Vojna o Spiš - Milica Majeriková
Vojna o Spiš
5,24 €
Pridajte ešte tento titul do košíka a dopravu máte zdarma
Knihy
E-knihy
5,24 €

Dodanie môže trvať viac ako tri týždne

Odporúčané tituly a kolekcie

Viac o knihe

Čítaj viac
Kúpte spolu
Vojna o Spiš - Milica Majeriková
Vojna po vojne - Milica Majeriková-Molitoris
13,97 €

Recenzie, kritiky

Za pomerne dlhým a navonok azda až príliš odborne znejúcim titulom sa skrýva útla, no mimoriadne zaujímavá knižná publikácia historičky Milice Majerikovej (1977). Prácu odborne posúdil jediný vysokoškolský profesor slovenského pôvodu v Poľsku a znalec slovensko-poľských dejín 20. storočia, Jozef Čongva.
Rodáčka zo Spišskej Starej Vsi si zvolila problematiku úzko súvisiacu s jej rodným regiónom. Ten sa stal v prvej polovici 20. storočia jablkom sváru medzi ČSR (resp. Slovenskom) a Poľskom, hoci vo vedomí laickej i odbornej verejnosti sa konflikt neetabloval zďaleka v takej miere, ako napr. maďarsko-slovenský historický spor.
Ako je známe, v júli 1920 sa muselo Československo (v praxi však Slovensko) vzdať 12 oravských a 13 spišských obcí, ktoré – napriek všemožnému odporu zo strany ich obyvateľstva – pripadli Poľsku. Ako konštatuje autorka hneď v úvode, získaním 13 slovenských obcí sa záujem Poľska o Spiš neskončil. Opačne, pokračoval aj v medzivojnovom období, keď sa poľská politika snažila o anexiu ďalších časti regiónu, ba v iných podobách trvá dodnes (s. 5). No pokiaľ snahy o expanziu, väčšie či menšie územné zisky nie sú v dejinách politiky ničím novým, prekvapivejšie je, že akési barličky tejto imperiálnej politike dodnes robia aj mnohí renomovaní poľskí historici. Tí totiž ešte aj dnes, v 21. storočí, vyhlasujú Oravu i Spiš za etnicky poľské (!) regióny, vystavené „krutej slovakizácii“, ba podobné historické nezmysly sa dostávajú aj do niektorých najnovších učebníc pre poľských žiakov (s. 8-10).
Po historickom prehľade starších dejín Spiša sa v 2. a 3. kapitole bližšie venuje zlomovému obdobiu rokov 1918-1920. Obnovený poľský štát miesto politiky mierového spolužitia so susedmi sa začal orientovať na expanzívnu, imperiálnu politiku. Cieľom bolo vytvorenie spoločnej hranice s Maďarskom – tradičným priateľom Poliakov, no najväčšou hrozbou Slovenska. Poľsko sa s Maďarskom v tomto smere zhodli, ČSR bola ich spoločným protivníkom. Jedným z prostriedkov na oslabenie ČSR mala byť aj podpora ľudákov v ich snahe o autonómiu – Maďari, ako aj Poliaci očakávali, že po jej získaní ľahšie ovládnu krajinu. „Poľsko sa tak pod rúškom podpory slovenských autonomistických snáh stalo akýmsi prostredníkom obnovenia Uhorska“, konštatuje na s. 23, hoci tento názor bol v našej historiografii, nie je nový.
V práci nemohla obísť spomínanú otázku údajnej „poľskej etnicity“ spišských obcí. O tej vypovedá najlepšie nielen doložený odpor Spišiakov proti Poľsku, ale už posledné uhorské sčítanie z roku 1910. Podľa tohto sa k poľskej reči hlásilo tak málo obyvateľov, že táto národnosť v sčítacích hárkoch nedostala ani len samostatnú kolónku a prípadní Poliaci boli zaradení do kategórie „iní“. Pritom „iných“ bolo ani nie šesťtisíc, povedľa takmer stotisícovej masy občanov, ktorí sa hlásili k slovenskej reči (s. 24). Nevraviac už o tom, že po poľsky ani nevedeli.
Pochopiteľne, že i na slovenskej strane sa – ako vždy v histórii – našli odrodilci, ktorí agitovali za odtrhnutie od Slovenska, no v prípade Spiša (a Oravy) ich bol len nepatrný počet. (Najznámejším z nich bol rodák z Jablonky, katolícky kňaz Ferdinand Machay.) Tento nepomer sa pretavil aj do nálad obyvateľstva, do verejne vyslovovaných snáh o zotrvanie na Slovensku (v ČSR), ktoré jednoznačne prevážili nad hlasmi za separáciu k Poľsku. Alebo ešte presnejšie, ako dokladuje autorka, na Spiši vznikla len jediná organizácia, a to Národná rada v Starej Ľubovni, ktorá hlásala pripojenie k Poliakom. Celkovo mala 3 (slovom troch) členov.
