Súčasné druhé najväčšie mesto Slovenskej republiky a sídlo jej ústavného súdu, východoslovenská metropola Košice, patrilo vždy k popredným mestám Uhorska. Vďaka svojmu zástoju v uhorských dejinách sa Košice prirodzene dostali do stredobodu maďarského národného príbehu ako jedno z najdôležitejších miest pamäti príslušníkov maďarského národa (Rákociho mesto, mesto kurucov). To na druhej strane nebránilo (česko)slovenskej politickej a intelektuálnej elite považovať Košice za pôvodne etnicky slovenské mesto, ktoré bolo násilne zmaďarizované. Preto po pričlenení mesta k Československu v rokoch 1918 – 1920 a opäť 1945 bolo prirodzeným záujmom, ale i povinnosťou slovenských historikov prisvojiť si, resp. nacionalizovať ich dejiny a týmto spôsobom legitimizovať ich držbu na národnom teritóriu.

Vedecká monografia košického historika Ondreja Ficeriho analyzuje spôsoby, ktorými slovenskí historici pristupovali k inkorporovaniu dejín tohto multietnického mesta do národného naratívu a ktorými sa vymedzovali voči hegemónnemu obrazu „maďarského mesta“ produkovanému maďarskou historiografiou. Sleduje intenzitu tohto nacionalizačného procesu, pričom prichádza k zisteniu, že intenzívna vedecká polemika o „národný“ charakter Košíc vypukla medzi oboma historiografiami až v kritickom roku 1938, kedy boli Košice na základe Viedenskej arbitráže prisúdené Maďarsku. Autor si kladie otázky, aké postavenie zaujímali Košice v slovenských dejinách a v slovenskej historiografii od jej vzniku až po súčasnosť, kedy stáli v centre a kedy na periférii jej záujmu a prečo sú považované za mesto s nespracovanými dejinami. V neposlednom rade predkladaná publikácia s vyše 400 zanalyzovanými monografiami, vedeckými štúdiami a syntézami predstavuje komplexný prehľad o doposiaľ vydanej slovenskej historiografickej produkcii k dejinám nášho druhého najväčšieho mesta.