre mňa iný svet- chudobný, hlučný, špinavý… a nepochopený.
Pri čítaní som prehodnocovala potrebu vlastniť toľko oblečenia a prehodnotila som priority. Miestami sa vo mne miešal des, údiv, hnev a nepochopenie. A ľútosť, ale tú od nás nik nepotrebuje.
Čítať viac
15

Som mama malej slečny, s ktorou rady čítame. Snažím sa na IG písať svoj názor na mnou čítané knihy formou recenzií. Pri knihách si výborne oddýchnem, len keby toho času bolo viac :)

Beáta Kiselová Bileková
25.1.2022
Zaujímavé čítanie
,,Made in Bangladesh". Koľkým z vás neprešlo rukami nejaké oblečenie s výrobou v tejto krajine? Zrejme vás nebude veľa. Tiež som si kúpila zopár takých kúskov, ale našťastie už uprednostňujem našu výrobu, prípadne z európskych krajín. Taktiež nie som nákupný maniak a v mojom šatníku nie je príliš veľa oblečenia. Avšak môžeme naozaj veriť vysačkám? Častokrát nie.
Ku tejto knihe netreba veľa slov, treba si ju prečítať a v mnohom sa utvrdíte, alebo získate šokujúce informácie. Ututlávanie skutočného veku pracovníkov tovární, nedodržiavanie základných bezpečnostných pravidiel, žalostne nízky plat - toto a mnoho viac je vo východnej krajine (a nielen v tej) samozrejmosťou. Čo ale ostáva obyvateľom? Aspoň z tej almužny majú na jedno jedlo denne. Obraz Bangladéšu veľmi dobre vystihuje aj táto veta: ,,Copak je normální, aby si v zemi, která obléká polovinu světa, nemohl průměrný obyvatel dovolit ani jedno nové oblečení za rok?" Tak veru. Ale nájdu sa i takí jednotlivci, ktorí sa nevzdajú a podarí sa im vymaniť spod područia obrovských firiem. Ale čo je to oproti veľkému množstvu stratených životov?
Vskutku veľmi zaujímavá kniha, pri ktorej začnete porovnávať obyvateľov jednotlivých krajín a nevyhnete sa ani porovnaniu s našou menšinou, porovnaniu politického pozadia a mnohých iných. Odporúčam. V tejto útlej knihe je veľa zaujímavých informácií, ktoré sprevádzajú fotografie.
Čítať viac
3

Na cestách od roku 2006. Po dlhodobých túlaniach Áziou a Amerikou som sa usadila na Balkáne. Publikujem v časopisoch Lidé a Země, GEO, prispievam do rubriky Cestovanie na portáli Aktuality.sk. Praktické i na zamyslenie články z ciest: ivanagreslikova.com Autorka multimediálnych cestopisov U vás zjem všetko, príručky Thajsko bez cestovky a Kompletný sprievodca house sittingom.

Ivana Grešlíková
16.1.2022
Marek Rabij v tejto knihe nič nezjednodušuje ani nikoho prvoplánovo neľutuje, a to sa mi na jeho reportáži páči. Cítiť, že sa do Bangladéša vracal nie za senzáciami, ale pochopiť reťazec utrpenia inak, ako nám ho naservírujú média či fashion influenceri. Chýbalo mi trochu pokračovanie niektorých príbehov ľudí, na ktorých narazil, ale to by chcelo zrejme iný rozsah knihy a časozberný materiál. Inak skvelé. Čítať viac
Martinus logo
Sofia Koleničová
1.11.2021
Ďalšia skvelá reportáž z dielne Absyntu
Reportáže nie sú ľahkým čítaním a to najmä keď ide o problematiku sociálnej zodpovednosti. Myslím si že táto kniha mnohým otvorí oči aj keď ide vlastne o dobre známe veci…prinajmenšom (aj keď podľa mňa najdôležitejšou časťou) je vysvetlenie problematiky z pohľadu človeka žijúceho v danej krajine a krajine podobných. Tak sa môžete na vec pozrieť z iného uhla pohladu než privilegovaného človeka z “rozvinutej” časti sveta. Je to dôležitá téma a toto je kniha s dôležitým obsahom. Čítať viac
23

Veľa čítam (100+ kníh/rok), milujem cestovanie (od 04/2021 žijeme van life a cestujeme po Európe) a turistiku, mám syna, stále sa niečo učím a baví ma, čo všetko život ponúka. Občas píšem na blog orvokki.sk.

Barbora Štefkovič
30.10.2021
Túto knihu som si pôvodne vôbec nechcela prečítať. O fast fashion podmienkach viem pomerne dosť, väčšina môjho i Adamovho šatníka je už z kategórie “lokálne” a “slow fashion”, naviac mám len určitú kapacitu na príjmanie nie zrovna pozitívnych informácií. Ale vyskakuje mi na Instagrame dosť často a naviac je krátka, tak som jej dala šancu. A za dva dni ju prečítala a idem odporúčať ďalej.

