Si palác, kde chcem byť doma.
Si ruža, čo krásne vonia
nad fialkou tvojho lona.
Júlia, stoj večne o mňa!

Vyjde slnko tvojich očí
spopod uhlia na obočí,
zasvietiš mi ním aj v noci,
si nádej, čo má ma v moci.

(Úryvok z básne: Keď Júliu stretol, takto ju pozdravil.)

Podobne ako to slnko z Júliiných očí vychádza vo vydavateľstve Perfekt aj tvorba vynikajúceho básnika a Shakespearovho súčasníka Balassiho Bálinta – Valentína Balašu (1554 – 1594). Rodák zo Zvolenského zámku, ktorý padol v boji proti Turkom pri Ostrihome, je pochovaný v Hybiach. Preklady z jeho maďarskej tvorby sú doplnené anonymnými slovenskými básňami z Fanchaliho kódexu, nájdeného v minulom storočí vo viedenskej Národnej knižnici. Balaša vyrastal na Slovensku, nuž býval pokladaný aj za autora v našom jazyku napísaných básní. Hoci výskum to nepotvrdil, určite vznikli v jeho magickom kruhu, básne napísali jeho slovenskí súčasníci, a tak je táto kniha aj informáciou o pestrej uhorskej básnickej kultúre v 16. storočí.