Poľské vojsko už krátko po vzniku ČSR okupovalo časť Oravy a Spiša, k odchodu bolo donútené až v januári 1919 tlakom čs. diplomacie. Poliaci však odmietali opustiť Tešínsko, takže vážna situácia donútila konať dohodovú Najvyššiu radu. Tá rozhodla o konaní plebiscitu na území sporných obcí. Predovšetkým poľská strana nechcela ponechať nič na náhodou a s obrovskou vervou sa pustila do propagandy za pripojenie spišských obcí. Poľská plebiscitná komisia sídlila v Spišskej Starej Vsi. Činnosť na poľskej strane bola zmesou sľubov a protičeskej demagógie kombinovej so zastrašovaním až terorom. Najhorším z excesov bolo postrieľanie a orabovanie skupiny českých úradníkov pri Červenom Kláštore v júni 1920, či zavraždenie národne uvedomelého richtára v Nedeci a vyhodenie jeho domu do vzduchu (s. 41-42).
Ak by sa objektívny plebiscit naozaj konal, dá sa predpokladať, že obyvateľstvo Spiša by hlasovalo drvivou väčšinou za zotrvanie na Slovensku. K tomu však, nanešťastie, nedošlo. Dôvodom boli medzinárodné udalosti. Pod tlakom ofenzívy Červenej armády na Varšavu v júli 1920 veľmoci zmenili svoj postup. Aby spor vyriešili čo najskôr, rozhodli sa pre medzinárodnú arbitráž. Výsledok je všeobecne známy: Veľvyslanecká rada dňa 28. júla 1920 v belgickom Spa rozhodla o pričlenení 25 oravských a spišských obcí k Poľsku.
Dôsledkami tragického rozdelenia Spiša na život jeho obyvateľstva sa autorka zaoberá v 3. kapitole. Výsledok rozhodnutia rady neuspokojil ani jednu zo sporných strán. Poľskej vláde sa málili nielen zisky na Tešínsku, ale tvrdila, že v ČSR ostalo vraj 45 tisíc Poliakov (čím myslela zvyšné obyvateľstvo Oravy a Spiša – s. 45).
Začleňovanie Slovákov do poľského štátu však nebolo vôbec bez problémov. Presne naopak, títo kládli odpor po všetkých stránkach, spisovali spontánne rezolúcie, bojkotovali voľby, ba viacerí utekali za hranicu, na Slovensko. „Zaujímavou“ na tieto postoje miestnych bola reakcia poľského režimu. Do sporných obcí vláda vyslala vojsko, v niektorých oblastiach musela vyhlásiť až stanné právo. Zo spišských obcí vyhostila slovenských učiteľov a dosadila sem poľských. Postupne boli vymieňaní aj kňazi.
Čs. vláda však pre svojich bývalých občanov nespravila nič (s. 49). Až v rokoch 1925-1926 boli podpísané medzištátne dohody, ktoré zakotvili právo „čs. menšine“ na území plebiscitného územia v Poľsku používať svoj jazyk v administratíve, súdnictve a školstve. Ani jedno z nich však Slováci v Poľsku v praxi nepocítili (s. 57). Opačne, boli vystavení tvrdej a bezohľadnej polonizácii. Občas zachádzala až do tragikomických rozmerov, ako napr. keď poľskí žandári v slovenských rodinách v r. 1926 habali katolícke kalendáre zo Spolku sv. Vojtecha.
Mocenský nátlak bol kombinovaný s miernejšími, a hlavne nenápadnejšími, metódami. Na získanie si spišského a oravského obyvateľstva (tzv. buditeľská akcia) používal poľský režim celú škálu prostriedkov, napr. pôsobenie prostredníctvom školských pobytov, regionalizmu, zamestnávania, ale, nech to vyznieva dnes akokoľvek humorne, aj turistiky a pod. (Zoznam 30 organizácii, ktoré pracovali na popoľštení Spiša uvádza v prílohe).
Na slovenskej strane hranice však propagandistická akcia skrachovala úplne. Nenašli sa tu učitelia ani kňazi ochotní pôsobiť za poľskú ideu (s. 68). Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyznieva dosť nepochopiteľne, že poľská propaganda si získala aj tak významnú osobnosť HSĽS, akou bol Karol Sidor.