Pretože toto nie je kniha, ktorá vás bude presviedčať, aby ste si už nikdy nekúpili tričko z reťazca, aj keď pravda, akosi podvedome sa pri kúpe na to tričko s výrobnou cenou dolár a pár centov budete pozerať inak. Ak nie ste úplne bez citu, príbehy z Bangladéša vo vás už navždy budú. Asi si to tričko aj kúpite, ale už budete o oblečení premýšľať inak. Naozaj to potrebujem? Naozaj odtiaľto? Nedá sa to inak?

O tom totiž Život na míru je. O ľuďoch, ktorí oblečenie ušili. Ako sa im žije po tragédii či úraze v továrni, ako vyzerala ich štvrť v detstve, aké sú slumy vedľa továrni, v ktorých je toľko ľudí, že ich nikto nikdy nespočíta, prečo v továrni pracujú aj deti, prečo to veľké firmy vedia, čo spôsobili humanitárne organizácie, ako je to s niektorým “fejkovým” oblečením, ako sa obchádzajú predpisy a ešte všeličo iné. Aj nejaké dáta a čísla, ale hlavne reálne príbehy reálnych ľudí. A ako to už u Absyntovkách býva, je to poučné, pútavé a kvalitné čtivo. Predtým než sa vrhnete na vianočné, povianočné, výpredajové či akékoľvek iné, malé či veľké nakupovanie, odporúčam prečítať.
Čítať viac
3
15.10.2021
Rabij videl v Dháke to, čo kedysi Engels v Manchestri
Zaujímavá reportáž, ktorá na príbehoch konkrétnych ľudí, ktorí pracovali alebo pracujú v bangladéšskom odevnom priemysle popisuje celkovú zúfalú situáciu, ktorá je podľa mňa veľmi podobná situácií robotníkov napr. v Anglicku v 19. storočí - slumy, detská práca, katastrofické rizikové podmienky v halách, časté smrteľné nehody, dlhé pracovné zmeny, poskytujúce ledva pár drobných na prežitie.... Skrátka Rabij videl v priamom prenose to, čo pred 170 rokmi Engels v Manchestri.
Tvrdosť "voľnej ruky trhu" ilustruje autor popisom zložitých vzťahov obchodníkov, dodávateľov, továrnikov, výrobcov a zákazníkov - z ktorého samozrejme ako porazené vždy vychádzajú šičky za strojmi.
Čítať viac
9
5.10.2021
Život na míru je veľmi smutná a napriek tomu dôležitá reportáž. Určite ste už počuli o pracovných podmienkach tích, ktorí v Bangladéši šijú oblečenie. Alebo o katastrofe - Rane Plaze. Po prečítaní tejto reportáži však štítok “Made in Bangladesh” nadobudne úplne iný, empatický až srdcervúci pohľad…
?
Táto reportáž sa sama o sebe číta dobre. Kľudne by som ju odporučila čitateľovi ako prvú absyntovku. Je to vďaka autorovi. Prináša autentické svedectvá bez zbytočnej deskripcie. Sú to svedectvá o pracovných podmienkach zamestnancov v odevných priemysloch v Bangladéši. Tieto pracovné podmienky možno nazvať až vykorisťovaním… My vďaka prístupeniu k dohovoru Medzinárodnej organizácie práce nepoznáme také nehumánne podmienky práce, ktoré ľudia v odevných továrňach v Bangládéši musia vytrpieť aby si mohli kúpiť niečo pod zub. Nepoznáme, nevieme si to predstaviť… Prosím, prečítajte si túto knihu! Týka sa nás všetkých…
Čítať viac
Katarína Hamlíková
14.9.2021
Made in Bangladesh
Každý si, predpokladám, uvedomujeme kde a ako vzniká fast fashion, ktorú tak s obľubou kupujeme. No len veľmi málo ľudí si to uvedomuje až takto do podrobna. Mnou táto kniha veľmi pohla a pri pohľade na najnovšiu kolekciu, alebo vypredajove haldy oblečenia, nepozriem už len na cenovku, ale v mysli sa mi objaví práve Bangladéš a životy tých, čo pre nás tieto všetky veci šiju, takže radšej odidem s prázdnou domov. Ako Európa si nežijeme nad pomery, ale žijeme na úkor iných, ktorých osudy sú zahrnuté v 3 slovách na štítku nášho oblečenia: made in Bangladesh. Čítať viac

Čítať viac

„Slzy majú tvar člnov a za veslami sedia smútok a žiaľ.“

Letné svetlo a potom príde noc - Jón Kalman Stefánsson
Letné svetlo a potom príde noc
Jón Kalman Stefánsson