V súčasnosti akosi dlho trvá, kým tvorivá činnosť od projektovania stavebného diela prejde k jeho realizácii, a až po niekoľkých rokoch dostaneme od ľudí spätnú väzbu, či sme toto dielo navrhli, pripravili, realizovali a či ho prevádzkujeme správne. Riadenie výstavby a rozvoja územia je stále komplikovanejšou disciplínou, ktorá by sa nemala opierať o pocity, ale o expertízy profesionálnych odborníkov. V mestách a ich aglomeráciách treba zohľadňovať všetky základné jednotky civilizačného procesu, ako aj ich vzájomné väzby, podľa ktorých prebieha každodenný život. Ide o procesy, ktoré musia byť v súlade s technickým (urbanistickým a dopravným), ekonomickým a prírodným riadením výstavby a prestavby. Úspešnosť projektu urbanizovaného územia, zastavaného miesta s rôznymi funkciami, s komplexom objektov a priestorov potrebných na život spoločnosti neposudzujeme iba podľa finančnej stránky, ale najmä podľa kvality ľudského života so všetkým, čo denne stretávame na miestach, kde žijeme a pravidelne celé prostredie používame či využívame. Rozhodujúcu úlohu tu zohráva snaha o prosperujúci rozvoj sídelného útvaru podmienený obyvateľstvom, ktoré v ňom býva a na svoj život nevyhnutne potrebuje využívať jeho výrobný a vedecko-technický potenciál so všetkým, čo k tomu patrí: s pracovnými príležitosťami, občianskou vybavenosťou a sociálnym zázemím. Človek sa na naplnenie týchto vzájomných funkcií potrebuje premiestňovať a pohybovať sa.

Tieto základné funkcie sa na danom území spájajú a zabezpečujú trasami na pohyb obyvateľstva a nákladov. Vzťahy medzi nevyhnutnými pohybmi človeka na verejných priestoroch sídelného útvaru, medzi jeho oblasťami a zónami a ich kvalitou sú priame a bezprostredné. Zaujímavé je, že pokiaľ dopravná infraštruktúra týmto vzťahom vyhovuje, obyvateľstvo ju prijíma ako samozrejmosť. No ak jej služby nespĺňajú požiadavky, vnímajú sa ako negatíva životného prostredia a ihneď sa objaví plno „naslovovzatých odborníkov“ s kritikou. Tí však len málokedy prinášajú komplexné riešenia a v mnohých prípadoch im ide len o zvýhodnenie jedného činiteľa pred ostatnými, hoci všetky sú súčasťou potrieb územia. Tvorba verejných priestorov a pozemných komunikácií sa musí riešiť v spolupráci dvoch základných profesií: urbanistu a dopravného inžiniera. Súčasným zaužívaným zvykom je, že koncepciu priestoru tvorí urbanista, ktorý je ovplyvnený tým, že vyštudoval architektúru, a tak viac váhy prikladá estetike ako funkčnosti priestoru. Obyvateľ, resp. používateľ však vníma (ne)funkčnosť urbánnych riešení predovšetkým podľa pravidelných potrieb, ktoré generujú pohyb - dopravu, a až následne zvažuje estetiku a „pocity“. Bez objektívnych podkladov a posúdenia merateľných aspektov riešení nemožno zodpovedne vypracovať optimálny návrh, bez hierarchie potrieb nevieme vytvoriť zmysluplný systém. Výsledkom je, že stojíme v zápchach či na zastávkach a staniciach verejnej dopravy a spoje meškajú, potom sú dopravné prostriedky preplnené a my štýlom nám vlastným len hromžíme a kritizujeme druhých.