Pre mňa ako rodeného pesimistu je táto kniha zjavením, poskytla mi veľa podnetov na zamyslenie a prinútila ma prehodnotiť niektoré moje dlhoročné postoje, no vo výsledku zo mňa optimistu určite nespravila. Jej prečítanie stojí za to, aj keď mnohí majú výhrady najmä k štýlu, akým je písaná (napr. neustále pripomínanie výsledku opíc = opakovaný vtip nie je vtip). Ja osobne obdivujem Roslinga a spol. za ich snahu prinášať ľuďom nový pohľad na javy okolo nás (Gapminder).
Napriek vyššie uvedenému nedávam knihe plné hodnotenie, pretože mi vadil rozpor medzi tým, čo autor nastolil v úvode („Prečo ten dramatický pohľad na svet? Môžu za to média? ... Média určite zohrávajú istú úlohu, ale netreba ich za všetko viniť.“) a tým, čo nasledovalo v priebehu knihy, kde sám autor takmer v každej kapitole priznával, že za hromadné negatívne vnímanie sveta môžu média, média a ešte raz média. Ale chápem, ak by už v úvode boli pripisané všetky „zásluhy“ médiam, asi by to niektorých ľudí nebavilo čítať ďalej.
Druhá vec, ktorá mi vadila bolo prispôsobovanie niektorých grafov a la Kažimír, kedy sa na osi „y“ uvádza rovnaká mierka pre 10 centov, 1 dolár, 10 dolárov atď. (graf str. 49 vpravo hore), prípadne na osi x sú príjmy uvádzane ako geometrická postupnosť a nie aritmetická (graf str. 49 alebo 65). Potom nutne dochádza k skresleniu grafov. To je skoro tak zavadzajúce ako, keď sa na stránkach nemenovaného kníhkupectva uvádzajú informácie o počte hodín potrebných na prečítanie vybraných kníh, pričom algoritmus vypočítavajúci tento údaj vychádza z predpokladu, že bežný človek prečíta 70-80 strán za hodinu. Ak poznáte niekoho takého, prosím dajte mi vedieť, rád sa na neho prídem pozrieť do toho centra pre mimoriadne nadaných jedincov v NASA. Možno sa Vám zdá nepatričné práve pod knihou s názvom Moc faktov rozvíjať konšpiračné téorie, ale ak sa uvedie, že 500-stranovú knihu prečítate za 6 hodín, to sa potom aj hrubé „buchle“ predávajú oveľa ľahšie, však martinusáci?
Čítať viac
Pôvodne som nevenoval knihe až takú veľkú pozornosť, pretože som ju považoval za príliš jednoduchú, nezaujímavú, opakujúcu sa, a predovšetkým zavádzajúcu. Reakcie ľudí ma však presvedčili o tom, že kniha je aj nebezpečná. Myslím, že nikto nespochybňuje, že žijeme v bezpečnejšej, vzdelanejšej a z hľadiska medicíny najlepšej dobe než kedykoľvek predtým. Všetky ostatné tvrdenia sú však minimálne diskutabilné. Máme si tlieskať za to, že sa nám podarilo zachrániť 3 druhy ohrozených zvierat, ktoré sú síce krásne, ale z hľadiska ekosystému úplne nepodstatné? Zatiaľ čo práve prebieha šieste masové vymieranie hmyzu, ktoré možno nemáme radi, ale ich úloha v ekosystéme je nenahraditeľná? Najväčší problém však spočíva práve v tých najdôležitejších kategóriách - chudoba, hlad a príjem.