Pokiaľ sa v polovici 20. rokov objavili vo vzájomných vzťahoch ČSR a Poľska zbližovacie tendencie, v druhej polovici 30. rokov sa veľmi rýchle vytrácali, poľská politika sa radikalizovala. V zahraničnej politike sa dostávala na revizionistickú platformu, podobnú ako hortyovské Maďarsko či hitlerovské Nemecko. Dlho snívaná spoločná poľsko-maďarská hranica mala rozbiť nielen údajný „boľševický česko-ruský koridor“, ako to hlásali Poliaci, ale politika „Medzimoria“, ako to už skôr uviedol významný slovenský historik Ladislava Deák, mala zlikvidovať ČSR.
Paralelne s touto agresívnou tendenciou však pokračovala aj „politika cukru“. Tá mala dosiahnuť odlúčenie Slovákov zo spoločného štátu s Čechmi, najmä zdôrazňovaním náboženských antagonizmov. Dialo sa to aj pod rúškom údajného kultúrneho zbližovania, v Poľsku s ováciami vítali slovenských umelcov všetkých druhov – maliarov, sochárov, divadelníkov a i. Nešetrilo sa ani s vysokými štátnymi vyznamenaniami, čo vyvrcholilo v udelení rádu Poloniae Resitutae Hlinkovi, ktorý inak dostávali len oficiálni najvyšší predstavitelia samostatných štátov.
Poľsko-slovenský konflikt medzivojnového obdobia vrcholil v udalostiach z jesene 1938 (6. kapitola). Túto autorka výstižne nazvala „Recipročná agresivita“. V tomto období už Poľsko stálo celkom otvorene, spolu s hortyovcami a nacistami, na protičeskoslovenskej platforme. V období najväčšieho ohrozenia ČSR si bez ostychu si ultimatívne nárokovalo nové územné zisky na jeho úkor. V prípade Čiech a Moravy išlo o Tešínsko, v prípade Slovenska jestvovalo viac verzií požiadaviek. V tej najradikálnejšej Poliaci žiadali nielen rozsiahlu časť Spiša a Oravy, ale aj celý okres Čadca (s. 94). V poľských médiách sa rozbehla podobná propaganda, ako v rokoch 1919-1920. Nakoniec zvíťazila diplomatická taktika – v obavách z odporu na Slovensku Poľsko požadovalo len okrajové územia. 25. októbra požiadal poľský konzul slovenskú vládu o 1 500 km so 6 000 obyvateľmi. Ďalší postup dohodovala zmiešaná slovensko-poľská delimitačná komisia. Znova sa opakovali scény z rokov 1919/1920: odpor miestneho slovenského obyvateľstva, verejné prejavy nenávisti k Poľsku, útoky na poľských členov komisie. Hoci výsledné straty neboli pre krajinu veľké (strata obcí Javorina, Lesnica a ďalších okrajových častí Spiša v celkovej veľkosti 125 km a 1 000 osôb – okrem Kysúc) dopad na slovenskú politiku bol ďalekosiahly. Tým skôr, že požiadavky prišli v rovnakom čase, ako oveľa rozsiahlejšie maďarské.
Reprízovali aj vnútorné pomery na novozískaných územiach. Ako dokladá Majeriková, v Lesnici i Javorine nastala tvrdá polonizácia, po školskej ale aj cirkevnej stránke. Slovenský kňaz i s kaplánom boli vyhnaní, nebola ponechaná ani slovenská škola. Pre všeobecný odpor zo strany obyvateľov poľský režim v Javorine dokonca vyhlásila zákaz združovania sa (s. 100-101). Nepomohli ani „cukríkové“ metódy manželky poľského prezidenta Ignacyho Moścického, ktorá sa unúvala do obce prísť osobne a rozdávať slovenským deťom darčeky.
Výsledkom týchto skutočností bolo, že na Slovensku zavládla protipoľská nálada, čo mohla onedlho plne využiť (zneužiť) ľudácka propaganda v súvislosti s vojnovými prípravami. Tieto nálady sa zďaleka netýkali len pro-nacistických elementov, zo sympatií k poľskej politike sa „vyliečili“ aj mnohí z umiernených ľudákov, bývalých polonofilov. Za všetkých uvediem aspoň Františka Šubíka (básnickým menom Andrej Žarnov). Tento lekár, básnik a prekladateľ z poľskej literatúry po obsadení Javoriny v roku 1938 vrátil všetky predošlé poľské vyznamenania.
Množstvo informácií a zdrojov, ktoré autorka v knihe uvádza, nie sú nové. Mnohé, už skôr známe skutočnosti však dopĺňa z archívnych fondov regionálnej či osobnej proveniencie, kroník i spomienok pamätníkov.
Jej vedecká publikácia nie je suchopárnou, text je písaný pomerne pútavým štýlom.
Obísť však nemôžem ani niekoľko nedostatkov. Trochu zvláštne vyznieva autorkino tvrdenie v úvode, že práca „vznikla na základe dlhoročného záujmu a permanentného výskumu problematiky“. Osobne predpokladám, že toto je predpokladom každej knižnej monografie, nielen autorkinej. Je nesprávne hovoriť o „ruských“ vojskách, keďže tieto boli sovietske (s. 88) V publikácii cituje aj dokumenty z poľských archívov (AAN Warszawa, AP Katowice), no nevedno prečo ich neuvádza aj v použitých prameňoch na konci knihy.
Čo je veľmi dôležité, dnešného čitateľa môže pohýňať k zamysleniu. Napríklad pokiaľ ide o niektoré paralely polonizačnej politiky s dneškom. (Na rozleptávanie národného povedomia, ktorý propagovala poľská propaganda, mal slúžiť regionalizmus. Ten sa masovo propaguje i dnes – rovnako na severnej i južnej hranici našej vlasti... Na východnej určite nie).
Do nepochopiteľného svetla stavia aj snahy a vôbec „logiku“ poľskej medzivojnovej politiky. Možno sa pýtať, čo chceli Poliaci svojou agresívnou politikou dokázať? Obrovský poľský štát, mnohonásobne väčší než Slovensko (pripomeňme, že len územia východného Poľska, dnes západnej Ukrajiny – tzv. Kresy – mali približne 200 000 km, teda štyrikrát viac, než celá naša krajina. Akoby pričlenenie chudobných okrajových spišských a kysuckých obcí malo pre Poľsko značiť priam civilizačné pozdvihnutie Poľska...
Prínos práce vidím vo viacerých rovinách.
Autorka, hoci vôbec nie je prvá, na konkrétnych faktoch ukazuje obraz vzťahu poľskej politiky ku Slovensku (k ČSR). Tým pomáha vytvárať pravdivý obraz o postojoch a snahách nášho severného suseda, ktorý je u nás – a nielen u nás – značne skreslený. Ukázalo sa to aj pri poslednej návšteve prezidenta Poľska na Slovensku, keď jeho slovenský partner pre médiá konštatoval, že vraj naše krajiny nemajú žiadne sporné miesta. Dodajme, majú, len o nich politici z priepastnej historickej neznalosti nevedia, prípadne ich ignorujú.
Autorka pomenúva veci svojimi menami, nepoužíva „skomoleniny“, diplomaticko-alibistické termíny pripúšťajúce desaťrozmernú interpretáciu, ktoré niektorí historici používajú v snahe „nikoho si nepohnevať“. Skromne sa domnievam, že toto je výsadou predovšetkým časti najmladšej generácie historikov. Tá totiž nielenže nepoznala pretvarovanie a vynútenú autocenzúru spred roka 1989, a nepodľahla (zatiaľ) ani novej totalite – „politickej korektnosti“. Píše (a aj publikuje) tak a len tak, ako jej káže svoje najlepšie vedomie a svedomie. Dokáže historické skutočnosti pomenovať svojimi slovami a podľa vlastného, racionálneho úsudku. Práce a autori tohto razenia sú navyše veľmi potrební v dnešnej dobe, keď zgljachšaltované médiá relativizujú nielen historickú pravdu, ale národ priam ohlupujú.
Konečne, odborne podložená a fundovaná práca o poľskej politike voči Slovákom, ktorí sa nedobrovoľne ocitli v susednej krajine úplne legitímne a odôvodnene otvára cestu aj alternatívnemu výkladu sporných udalostí na slovensko-poľskom pohraničí po 1. septembri 1939. Dejiny bezohľadnej polonizácie Slovákov sa neskončili roku 1939, ani v roku 1945. To len my nemáme často odvahu o nich hovoriť, prípadne ich nepoznáme. Radšej zotrvávame na zdedených marxistických stereotypoch o „zákernom“ prepadnutí Poľska slovenskou armádou, o odpore k vojne voči „slovanským bratom“ a sypeme si biblický popol na svoje hlavy. Ale to je už téma na iné miesto.