Chudoba - autor hovorí, že sme na ceste úplne redukovať chudobu, len musíme pokračovať v tom, čo robíme doteraz. Toto tvrdenie je však veľmi zavádzajúce. V prvom rade hovoríme o extrémnej chudobe a nie chudobe. Hranicu extrémnej chudoby stanovuje svetová banka v súčasnosti na 1.9 dolára na deň. Táto hranica je však nastavená tak nízko, že nezabezpečuje ani potrebný denný príjem kalórií dospelého človeka. Odborníci sa preto zhodujú, že hranica musí byť posunutá aspoň na 5 dolárov na deň, aby mohli zabezpečiť základné potreby človeka. Pokiaľ berieme do úvahy túto realistickejšiu hranicu chudoby, tak zistíme, že ňou stále trpí 4.8 miliardy ľudí a tento počet sa neznižuje, ale stále narastá. Za prezentovaným úspechom výrazného zníženia extrémnej chudoby však nestojí ani tak reálne zlepšenie situácie v rozvojových krajinách, ako skôr viacnásobná úprava metodiky výpočtu tejto chudoby. Svetová banka po pár rokoch od zavedenia Mileniálnych rozvojových cieľov zistila, že absolútna chudoba neklesá, ale práve naopak - stúpa, a preto prijala viacero štatistických opatrení, ktoré ich priblížili k stanovenému cieľu.
Hlad - podobne ako pri chudobe, aj tu za prezentovaným poklesom stojí zmenená metodológia výpočtu, ktorú museli aplikovať po zisteniach, že od prijatia Mileniálnych rozvojových cieľov hlad naďalej rástol. Najväčší problém ale leží v samotnej definícií hladu podľa UN. Podľa ich definície stačí človeku prijať 1600-1800 kalórií bez ohľadu na ich zdroj. Takýto kalorický príjem stačí možno ľudom so sedavým spôsobom života, ale určite nie ťažko pracujúcim ľuďom v rozvojových krajinách. Najzarážajúcejšie na celej definícií je však fakt, že človek sa považuje za hladujúceho len v prípade, ak ma nedostatočný kalorický príjem počas celého roka. Môže teda hladovať 11 mesiacov v roku, no do štatistiky nebude zaradený. Food aid a podobné charity teda len udržujú ľudí pri živote a zlepšujú štatistiky. Pritom produkuje dosť na to, aby mali všetci ľudia na svete kalorický príjem 3000kcal denne.
Príjem - autor viackrát poukazuje na skutočnosť, že používať priemer nie je správne, pretože má tendenciu skresľovať, no pritom robí to isté. Porovnávať priemerný príjem medzi krajinami má nulovú výpovednú hodnotu, pretože ňou zakrýva zvyšujúcu sa nerovnosť. Medián príjmov už dlhodobo stagnuje a rozdiely v príjmoch medzi chudobnými a bohatými neustále narastajú a najzreteľnejšie sú v rámci jednej krajiny. V USA sa pre 50% najchudobnejších plat nezmenil za posledných 40 rokov. Na druhej strane, pre 10% najbohatších narástol dvojnásobne.
Rosling navyše predpokladá, že nás časom dobehnú všetky krajiny a rozdiely sa zmažú, avšak toto je utópia, pretože na také niečo nemá naša planéta zdroje.
Bez ohľadu na pravdivosť uvádzaných faktov z komplexnejšieho hľadiska trpí kniha aj inými nedostatkami. Celá je napísaná až príliš laicky a zjednodušene, Rosling sa často opakuje alebo si sám protirečí. Či už spomínaným priemerom, kritizuje používanie wikipedie ako dôveryhodného zdroja, pričom on sám cituje wikipediu vyše 10krát alebo kritizuje dramatizáciu udalostí médiami, pričom on sám ku každej kapitole pripája osobnú príhodu na zdramatizovanie a vytvorenie osobnejšieho, pútavejšieho príbehu. Kniha si vďaka svojej jednoduchosti našla čitateľov aj medzi ľuďmi, ktorí obyčajne nevenujú pozornosť žánru nonficiton, a aj vďaka tomu sa stala perfektným PR súčasného ekonomického systému a zachovania statusu quo. Veľa ľudí poukazuje na to, že kniha prezentuje objektívnosť a silu kritického myslenia, avšak na jeho dosiahnutie sa potrebujeme pozerať na problém širším záberom než len jedným štatistickým údajom.
Aby som nebol len kritický, tak jeho egoisticko-povýšenecký štýl písania mi celkom vyhovoval.
Čítať viac