PhDr. Martin Lacko, PhD.

Našli ste v našom obsahu nejaké nepresnosti?
Dajte nám o tom vedieť.

Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.

Počet strán
144
Hmotnosť
200 g
Rok vydania
2007
Väzba
brožovaná väzba
Jazyk
slovenský
Vydavateľstvo
Spolok Slovákov v Poľsku
Rozmer
150×210 mm
ISBN
9788374900935
Naše katalógové číslo
77755

Recenzie

Ako sa vám páčila kniha?

4,7 / 5

7 hodnotení

6
0
1
0
0

Miloš Uriga
25.4.2015
Názor
Je to zaujímavá kniha, ako veľké plus beriem to, že autorka uvádza veľa zdrojov a samozrejme obrazové prílohy na konci knihy, ktoré potvrdzujú nálady obyvateľov obcí na Spiši v tomto období Čítaj viac
Ľuboš Macura
31.7.2012
Názor čitateľa
Overený nákup
tej predposlednej vete moc neverím ale inak ma tam vecí zaujalo... Čítaj viac

Čítaj viac
Kúpte spolu
Vojna o Spiš - Milica Majeriková
Vojna po vojne - Milica Majeriková-Molitoris
13,97 €

„Kniha objíma svojimi doskami ľudského ducha.“

Freytag